Slovensko dnes preberá predsedníctvo v Slavkovskom formáte, ktorý tohto roku zároveň oslavuje 10. výročie svojho vzniku. Keďže regionálnu spoluprácu tohto typu považujem pri narastajúcej kríze EÚ za čoraz dôležitejšiu, dovoľte mi povedať k tejto iniciatíve pár slov.
Slavkovský formát inicioval v roku 2014 vtedajší námestník ministra zahraničných vecí Českej republiky a dnešný popredný politológ Petr Drulák. Nápad vzišiel z rozhovoru s jeho rakúskym kolegom, ktorý sondoval možnosť zapojenia Rakúska do Vyšehradskej štvorky. Lenže Poľsko bolo rezolútne proti akémukoľvek rozširovaniu V4, podobne zmietlo zo stola aj návrh vtedajšieho českého prezidenta Miloša Zemana rozšíriť Visegrád o Slovinsko. Varšava totiž tvrdí, že Vyšehradská štvorka je „exkluzívny“ spolok. Tak vznikol model spolupráce Česka, Slovenska a Rakúska.
Do tohto projektu hádzal od počiatku vidly vtedajší štátny tajomník MZV SR za Smer Ivan Korčok, ktorý v tom videl najmä zradu Poľska. Slovenský premiér bol však novému formátu naklonený, a tak sa šéfovia vlád troch krajín Bohuslav Sobotka, Robert Fico a Werner Faymann zišli 29.
januára 2015 v Slavkove pri Brne, kde si pripomenuli nielen 210. výročie najväčšieho víťazstva Napoleona Bonaparteho v bitke troch cisárov, ale zároveň prijali aj tzv. Slavkovskú deklaráciu. V nej sa hovorí, že Česko, Rakúsko a Slovensko chcú prispieť k zvýšeniu verejného povedomia o spoločných záujmoch a k rastu dôvery v regionálnu spoluprácu. Čechov, Rakúšanov a Slovákov spája množstvo historických a medziľudských väzieb, ktoré sa v priebehu stáročí vytvorili v spoločnom kultúrnom priestore strednej Európy.
Drulákovi sa medzitým podarilo presvedčiť Varšavu, ktorá sa na vznik novej iniciatívy pozerala s nevôľou, že Slavkovský formát nie je namierený proti Poľsku a nie je konkurenciou Vyšehradskej štvorky, ale jej doplnením. V skutočnosti sa týmto zoskupením začala preformátovať geopolitika strednej Európy. Už dávno sa malo začať rokovať o rozšírení Slavkovského formátu minimálne o Slovinsko a Chorvátsko. S týmito dvoma krajinami má navyše Rakúsko od roku 2013 regionálnu spoluprácu. Okrem toho, Slavkovský formát nikdy nebude kompletný bez Maďarska. Dnes však vo vedení diplomacie nie sú vizionári Drulákovho typu, takže takto sa tam neuvažuje.
Naopak, historicky prvý summit Slavkovského formátu v marci tohto roku pôsobil trochu rozpačito, lebo prezidenti namiesto vízii o spolupráci hovorili o pomoci Ukrajine, vyjadrili záujem na pokračovaní NATO (čo pri prítomnosti najvyššieho predstaviteľa neutrálneho Rakúska vyznelo minimálne čudne), diskutovali o koordinácii záchranných služieb a zhodnotili riešenie pandémie covid-19… Pekná agenda pre ministerskú schôdzku, ale od hláv štátov by som očakával niečo viac.
Napriek tomu verím Slavkovskému formátu a prikladám spolupráci tohto typu v dnešnom medzinárodne nestabilnom prostredí čoraz väčší význam. Opätovne zdôrazňujem, že táto spolupráca sa musí zakladať na spoločných geopolitických záujmoch, nie na ideológii. Vtipné je, že keď sa stal Ivan Korčok ministrom zahraničných vecí za SaS, otočil o 180 stupňov a začal Slavkovský formát protežovať pred V4. Nie však z geopolitických dôvodov, ale ideologických, lebo nechcel spolupracovať s Kaczyńského Poľskom a Orbánovým Maďarskom. Dnes, keď vládnu v Poľsku liberáli, nás opäť tlačí do spolupráce s týmto trójskym koňom USA v Európe. Ale takto to nemôže fungovať. Musíme brániť spoluprácu menších stredoeurópskych štátov za každých okolností. A uvažovať o strednej Európe tvorivo, nie byrokraticky.
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.