Napadlo vás niekedy, koľko času človek v živote stratí úplne zbytočne? Nestratí ho sám z vlastnej vôle, niekto alebo niečo ho oň orabuje, hoci ľudský život, ktorý má v priemere dĺžku 76 rokov, je veľmi krátky a každá minúta a hodina je v ňom vzácna a nenávratne stratená, ak vás o ňu niekto pripraví.
Najväčším zlodejom času je čakáreň pred ambulanciou lekára. Tam vie polymorbidný človek stratiť aj dve tri hodiny, a neraz aj viac, na jeden šup. Sedíte tam bezmocne, pozeráte sa na tváre ostatných znechutených čakajúcich, ale po hodine a pol by ste už najradšej odtiaľ zutekali a vykašľali sa aj na celý zdravotný problém, pre ktorý ste tam prišli. Ten čas vám nik nevráti, jednoducho ste oň nenávratne prišli.
Najhoršie na tom odjakživa boli čakárne na alergológii. To bola v Bratislave vždy hotová katastrofa lebo tam ste mohli stratiť jedným vrzom bez náhrady aj šesť hodín. Tak si tam išiel už ráno o štvrtej v zúfalej snahe byť potom aspoň prvý. Ak si v živote nebol na nič alergický, garantujem ti, že na čakáreň u alergológa sa alergický staneš, ani nevieš ako. No a nezabudni, že poradie pacientov vždy určí lekár, to tam je na dverách napísané, spolu s odkazom, aby si nevyrušoval klopaním. Aj tak vždy niekto príde a klope. Klopajúcich je veľa lebo každý sa ponáhľa, iba ty tam poslušne trpezlivo sedíš a preklínaš svoje choré telo, že si nútený takto strácať podaromnici čas. V Čadci je to vraj u alergológa ešte horšie. Ešte šťastie, že na rozdiel od mladého veku, kedy je alergia najbúrlivejšia, v starobe sa aj tvoja alergia tak unaví, že ťa sama prestane trápiť aj bez lekára. Neurológia a urológia nie je na tom oveľa lepšie. Čakáš tam a už ti je aj celá tá nešťastná kontrola, kvôli ktorej si tam šiel, jedno. Mrle ťa začnú žrať na lacnej tvrdej plastovej stoličke, začneš byť hladný a smädný a odhaduješ, snažíš sa uhádnuť, koľko času máš kým prídeš ty na rad, aby si si odskočil na toaletu a na dva rožky, parížsky šalát a kofolu do nemocničného bufetu. Šľaky ma vždy v čakárňach triafali.
Apropó, nemocničný bufet…. V Čadci sú v nemocnici až dva bufety a ja som si tam do foroty vždy kúpil domov aj niekoľko vyprážaných rezňov – pred šiestimi rokmi keď tam pekný, čerstvo vypražený kurací alebo bravčový rezeň stál len neuveriteľné jedno euro. Ako ležiaci pacient som tam zvykol výťahom zbehnúť prilepšiť si k tomu, čo mi dávali jesť na oddelení. To sa ti oplatilo kúpiť si ich domov aj päť, spolu so zemiakovým šalátom vo veľkom kelímku, aby si nestrácal doma čas obaľovaním a vyprážaným. Obaľovanie a vyprážanie je navyše činnosť, pri ktorej sa kuchyňa najviac zaprasí, tá moja určite. Choď do toho nemocničného bufetu v Čadci teraz a s hrôzou zistíš, že rezeň, ktorý tam pred kovidom stál euro, teraz stoji neuveriteľné dve eurá a päťdesiat centov. Čert nám bol dlžný celú to kovidovú pandémiu aj s ruskou špeciálnou operáciou ak kvôli tomu ceny vyleteli takto hore, a dolu sa už nikdy viac nevrátia. Trinásty dôchodoček ťa ani náhodou nezachráni!
Strata času, respektíve jeho krádež neproduktívnym čakaním, je bežná aj na vlakovej stanici. Bože nebeský….. večne nejaká výluka na trati. V Poprade praskol nosník na starom socialistickom moste nad koľajnicami a tak to všetko šialene mešká hore aj dolu. Alebo si niekto zmyslí spáchať samovraždu a hodí sa kdesi pri Púchove pod tvoj vlak lebo na Slovensku sa už nedá žiť, akurát keď si sa do hlavného mesta rozhodol cestovať ty. Musí prísť polícia vyšetrovať to tam na mieste, navyše strojvodca pri tom šialenom brzdení zinfarktoval a bude z toho na PN, a ty v tom rýchliku niekde v kukuričnom poli seď na riti a čakaj. A to nehovorím o tých cestujúcich, ktorí takto môžu kvôli samovrahovi zmeškať v Bratislave alebo Viedni lietadlo do Hurghady. Už sú dávno preč časy keď si bol mladý a mohol si čakanie na trati využiť na to, aby si kurizoval peknej sexy kočke, ktorá v minisukni tiež cestuje v tom istom kupé na niektorú bratislavskú fakultu a ty nemôžeš odtrhnúť oči od jej pekných kolien a stehien. Teraz už môžeš len pozerať, kurizovať nie! Už nikoho nezbalíš 🙂
No a na záver televízne reklamy….. Husákovský socializmus bol dobrý aspoň v tom, okrem iného, že ťa televízia neokrádala o čas stupídnymi a čoraz agresívnejšími reklamami, pustenými na plné pecky ako keby išlo o vysielanie pre hluchonemých každé tri minúty. Tovaru veľa nebolo, hoci určite sme nehladovali, a tak nejaká tá reklama na Májku, Okenu alebo Jar na riad tam neprerušovala film ale bola taktne vsunutá medzi dva programy. To sme ešte nežili v blázinci s názvom kapitalizmus. Teraz nie, dokonca ešte aj hokejisti na majstrovstvách sveta musia prerušiť hru, aby si televízie na celej zemeguli mohli odvysielať svoje reklamy na liek na tvoju trpiacu pečeń alebo na nejaké auto, čo sa driape nezmyselne hore až na ľadovec, aby ti dokázalo, čo všetko zvládne na ľadovci v Grónsku ak vysolíš 35 tisíc eur, aby si si ho kúpil. Ak si náhodou nevidel Ficovu tlačovku a chceš si ju pozrieť v archíve TA3, priprav sa na ďalší nervák s reklamami. Fico a Gašpar práve hovoria vážne veci o atentáte, ale do toho ti skočí reklama na nejakú hovadinu čo ty nepotrebuješ. Musia byť v tej odumierajúcej TA3 na tom už fakt zle ak si potrebujú zarábať na živobytie takýmto chrapúnskym spôsobom.
Ja sa obávam, že najrôznejším čakaním stratíš v živote dohromady aj jeden celý rok, a nepomôžeš si. Leda že by si bol zdravý ako buk aj v osemdesiatke, nikam by si necestoval a televíziu by si od novembra 1989 už radšej nepozeral.
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.