POLITICI BY MALI SÚŤAŽIŤ VÍZIAMI, NIE STRANÍCKYMI POKLADNICAMI

Aj keď oceňujem, že Hlas-SD sa ako jediná vládna a vôbec parlamentná strana venuje otázkam volebnej reformy, priznám sa, že včerajší návrh jeho predsedu a ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka ma doslova vydesil. V nedeľnej relácii STVR O päť minút dvanásť oznámil, že jeho strana navrhne zvýšenie volebnej kaucie zo 17 000 na 100 000 eur. Nie je sám. Jeho koaliční partneri navrhujú 180 000 (Andrej Danko) a 500 000 (Robert Fico). Akoby nespravovali štát, ale hrali partičku bridžu…

Keď premiér Fico v Sobotných dialógoch 9. novembra minulého roka navrhol zvýšiť kvórum potrebné na vstup do parlamentu na 7 percent a zvýšiť volebnú kauciu pre každú stranu, ktorá sa chce zúčastniť na voľbách zo 17 000 na 500 000 eur, myslel som si, že je to len ďalšia Ficova hra s cieľom odpútať pozornosť od iných vecí. Podhodená návnada, aby sme sa zaoberali témami, ktoré nie sú pre neho až také dôležité. Takéto opatrenie by bolo totiž nielen protiústavné, ale pre demokraciu vyslovene likvidačné. Takú obrovskú sumu si môže dovoliť zaplatiť len oligarchia, nevraviac o tom, že nepoznám demokratickú krajinu v Európe s takým vysokým kvórom, vďaka ktorému by mohla prepadnúť viac ako štvrtina všetkých hlasov.

Pred 22 rokmi, 17. novembra 2003, som viedol ulicami Bratislavy malý protestný pochod proti navrhovanej novele volebného zákona, pomocou ktorej vtedajší minister vnútra za KDH Vladimír Palko presadil volebnú kauciu vo výške pol milióna korún pre každú kandidujúcu stranu. Niesli sme transparenty ako „Pravda víťazí, ak máš dosť peňazí“ a podobne. Protest zorganizovalo Združenie sociálnej sebaobrany spolu s Mladými sociálnymi demokratmi. Prišlo nás vtedy iba 60 (slovom šesťdesiat) ľudí, nepodporila nás žiadna politická strana a z politikov sa na proteste objavil iba vtedajší predseda Sociálnodemokratickej alternatívy Milan Ftáčnik. Príjemným prekvapením bol podporný e-mail Fedora Gála, ktorý nám napísal stručný, ale presný odkaz: „Politické strany by sa mali uchádzať o priazeň voličov svojimi víziami, programami, osobnosťami. Zviazať možnosť vstupu do politiky so solventnosťou kandidáta alebo strany je nemorálne a proti slobode.“

Vladimír Palko oficiálne zdôvodňoval svoj návrh snahou zamedziť tomu, aby do politiky vstupovali dobrodruhovia, ktorí to nemyslia vážne a aby sa počet strán znížil. Dnes už vieme, že tento zámer mu nevyšiel. Počet strán odvtedy naďalej kontinuálne stúpa, rovnako aj počet politických dobrodruhov. Napríklad v politických kuloároch sa šepkalo, že pôvodný zámer Borisa Kollára bol biznis plán. Preto založil svoju stranu až tri mesiace pred voľbami, lebo počítal s tým, že dostane 3 – 4 percentá, čiže neprekročí potrebnú 5-percentnú hranicu, ale skasíruje niekoľko miliónov. Lenže, ups, on sa do toho parlamentu dostal a zapáčilo sa mu to.

Dzurindova vláda sa ani netajila tým, že jej cieľom je „očistiť“ politickú scénu, teda zredukovať počet kandidujúcich strán. Presne to isté dnes hovorí Robert Fico. A všetko to ide proti duchu samotnej Nežnej revolúcie. Nie náhodou bolo kvórum v prvých slobodných voľbách 3 percentá, vďaka čomu sa dostala do parlamentu napríklad aj Strana zelených. Neskôr sa zvýšenie kvóra na 5 percent odôvodňovalo tým, že má zabrániť nástupu extrémistických strán. Lenže skutočný výsledok je, že dnes máme extrémistov nielen v parlamente, ale už aj vo vláde.

Je veľa spôsobov, ako zabrániť zneužívaniu systému, ale pre posilnenie demokracie by sme potrebovali kvóra skôr znižovať, 5 percent, ktoré máme dnes, predstavujú v rámci EÚ totálny strop. Na porovnanie: v Rakúsku, Švédsku, Slovinsku a Bulharsku majú 4 %; v Taliansku, Španielsku, Grécku a na Cypre 3 %; a v Belgicku, Fínsku, Holandsku či Chorvátsku nemajú dokonca žiadne kvórum. To isté sa týka aj volebných kaucií. Napríklad v susednom Poľsku neexistuje žiadna kaucia a v Rakúsku iba symbolická vo výške 435 eur, ktoré štát vráti, ak strana prekročí hranicu 1 percenta hlasov. Nemám pocit, že v týchto štátoch nefunguje systém.

Najnebezpečnejším je však šialený návrh na 30-násobné zvýšenie volebnej kaucie. Opakujem, že takéto obrovské peniaze vám je schopný zaplatiť iba extrémne bohatý človek. Uvedomte si, že pol milióna eur – to je maximálna povolená suma, ktorú môžete minúť v prezidentských voľbách, nieto kaucia na tie parlamentné! V prejave na spomínanom proteste 17. novembra 2003 som upozornil, že volebná kaucia mi pripomína majetkový cenzus v 19. storočí, ktorý vyraďoval z volieb nemajetných a bol teda v príkrom rozpore s demokratickými pravidlami. Varoval som, že tento „najvážnejší zásah do občianskych a politických slobôd od roku 1989“ bude znamenať definitívny morálny bankrot politikov, ktorí sa považujú za dedičov Novembra ’89. Dnes varujem, že ak by vládny návrh prešiel, fakticky by zbavil pasívneho volebného práva väčšinu občanov.

Svojho času si to uvedomoval aj vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka, ktorý ešte koncom roka 2007 podal návrh na ústavný súd s cieľom zrušiť volebnú kauciu. „Súčasný volebný zákon znemožňuje slobodnú súťaž politických strán, pretože do nej pripúšťa iba občanov, ktorí sú podporovaní ekonomicky dostatočne silným hráčom,“ odôvodnil Trnka svoj podnet. Dokonca aj autor volebnej kaucie Vladimír Palko po skúsenosti s ňou vyhlásil, že sa za jej zachovanie nebude biť. Argumenty, ktoré používa vládna koalícia, stoja absolútne na vode a ak ich nemám označiť za nehorázne, tak sú prinajmenšom úsmevné. Zaujímavé je odôvodnenie ministra obrany Roberta Kaliňáka. Ten na námietky odbornej obce, ale aj politickej opozície zareagoval poznámkou: „To isté ste tvrdili, keď sme zavádzali prvú kauciu a nič také sa nestalo, takže je to skôr kuvikanie.“ To je fakt vtipné, keďže kauciu zavádzala druhá Dzurindova vláda a opozičný Smer bol vtedy proti. Šéf národniarov Andrej Danko sa zasa nechal počuť, že „tu nemôže kandidovať hocikto“. Nuž, prepáčte, pán predseda, ale práve vy alebo Igor Matovič ste dôkazom, že tu naozaj môže kandidovať ktokoľvek. A je to (chvalabohu či žiaľbohu) jeho právo zaručené ústavou a medzinárodnými dohovormi.

Vyše dvadsaťročné skúsenosti s volebnou kauciou ukazujú, že tento nástroj nefunguje. Počet strán sa nezmenšuje, práve naopak. Jediné, čo sa zmenilo, je štruktúra zakladateľov nových strán, ktorí sú takmer výlučne milionári: Sulík, Matovič, Kiska, Kollár… Navrhovaným vládnym opatrením by sa premena slovenskej spoločnosti z demokratickej na plutokratickú iba dovŕšila. A tak má tento návrh jediný cieľ: zamedziť, aby súčasné politické eseročky nahradili hodnotové strany. Je to opatrenie na úrovni pokusu o prevrat. A ak nechceme stratiť z rúk posledné zvyšky kontroly nad vlastnými životmi, toto nesmieme pustiť. Lebo ak prestaneme byť ostražití, dopadneme ako v Katare, kde sa tamojší emir Tamim bin Hamad Sání nedávno rozhodol, že parlament je zbytočný, že je vlastne úplne jedno, či budú poslanci zvolení alebo ich vymenuje on sám, že voľby boli len taký experiment a on ho teraz prehodnotil. No a 90 percent voličov mu v novembri minulého roka v referende tento neslýchaný návrh schválilo. Ako by povedal klasik, takto sa to robí, do psej matere… Nespoliehajme sa na to, že takéto šialenstvo by u nás neprešlo. Žaby v hrnci sa už varia…

Od roku 2001, kedy bol schválený zákon o slobodnom prístupe k informáciám, neboli na Slovensku prijaté žiadne opatrenia, ktoré by demokraciu posilňovali. Práve naopak, miera slobody sa znižuje. A nerobme si ilúzie o opozícii, lebo práve ona s odbúravaním demokratických mechanizmov pred vyše dvoma desaťročiami začala, či už sa to týka volebnej kaucie alebo okliešťovania zhromažďovacieho práva. Charakteristické pre tento systém je, že aj keď opozícia proti takýmto krokom vždy formálne protestuje, po výmene moci sa nikdy nesnaží zrušiť tieto opatrenia a využíva ich vo svoj prospech. Alebo (čo je ešte horšie) nejaký najatý „bojovník proti mafii“ vstúpi do politiky s tým, že vám nasľubuje zrušenie partokracie, a potom ju zabetónuje ústavným zákonom o jednom volebnom obvode, ktorý najviac vyhovuje práve tej „mafii“, ktorá si takto ľahšie skrotí politické elity – však, pán Matovič. Tento systém potrebuje buď autentické politické subjekty, ktoré budú demokraciu posilňovať, nie oslabovať, alebo by sme sa mali prestať hrať na demokratickú spoločnosť a vyzvať oligarchiu, nech si to tu riadi sama bez politických prostredníkov. Lebo politika na Slovensku je čoraz väčšia fraška.

(Karikatúra: Ľubomír Kotrha)

Eduard Chmelár