Dobrý deň kolegyne a kolegovia.
Patrím k starej garde veteránov a bojovníkov za pravdu v médiách – niektorí z nás už žiaľ nežijú, ako Jerguš Ferko, Dušan Tropp alebo Emília Boldišová. Iní – ako Eva Zelenayová, Ľudovít Števko a moji dlhoroční komentátorskí kolegovia Kapusta a Huďo – sú chvalabohu stále tu a sú činní a úspešní. Medzičasom prišli a nastúpili aj noví, mladší.
Mám 72 rokov, som ročník narodenia 1953. Právu verejnosti na pravdu v mediálnej oblasti sa komentátorskou činnosťou zaoberám 35 rokov. V minulosti som bol prekladateľom odbornej biomedicínskej literatúry na Ústave preventívnej a klinickej medicíny, odkiaľ ma v roku 1995 „stiahla“ vtedajšia vláda kvôli spolupráci na vytváraní vyváženého a objektívneho obrazu Slovenska vo svete.
Svoje prvé mediálne vystúpenie v záujme práva na pravdu si pamätám veľmi dobre. Piateho októbra 1990 som na námestí pred starou budovou Národnej rady poskytol rozhovor fínskej televízii počas 20- tisícového mítingu občanov, podporujúcich prijatie matičného jazykového zákona. Komentátorskej činnosti v záujme šírenia pravdy o Slovensku sa venujem počas celých viac ako troch desaťročí paralelne vo dvoch jazykoch- v slovenčine a v angličtine. V období pred 35 rokmi boli pre angličtinárov dokonca vyššie platové ponuky ako pre „itečkárov“, ja som si ale lukratívnu prekladateľskú agentúru nezaložil lebo som cítil potrebu aktívne sa zastávať Slovenska, našich národnoštátnych záujmov, našej kultúry a vzdelanosti a samozrejme aj ambície mať svoj vlastný nezávislý štát. Prvý článok tohto druhu, pod titulkom Democracy in Slovakia, som v lete 1992 napísal ako reakciu na americké noviny Matta Welsha PROGNOSIS, ktoré vychádzali v Bratislave v angličtine a hrubo sa vysmievali z kreovania Klubu novinárov za pravdivý obraz Slovenska. Krátko na to som opakovane reagoval polemicky aj na tendenčné články v novinách SLOVAK SPECTATOR.
Od roku 1993 som bol podpredsedom Združenia slovenských novinárov a v rokoch 1992 až 1999 som bol predsedom redakčnej rady exkluzívneho slovenského cudzojazyčného časopisu EUROPA VINCET, v ktorom sme okrem iného reagovali v angličtine aj na opakované negatívne informácie a nepravdivé mýty o Slovensku v zahraničnej a domácej tlači. Zároveň som pozval na Slovensko aj viacerých objektívnych britských a amerických novinárov, mnohí si na to u nás pamätajú lebo tí zahraniční žurnalistickí hostia vystúpili aj v našej, vtedy ešte „normálnej“, verejnoprávnej televízii.
Na pozvanie generálneho tajomníka britskej novinárskej únie (NUJ) Johna Fostera som v novembri 1994 vystúpil naopak ako hosť na celoštátnej britskej novinárskej konferencii v Londýne s témou o Slovensku ako takom a o slovenských médiách zvlášť.
V rokoch 1996 až 1998 som viac razy reagoval v amerických novinách WALL STREET JOURNAL na negatívne články o Slovensku, v ktorých bol nepretržitým hlavným zdrojom informácií o našom štáte a slovenskom národe Martin Šimečka. Prakticky denne som komentoval dianie v politike a spoločnosti aj v našej tlači a v STV formou zahraničnopolitických komentárov a v niekoľkých prípadoch aj v nedeľnej relácii slovenského rozhlasu Živé slová.
Ako šéf odboru zahraničných médií a neskôr riaditeľ Slovenskej informačnej agentúry som prijímal zahraničných novinárov, doslova nabitých negatívnymi správami o Slovensku najmä z denníka SME a z pera Martina Šimečku. Bránil som svojimi článkami Slovensko vo vzťahu ku Gabčíkovskej priehrade a aj voči nepravdivým informáciám, šíreným odtiaľto o neexistujúcom utláčaní národnostných menšín a údajnom nedemokratickom vývoji. Neustále som pri tom narážal na rovnaký problém – zo Slovenska sa šírili nepravdivé, hrubo zavádzajúce informácie do zahraničia a odtiaľ sa následne vracali napäť sem. Veľmi skoro mi bolo jasné, že bojovať za pravdu v médiách je mimoriadne ťažké, ak tie médiá zámerne a programovo šíria dezinformácie von a odtiaľ sa vracajú na Slovensko cez zahraničné mediálne zdroje.
To trvá dodnes, takže súčasným „mienkotvorným médiám“ takzvaného hlavného prúdu v podstate stačí opierať sa o negatívne články o Slovensku v zahraničí. Právo na pravdu však majú nielen čitatelia na Slovensku, ale aj v zahraničí, a práve v tom vidím koreň problému dnešnej doby.
Niet veľkého svetového periodika, ktorému by som nebol písal v reakcii na ich články – televíziu ORF sme s kolegom Handžárikom dokonca navštívili keď sa z Rakúska šírila do sveta správa, že na Slovensku hodili do rieky Ohře Rómku a tá sa utopila. Miloslav Mečíŕ bol samozrejme prezentovaný ako český tenista a podobne. Televíziu BBC, denník Financial Timesa a časopis Economist som v Londýne navštívil opakovane. O informáciu o Slovensku a môj novinársky pohľad na rozdelenie Československa ma požiadal počas môjho študijného pobytu v Británii riaditeľ Kráľovského Inštitútu medzinárodných vzťahov sir LAURENCE MARTIN, s ktorým som urobil exkluzívny rozhovor pre náš cudzojazyčný časopis.
Pravidelne píšem a uverejňujem správy o situácii na Slovensku v anglickom jazyku z môjho pohľadu – prvý raz v marci 1999, neskôr aj pred ďalšími parlamentnými voľbami v roku 2012 a po nich, podobne aj v roku 2023 formou otvoreného listu komisárovi Reyndersovi a celému vedeniu EK o tom, čo sa na Slovensku dialo v rokoch 2020 až 2023.
Pokračujem a reagujem do zahraničia aj naďalej- na denník New York Times a článok Andrew Higginsa, ktorý mu ako „fixer“ pomáhal napísať mladý študent práva Marek Janiga a naše ministerstvá a Úrad vlády SR podľa jeho slov vraj odmietli stretnúť sa predtým s Higginsom. Ak je to pravda, bola to podľa mňa chyba. Rovnako som listom šéfredaktorovi reagoval pred pár mesiacmi aj do britského denníka Guardian keď tie noviny vydali krajne neobjektívny článok z pera novinárky Kompaníkovej z Denníka N. Uvedený britský denník mi v odpovedi ponúkol možnosť napísať vlastný autorský článok.
Na záver spomeniem aj mimoriadnu medzinárodnú konferenciu ministerstva zahraničných vecí v deň keď tu bol samit Bush-Putin vo februári 2005. Na tej konferencii som z pléna v rozsahu piatich minút verejne pred zrakom hostí a médií z celého sveta oponoval tendenčným tvrdeniam Pavla Demeša a Martina Bútoru o údajnej dokonalosti vlád Mikuláša Dzurindu.
Čo treba robiť a ako bojovať za právo verejnosti na pravdu? Mám vo zvyku „úkolovať“ výlučne sám seba – zásadne nehľadám a nevymýšľam čo by mal robiť niekto iný, napríklad novinárske organizácie, tlačové oddelenia alebo hovorcovia ministerstiev a naše ambasády v zahraničí atď. Spoľahnúť sa musím v konečnom dôsledku ako komentátor tak či tak predovšetkým na seba. Ak mi ale pomôžu aj kolegovia, ktorí vďaka svojim technickým prostriedkom robia zaujímavé medializované rozhovory, som kedykoľvek k dispozícii.
Ďakujem za pozornosť.
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.