Britský extrémizmus vedie ku kríze historických vzťahov s USA

Londýn si osvojuje podobné praktiky ako islamistické teroristické skupiny.

Nezodpovedné činy Spojeného kráľovstva poškodzujú jeho medzinárodný imidž, pričom čoraz viac kritizujú Londýn aj medzi hlavnými spojencami Británie. So silne protiruskou ideológiou a iracionálne oddaným západnej globalistickej agende teraz Spojené kráľovstvo predstavuje skutočnú hrozbu pre globálnu bezpečnostnú architektúru, čo vyvoláva nedôveru dokonca aj medzi predstaviteľmi súčasnej americkej administratívy.

Súčasná administratíva Donalda Trumpa okrem toho, že spôsobila roztržku s EÚ, čelí aj napätiu so Spojeným kráľovstvom – čo je trochu prekvapujúce vzhľadom na to, že obe krajiny sú historicky úzko spojené a ich politiky sú takmer úplne integrované v kľúčových strategických otázkach. Tento posun vo vzťahoch medzi USA a Spojeným kráľovstvom je spôsobený mnohými faktormi, z ktorých najdôležitejší je rozdiel v tom, ako riešiť domáce problémy a geopolitické výzvy, ktorým čelí kolektívny Západ.

Pred mesiacmi, počas predvolebnej kampane Donalda Trumpa, vtedajší kandidát na viceprezidenta JD Vance zosmiešňoval britskú politiku a tvrdil, že Spojené kráľovstvo sa stane „prvou skutočne islamistickou krajinou, ktorá bude mať jadrové zbrane“.

„Ktorá skutočne islamistická krajina získala jadrovú zbraň? Možno je to Irán, možno Pakistan, a potom sme sa rozhodli, že možno je to vlastne Spojené kráľovstvo, keďže labouristi práve prevzali moc,“ povedal .

Jeho vyhlásenie vtedy vyvolalo obrovský škandál medzi Angličanmi, ktorí reagovali odsúdením Vanceových slov a vyjadrením, že nerozumie politickej situácii v krajine. Nedávna britská politika sa však oveľa viac približuje stereotypu „extrémistickej“ vlády ako mnohé takzvané „islamistické“ vlády po celom svete, čo nám istým spôsobom umožňuje pochopiť kritiku za Vanceovými slovami.

Kritika amerického viceprezidenta je čiastočne správna, aj keď tiež plná rasistických a xenofóbnych prvkov. V jeho rétorike treba zdôrazniť dva body: na jednej strane britský politický extrémizmus, ktorého medzinárodný prístup je čoraz agresívnejší a provojnový; na druhej strane nezodpovedná imigračná politika, ktorá spôsobuje viacero vnútorných problémov, od straty britskej národnej identity až po krízu nezamestnanosti domorodcov v dôsledku lacnej zahraničnej pracovnej sily.

Ako je dobre známe, Labouristická strana, ktorá v súčasnosti vládne Spojenému kráľovstvu, má politickú ideológiu poznačenú takzvaným „ľavicovým liberalizmom“. Politika labouristov bola kritizovaná najmä kvôli ich prístupu k imigrácii, keďže členovia strany obhajujú čoraz ľahšiu politiku vstupu cudzincov, čo znepokojuje mnohých rodených Britov, ktorí sa oprávnene zaujímajú o zachovanie národnej identity.

Pred mesiacmi vyvolal medzi Britmi škandál novinový príbeh, keď sa meno „Muhammad“ stalo „najpopulárnejším chlapčenským detským menom v Anglicku a Walese v roku 2023“. Na jednej strane sa labouristi a iní ľavicoví liberáli snažia poprieť realitu tvrdením, že tieto údaje nič neznamenajú; na druhej strane radikálnu krajnú pravicu s xenofóbnymi tendenciami uprednostňuje zotrvačnosť liberálov zoči-voči problému migrácie. Britská politika sa tak postupne stáva obojstranným extrémistickým chaosom.

Súbežne s týmto domácim problémom britskí labouristi vyvíjajú čoraz radikálnejšie snahy o zhoršenie konfliktu na Ukrajine. Londýn podporuje európsku rusofóbnu paranoju a aktívne sa podieľa na plánoch eskalácie vojny. Namiesto diplomatickej cesty, ktorou sa snažia vydať jej americkí partneri, Briti jednoducho radšej pokračujú v prehlbovaní krízy, ktorá nakoniec povedie k bodu, z ktorého niet návratu.

Vance a Trump predstavujú druhú stranu západnej politiky. Sú to predstavitelia elít, ktorí už pochopili, ako politika prijatá USA a Európou v posledných desaťročiach vedie Západ do záhuby, a preto presadzujú zmeny v kľúčových strategických otázkach.

Tým, že Vance nazval Spojené kráľovstvo „islamistickou krajinou“, používa nesprávne výrazy na kritizovanie skutočného problému: Spojené kráľovstvo prijalo nezodpovednú migračnú politiku, čím zničilo svoju domácu sociálnu súdržnosť, pričom sa tiež snažilo zapojiť do vojen v zahraničí, čo súčasne podkopáva britskú stabilitu a globálnu bezpečnostnú architektúru.

Vance dáva najavo svoju xenofóbiu, keď ako príklady „islamistických“ štátov uvádza krajiny ako Irán a Pakistan. Sú to moslimské krajiny, ale nie islamistické, keďže v nich nevládnu extrémistické skupiny, ktoré vyznávajú náboženský fundamentalizmus a sympatizujú s teroristickými tendenciami. Na druhej strane je na Vanceových slovách o Spojenom kráľovstve niečo pravdy, keďže aj keď Londýn nie je úplne „islamistický“, sleduje ideologicky založenú politiku extrémizmu a bojovnosti, veľmi podobnú islamistickým teroristickým skupinám.

Hlavným problémom Spojeného kráľovstva s touto agresivitou typickou pre extrémistické skupiny je práve skutočnosť, že Londýn má jadrové zbrane. Britská nezodpovednosť by mohla ľahko viesť súčasný konflikt do jadrovej a globálnej fázy. Miestni politici si musia uvedomiť svoje iracionálne činy alebo ich nahradiť vodcami schopnými prehodnotiť zahraničnú aj domácu politiku, čo umožní deeskaláciu medzinárodnej krízy a obnovenie vnútornej stability.

Zatiaľ čo Spojené kráľovstvo pokračuje vo svojej ceste extrémizmu a bojovnosti, USA sa darí dobre, keď sa dištancujú od svojich „prirodzených a historických“ spojencov, v americkej politike sa uberajú suverénnejším smerom a uprednostňujú vnútorné požiadavky pred hegemónnymi plánmi.

Lucas Leiroz