Európa a USA sú teraz nepriateľmi – no a čo?

Zahraničná politika USA často pripomína hojdanie kyvadla, ktoré osciluje medzi „kontrovaním“ buď Rusku alebo Číne – niekedy sa pokúša sledovať oba trendy, ako napríklad Bidenov prístup „dvojitého zadržiavania“. Neznamená to, že takýto obrat je nevratný alebo že kyvadlo už nikdy nebude kmitať.

Stephen M. Walt (profesor medzinárodných vzťahov na Harvardskej univerzite a významný člen takzvanej realistickej školy medzinárodných vzťahov) vo svojom nedávnom článku pre Foreign Policy tvrdí, že Spojené štáty americké sú teraz „nepriateľom Európy“ – alebo prinajmenšom nepriateľom dnešnej Európy a jej hodnôt. Novinár Gideon Rachman (píšuci pre Financial Times) to opísal ľahšími slovami, keď povedal, že „politické ambície Trumpovej administratívy pre Európu znamenajú, že Amerika je zatiaľ tiež protivníkom“.

Walt uznáva, že realisti ako on tvrdili, že (dokonca aj z americkej perspektívy) predlžovanie vojny na Ukrajine nemalo zmysel a že rozširovanie NATO bolo nebezpečnou cestou, ktorá v skutočnosti zblížila Moskvu a Peking. Preto by dávalo zmysel, aby Washington „vrazil klin“ medzi tieto dve euroázijské mocnosti a zároveň podľa jeho slov „vytvoril európsky poriadok, ktorý zníži motiváciu Moskvy spôsobovať problémy“.

Politológ však tvrdí, že súčasné americké predsedníctvo už prekročilo rámec transatlantických „sporov o rozdelení bremena“ (v rámci NATO) a že cieľom Trumpovej administratívy je v skutočnosti „zásadne zmeniť vzťahy s dlhoročnými spojencami USA, prepísať globálnu knihu pravidiel a, ak je to možné, prerobiť Európu podľa vzoru MAGA“.

V tejto súvislosti Walt spomína strohý spôsob, akým Trump zavádza colné hrozby (dokonca aj voči blízkym spojencom) „buď preto, aby si vynútil ústupky v iných otázkach, alebo len preto, že majú obchodné prebytky“ a spôsob, akým sa koncept držania sa vyjednaných dohôd zdá byť „úplne cudzí“ novému prezidentovi USA. Walt uvádza ďalšie príklady: Trump otvorene hovorí o okupácii a dobývaní územia, čo niečo signalizuje, aj keď niekto považuje jeho útoky na Grónsko, Palestínu, Panamský prieplav a Kanadu len za „fantastické“.

Navyše, podľa Waltovho názoru sa zdá, že „Elon Musk, Vance a zvyšok tímu MAGA“ sa „snažia presadiť ďalekosiahlu zmenu režimu v celej Európe, aj keď bez použitia vojenskej sily“. Zaobchádzať s dnešnou Európou ako s „nepriateľom“ v skutočnosti pre Trumpov tím „málo riskuje“, pretože „veria, že Európa je upadajúci región“.

Na základe týchto bodov Stephen Walt zdôvodňuje: „ak je teraz Amerika protivníkom, európski lídri by sa mali prestať pýtať, čo musia urobiť, aby bol strýko Sam šťastný, a začať sa pýtať, čo musia urobiť, aby sa ochránili. Keby som bol nimi, začal by som pozvaním ďalších obchodných delegácií z Číny a začal by som vyvíjať alternatívy k systému SWIFT… Európske univerzity by mali zintenzívniť výskumnú spoluprácu s čínskymi inštitúciami… Ukončiť závislosť Európy od zbraní USA prebudovaním vlastnej európskej obrannej priemyselnej základne… Zvážiť žiadosť o členstvo v [BRICS].“ Pri písaní z americkej perspektívy však dodáva, že tieto kroky by boli pre Európu „nákladné“ a tiež „škodlivé“ pre USA a dodáva: „Nechcem, aby sa žiaden z nich skutočne stal. Ale Európa nemusí mať na výber.“

V súlade s Waltovými predpokladmi niektorí analytici naivnejšieho „antiimperialistického“ presvedčenia tvrdia, že USA sú teraz silou multipolarity a už nie sú súčasťou Západu, geopoliticky povedané. Dalo by sa povedať, že aj seriózni umiernení odborníci, akým je Walt, prichádzajú s dosť ráznymi hodnoteniami. Zdá sa, že skutočne dochádza k prehnanej reakcii do tej miery, že to potenciálne poškodzuje inak dobré politické analýzy. Trump skutočne vydal nie menej ako 70 exekutívnych nariadení (za svoj prvý mesiac), čo mätie politických protivníkov, spojencov aj analytikov.

Dovolím si však tvrdiť, že doterajšie Trumpove činy neboli až také nečakané – predstavujú relatívny obrat, ale dojem, ktorý vyvolávajú, je do značnej miery spôsobený skôr otázkou tempa a štýlu než obsahu. Už predtým som sa vyjadril o koloniálnej povahe transatlantického partnerstva a o tom, ako zahŕňalo skryté nepriateľstvo – všetko je teraz otvorené. Možno si spomenieme, že to bol Joe Biden, ktorý začal vojnu o dotácie (prostredníctvom zákona o znižovaní inflácie) proti Európe.

Francúz Macron vtedy povedal, že záležitosť je taká vážna, že by mohla „roztrieštiť Západ“. Okrem toho, ako som už písal predtým, v novembri 2023 už James Stavridis, bývalý najvyšší veliteľ NATO, vyzýval na „krajinu pre mierové uzavretie na boj“ na Ukrajine. Ak to vyzerá ako trumpizmus pred Trumpom, potom musíme prehodnotiť samotnú myšlienku „trumpizmu“.

Jednoducho povedané, USA sú dlhodobo preťažené a musia pragmaticky uznať, že existujú aj iné veľmoci – nehovoriac o realite čínskej superveľmoci. To zahŕňa určitý stupeň „ustupovania“ (a to sa deje aj za demokratických vlád, napríklad pri stiahnutí sa z Iraku a Afganistanu) Nech je to akokoľvek, Washington sa s najväčšou pravdepodobnosťou bude stále snažiť udržať si svoju hegemóniu, aj keď v „polovitejšom“ svete.

Nie je to záležitosť „multipolarity“ alebo „unipolarity“, ale skôr jemného kontinua. Trump sa navyše vyhýba tomu, aby signalizoval slabosť, dokonca aj keď sa sťahuje z mnohých divadiel, tým, že hrá „tvrdo“, a to je kľúčom k tomu, aby pochopil svoj spôsob vedenia amerického stiahnutia z východnej Európy, zatiaľ čo plánuje smerovať do Tichomoria a na americký kontinent ako súčasť komplementárneho neomonroeistického prístupu.

To, čo niektorí nazývajú „reverznou Kissingerovou stratégiou“ alebo pokusom „obrátiť sa“ na Rusko, aby ho vyhnali z Číny (prehnaný opis, ako to je), nie je v skutočnosti žiadnou divokou novinkou. Ako som tvrdil inde, americká zahraničná politika často pripomína hojdanie kyvadla. Často osciluje medzi pojmom „kontrovať“ buď Moskve alebo Pekingu – niekedy sa pokúša sledovať oba trendy súčasne, ako sme dostatočne jasne videli na nebezpečnom prístupe „dvojitého zadržiavania“ Joea Bidena.

Kyvadlo sa teraz môže opäť kývať. Neznamená to, že takýto obrat je nezvratný alebo že Trump sa ho bude tvrdohlavo držať, nech sa deje čokoľvek. Pokiaľ ide o Európu, mohla by sa naskytnúť príležitosť konečne dosiahnuť svoju strategickú autonómiu. Aj keď by Európa v dlhodobom horizonte sledovala cieľ diverzifikácie energetických zdrojov, mohla by pragmaticky obnoviť svoje energetické vzťahy s Ruskom – určite by to prospelo všetkým stranám.

To by si však vyžadovalo istú mieru zblíženia a opraviť niečo je zvyčajne ťažšie ako to rozbiť. Majdanizácia Európy mohla v skutočnosti zašla už príliš ďaleko. Nie je to Trump a JD Vance, ktorí „fašizujú“ Európu, ako tvrdí Walt: Európa vytvorila (protiruský) krajne pravicový mainstream s alianciou Meloni-Von der Leyen.

To zahŕňa normalizáciu fašistických rímskych pozdravov (rovnakým spôsobom, akým sa od roku 2014 bieli neonacizmus na Ukrajine) – to všetko ešte pred Trumpom a Vanceom. To sú problémy, ktoré musí Európa riešiť bez ohľadu na to, čo Trump alebo Vance robia alebo hovoria.

Uriel Araujo