ČO SA DÁ, RESPEKTÍVE NEDÁ, EŠTE UROBIŤ

V ostatných dňoch, asi pod vplyvom alebo pod dojmom mojich viac- menej pravidelných každodenných článkov, komentárov a najnovších rozhovorov pre TV OTV (včera) a pre Slobodný vysielač (predvčerom) sa na mňa obracajú ďalší znepokojení ľudia s apelom, aby som ako najstarší politický komentátor ešte viac nejakým spôsobom pomohol v boji s tým, čo tu s rastúcou intenzitou vystrája protislovenská opozícia, dezinformačné opozičné médiá a mimovládky ako je Petkovej skrznaskrz politická „Zastavme korupciu“.

Chápem ten záujem a oprávnené znepokojenie ľudí. Lebo čo sa na Slovensku v týchto časoch deje už človeka skutočne núti zamyslieť sa aj nad posolstvom burcujúcich slov našej štátnej hymny „Zastavme ich bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú“. Kto má koho zastaviť, a ktorí sú tí bratia, ktorí majú niekoho zastaviť, lebo inak bude s nami amen? Ako má dôchodca Zoldy pomôcť zastaviť desiatky dobre živených politických mimovládok, ktoré tu intenzívne šarapatia absolútne nekontrolovateľným spôsobom od samého začiatku v roku 1990 a podarilo sa, ako to hrdo priznal Martin Šimečka, aj s pomocou 25 miliónov dolárov od Sorša poraziť vo voľbách 1998 Vladimíra Mečiara? Toto by ma fakt zaujímalo – ako mám konkrétne ja, v mojom seniorskom veku s nulovými organizačnými možnosťami, pomôcť ak si s tým nevie poradiť solventná vláda, ktorá má ešte stále väčšinu v parlamente a možnosť robiť, ak už nič iné, aspoň každodenné zúfalé tlačovky.

Aj včera večer som mal ďalší naliehavý telefonát po tom, čo ma iný občan už dopoludnia volal s tou istou prosbou, aby som niečo podnikol, niečo pre Boha živého urobil, niečo zorganizoval, niečo napísal alebo aspoň pomohol zoštylizovať vo forme naliehavej výzvy občanov vláde. Ako, kde, s akými možnosťami, keď som doslova proti svojej vôli musel dokonca emigrovať na Kysuce v roku 2013 keď sa na mňa po voľbách v roku 2012 vykašlali tí, ktorých som podporoval a obhajoval a teraz sú znovu vo vláde, ale po roku 2027 už v nej byť nemusia?

Na Slovensku sa vie veľmi dobre, vedia to u nás aj malé predškolské deti, o známom bojovníkovi Dannym Kollárovi, ktorého médiá a temné opozičné sily dohnali z Londýna až do takmer ročnej väzby, a vie sa aj o šokujúcom prípade pána Hambálka, ako mu opozičné sily zničili existenciu a živobytie. Vie sa aj o občanovi, ktorého na letisku v Bruseli polícia pripravila za výdatného hajlovania nacistickej policajtky o život. To sú tri prominentné prípady, ktoré okrem verejnosti pozná veľmi dobre aj celá súčasná vláda spolu s premiérom Ficom, ktorý tie tri známe mená a ich prípad opakovane spomenul aj vo svojich vystúpeniach.

Ale kto tu do čerta vie niečo o jedinom slovenskom nedobrovoľnom vnútroštátnom emigrantovi Zoldym, ktorý, aby sa existenčne zachránil, predal v krajnej núdzi svoj dvojizbový byt v Petržalke a malú drevenú chatku po rodičoch v Banskej Štiavnici, aby si z tých peňazí zachránil doslova holý život na Kysuciach, s ktorými nemal v živote nič spoločné, a nezomrel kdesi na bratislavskej ulici ako žobrák od hladu? Lebo tí, kvôli ktorým ho arogantný gauner Richard Sulík v roku 2011 vyrazil z práce v Parlamentnom inštitúte Národnej rady keď mal 57 rokov, zostali k jeho prosbám o pomoc hluchí a slepí keď sa v roku 2012 po voľbách znovu dostali k moci a vládli potom komfortne štyri roky sami s pohodlnou parlamentnou väčšinou, bez nutnosti koalície.

Koho kedy, ty kokso, zaujímala aj šokujúca kauza Zoldyho a jeho vnútroštátna zúfalá emigrácia preč z Bratislavy lebo mu išlo o život? Ani pes po mne neštekol. A dnes, aj napriek tomu, že som nezanevrel, hoci som nielen mohol ale aj mal, mám teraz behať hore dolu po Slovensku s nasoleným zadkom a pomáhať mobilizovať barikády proti progresivizmu a organizovať revolučnú obranu tých, čo sa mi otočili chrbtom?

Veľmi rád by som sa zoznámil s rovnakým prípadom podobného vnútroštátneho emigranta…. dokonca uvažujem, že uverejním v tomto duchu aj inzerát: „Hľadám niekoho, kto si musel rovnako ako ja predať skromnú strechu nad hlavou a zachrániť sa stovky kilometrov ďaleko od svojho rodiska a bydliska kvôli hluchote, slepote a ignorácii zo strany mocných, ktorých podporoval“. Áno, kauza Danny Kollár, kauza Jozef Hambálek a kauza Jozef Chovanec… tie sú tu už roky známe. Ale kauza Zoldy nie, hoci by tiež mohla stáť aspoň za letmé povšimnutie.

Dobre, ale čo teraz….? Ako mám teraz v tejto celoslovenskej sračkovej situácii ďaleko od Bratislavy ako obyčajný starnúci dôchodca organizovať podľa ustarostených telefonujúcich občanov záchrannú akciu na podporu vlády a napokon asi aj samotného Slovenska? Nebláznite ľudia, robím čo môžem! Komentujem, upozorňujem, píšem každý deň, hovorím a varujem, ale to je asi tak všetko, čo odtiaľto, z tejto kysuckej diery, robiť z posledných síl ešte môžem.

Budíček!

Michal Zoldy