Hej: kto tu velí?

Od začiatku Trumpovej administratívy boli úradníci so sídlom v Bruseli zasiahnutí úplnou nechuťou nového prezidenta vysporiadať sa s nimi. Keď sa konečne stretli – ako napríklad keď sa podpredseda JD Vance stretol s predsedníčkou Komisie Ursulou von der Leyenovou a ďalšími – predstaviteľov EÚ tak zmiatla rétorika America First, že si len mohli obviazať hlavu a poprieť, že Trump a Vance to, čo povedali, naozaj mysleli vážne.

Líderstvo v Európe dnes, so všetkou zábavou z poslednej pražskej defenestrácie, guvernérov vyhodených z najvyššieho poschodia na kopu hnoja. (Obrázok z Kean Collection/Getty Images)

Jedným z dôvodov, prečo sa Trumpova administratíva – a mám podozrenie, že aj ďalšie vlády po celom svete – možno zdráhajú brať vedenie EÚ vážne, je ten, že je ťažké povedať, kto je vlastne zodpovedný za blok.

Teraz, keď je jej interný bojovník Charles Michel mimo prevádzky (prepáčte slovnú hračku), Ursula von der Leyenová sa zjavne snaží hrať na to, že je „jediným“ vodcom Európskej únie. Ale jej minulosť (neúspešná nemecká ministerka obrany) a nie príliš okázalé prvé funkčné obdobie (jej najväčším úspechom na domácom trhu bolo nariadenie nabíjačky USB-C a schválenie Zeleného nového údelu, z ktorého veľkú časť sa teraz snaží uvoľniť) jej sťažujú uplatnenie sa na čele. Navyše, charakter jej pozície – „predsedníčky Európskej komisie“ – je ťažko pochopiteľný aj pre cudzincov, ktorí nie sú nasatí jazykom EÚ. Tým, že vedie inštitúciu EÚ bez toho, aby bola zodpovedná za samotnú EÚ, vyzerá ako oslavovaná úradníčka, nie líderka.

Kaja Kallasová, súčasná vysoká predstaviteľka Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, sa určite snaží byť hlasom Európskej únie voči spojencom a protivníkom na celom svete. Ale jej pozícia – všimnite si, že technicky nie je ministerkou zahraničných vecí, keďže nemôže hovoriť za všetky vlády EÚ, pokiaľ nedostane súhlas – obmedzuje jej schopnosť hovoriť kladne. Navyše to, že bola predsedníčkou vlády malého Estónska a opustila tento úrad v škandáloch, jej v skutočnosti nedáva dôveryhodnosť viesť blok s takmer 450 miliónmi ľudí. Ak by bola Európska únia federálna, jej rodná krajina by jej možno spôsobovala menší problém; napokon, bývalý americký prezident Joe Biden pochádza z Delaware, jedného z najmenších štátov v USA. Ale vzhľadom na skutočnosť, že Európska únia nie je federálna, je z relatívne malej krajiny – dokonca aj z tej, ktorá sa snaží pritiahnuť svoju váhu, pokiaľ ide o veci, ako sú výdavky na obranu – ťažko byť braný vážne ako vodca všetkých.

Čo nás privádza k tomu, ako ľudia zvyčajne hľadali lídrov v Európe: na národnej úrovni. Normálne „Kto vedie Európu?“ bola otázka, ktorá znamenala „Ktorý európsky líder vojensky dominuje ostatným?“ Od roku 1945 sa kontinent snaží namiesto toho spolupracovať – to však neznamená, že nadvláda nemôže prísť inými spôsobmi.

Prieskum súčasných „veľmocí“ v Európe však odhaľuje niečo zarážajúce: ani jedna z nich nemôže skutočne tvrdiť, že je „vodcom“.

Nemci by normálne mali priamy nárok. Krajina, ktorá má zďaleka najväčšiu populáciu – s viac ako 80 miliónmi, čo predstavuje takmer 20 percent celej populácie EÚ – a najväčšiu ekonomiku, by mala byť na papieri favoritom. Dvadsať rokov vlády Angely Merkelovej ho však nechalo bez kormidla, s rýchlo sa deindustrializujúcou ekonomikou a obrovským počtom nových migrantov a utečencov, z ktorých mnohí páchajú množstvo smrtiacich útokov v mene džihádu. To zase umožnilo vzostup Alternatívy pre Nemecko (AfD), ktorá práve dosiahla svoj najlepší výsledok v akýchkoľvek národných voľbách v histórii; Kresťanskí demokrati (CDU), ktorí sľubujú stabilitu pre Európu, „vyhrali“ s druhým najhorším výsledkom v histórii a teraz budú – kvôli odmietnutiu spolupracovať s AfD – prinútení k nešťastnému a nestabilnému spojenectvu s toxicky nepopulárnou Socialistickou stranou Nemecka (SPD). Takéto „veľké koalície“ len zriedka vytvárajú fenomenálnu politiku a určite nedajú Nemecku inšpiráciu na vedenie Európy.

Čo by za normálnych okolností otvorilo cestu ich západnému susedovi, Francúzsku. Prezident Emmanuel Macron zjavne dlho túžil po tom, aby sa Francúzsko opäť stalo dominantným na kontinente, a to jazykovo aj vojensky. Často volal po armáde Európskej únie – ale človek má problém predstaviť si, že jej bude veliť Bulhar. Nanešťastie pre Macrona jeho chvíľa na využitie nemeckej slabosti pravdepodobne uplynula. Doma ho trápi nespokojnosť; už minulý rok padli dvaja premiéri a jeho súčasný je neustále na špici; nový škandál – tvrdenia , že premiér François Bayrou vedel a nedokázal zastaviť sexuálne zneužívanie v škole, ktorú navštevovali jeho deti – by mohol vládu ešte viac oslabiť. Samotný Macron je rádioaktívne nepopulárny, s hodnotením súhlasu len okolo 23 percent. Akékoľvek sľuby, ktoré sa snaží dať, aby posilnil moc Francúzska v Európe – od zdieľania jadrových zbraní po rozmiestnenie jednotiek na Ukrajine – nemôžu ostatní brať vážne, pretože v skutočnosti nemá žiadny ďalší politický kapitál a už o dva roky by ho mohol nahradiť člen populistickej pravice.

Poľsko hrá hru pre najväčšiu armádu na kontinente a odviedlo skutočne obdivuhodnú prácu. Ale krajina má dva rôzne najvyššie súdy, ktoré si podľa všetkého vymieňajú právomoci v závislosti od toho, ktorá strana je pri moci. Podobne aj populácia Poľska – necelých 37 miliónov – je pomerne malá a jeho geografické umiestnenie – medzi Ruskom, Ruskom (Kaliningrad) a Bieloruskom – znamená, že väčšinu svojej energie bude musieť vždy minúť na to, aby sa staralo o seba, namiesto toho, aby sa staralo o európsky obchod.

Spojené kráľovstvo? Nie je ani členom Európskej únie, a tak by sa nemohla usilovať o „vedenie“ kontinentu. Ale aj keby to nebol problém, vláda – menej ako rok stará – je tiež neuveriteľne nepopulárna a v prieskumoch prehráva s populistami Nigela Faragea. A hoci má jadrové zbrane, má ich len dovtedy, kým Škótsko „nikdy“ neodíde (keďže neexistujú žiadne iné prístavy vhodné pre ich jadrové ponorky) – a je ťažké brať kontinentálneho vodcu vážne, ak si raz za desaťročie nervózne obhrýza nechty po výsledku škótskeho referenda o nezávislosti.

Keď sa liberálni internacionalisti v Bruseli čudujú, prečo ich ideológiu a ich pozície už ich vlastní ľudia a ich spojenci neberú vážne, namiesto toho, aby začali popierať, mali by namiesto toho zostaviť organizačnú schému. Možno si potom uvedomia, že nie je nikto, kto by to mal skutočne na starosti.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/02/hey-whos-in-charge-here/