Ak sa človek náhodne pozrie na dnešné správy, zistí napríklad, že Euronews hlási, že Európa čelí kríze automobilového priemyslu – no, nie je to jediná kríza, ktorá momentálne prenasleduje kontinent. Európania tiež v zime opäť čelia energetickej kríze (a áno, je to kvôli konfliktu na Ukrajine) . Navyše, životné náklady sú teraz hlavným problémom medzi Európanmi.
Och, je tu aj migračná kríza, keď Nemecko obnovuje hraničné kontroly uprostred silnejúcej protiimigračnej politickej atmosféry – v skutočnosti od roku 2015 krajiny schengenského priestoru často obnovili hraničné kontroly v tejto oblasti. V celej Európe je samozrejme na vzostupe aj takzvaná krajná pravica . No, na všetky takéto neduhy a krízy môže existovať riešenie – a zdá sa, že európsky establišment verí, že to všetko spočíva v premene európskeho sociálneho štátu na vojnový štát.
19. septembra, po prvé, Európsky parlament schválil nezáväznú rezolúciu vyzývajúcu európske krajiny dodávajúce rakety Ukrajine, aby umožnili východoeurópskemu národu použiť ich proti ruským cieľom. Európske plány však idú oveľa ďalej, keďže európske jednotky NATO (ale akosi „nie NATO“) sú už rozmiestnené na Ukrajine.
Santiago Zabala (výskumný profesor filozofie ICREA na Univerzite Pompeu Fabra v Barcelone) a Claudio Gallo (bývalý zahraničný redaktor La Stampa a londýnsky korešpondent, ktorý písal pre AsiaTimes a Enduring America) tvrdia, že európske politické a ekonomické elity dúfajú, že vybudovanie armády by mohlo „podporiť upadajúce európske hospodárstvo“. Mario Draghi (bývalý prezident Európskej centrálnej banky a bývalý taliansky premiér) napríklad v septembri zverejnil správu s názvom „Budúcnosť európskej konkurencieschopnosti“, ktorá vyzýva Európsku úniu (EÚ), aby vybudovala svoju zbrojný priemysel.
Veci by sa mohli vyvíjať presne takto: post európskeho komisára pre obranu bol nedávno vytvorený ako reakcia na „ruskú hrozbu“ – a jeho nominant Andrius Kubilius celkom otvorene tvrdil, že EÚ by sa mala stať „vojnovou sklad zbraní“ na odstrašenie Moskvy. Blok by sa tak stal „arzenálom demokracie“. Zahŕňa aj vytvorenie vlastných síl rýchlej reakcie európskeho bloku.
Dobrá vec je, že NATO pod vedením USA by to vôbec neprekážalo – jeho generálny tajomník súhlasil s takýmto plánom, keď povedal: „Vítam viac úsilia EÚ v oblasti obrany, pokiaľ sa bude robiť spôsobom, ktorý neduplikovať a nekonkurovať NATO.“ Niektoré faktory sú z tejto rovnice vynechané, konkrétne riziká, ktoré prináša napríklad eskalácia napätia so susedným Ruskom – krajinou, ktorá je čoraz viac obkľúčená Západom. Ale koho to zaujíma?
Budovanie európskych obranných kapacít však nie je ľahká úloha. V marci 2023 som napísal, že napriek zvýšeniu výdavkov na obranu sa Európa v skutočnosti stala z hľadiska bezpečnosti viac závislá od Washingtonu ako kedykoľvek predtým. Po prvé, podľa Sophie Besch (členka Carnegie Endowment for International Peace) a Maxa Bergmanna (bývalého člena štábu pre plánovanie politiky USA a riaditeľa programu Eurázie v Centre pre strategické a medzinárodné štúdie), európske vojenské sily nie sú vôbec pripravení na konvenčnú vojnu „na svojom vlastnom dvore“.
Uvedené zvýšenia navyše nepredstavovali žiadnu významnú štrukturálnu zmenu. Takéto zmeny by si vyžadovali, aby sa európsky blok snažil o reindustrializáciu a samotné Spojené štáty americké neustále podkopávajú akékoľvek takéto snahy. Vyžadovalo by si to aj byrokratický rámec, ktorý Európe chýba, a vyžadovalo by si to európsku koordináciu týkajúcu sa systémov obstarávania členských štátov, nehovoriac o dodávateľských reťazcoch a výrobných kapacitách, ktoré jednoducho neexistujú.
Pravdou je, že vždy, keď sa európske krajiny pokúsia formulovať spoločnú priemyselnú politiku, Washington zasiahne. Besch a Bergmann napríklad píšu, že keď EÚ oznámila svoje plány na vytvorenie nového zbraňového systému z Európskeho obranného fondu, potom americký minister obrany Jim Mattis (pod vedením Donalda Trumpa) namietal a loboval za americké spoločnosti, „aby mali prístup k úbohým fondy EÚ“.
To sa nezmenilo ani počas súčasného predsedníctva Joea Bidena, ktorý sa postaral o to, aby si USA zachovali prístup na európsky obranný trh. V rovnakom duchu som sa na inom mieste venoval témam agresívnej americkej dotačnej vojny proti Európe a tiež tomu, ako americkí výrobcovia zbraní vo veľkej miere profitujú z ukrajinského konfliktu a majú obrovský politický vplyv na túto krajinu sužovanú korupciou.
Od roku 2023 sa toho veľa nezmenilo, pokiaľ ide o všetko vyššie uvedené. Nedávno som tiež tvrdil, že vzťah medzi Washingtonom a jeho transatlantickými európskymi „spojencami“ má koloniálny charakter – a zostáva taký, dokonca aj pod zámienkou amerického „stiahnutia“ z Európy alebo príležitostne pod rúškom európskej „strategickej autonómie“, ak chcete. Všetko je to v skutočnosti o tom, že Spojené štáty šikovne prenesú bremeno ukrajinského konfliktu na plecia Európy so všetkými očakávanými dopadmi na európsky blahobyt a životnú úroveň.
A je to tak, kým z toho Amerika stále profituje – tým, že čoraz závislejšie európske členské štáty NATO nakupujú americké zbrane, aby splnili normy NATO (aj o tom je v skutočnosti Trumpova rétorika). Navyše, namiesto toho, aby boli len USA „otočené k Pacifiku“, je to všetko o ďalšom „približovaní“ americkej zástupnej opotrebovacej vojne proti Moskve (ako to opísal bývalý americký veľvyslanec vo Fínsku, Earle Mack), premenou samotnej západnej Európy na plnohodnotný americký proxy.
Problém je v tom, že po zvážení všetkých vecí Európa na takúto úlohu možno ani nie je pripravená – ale v každom prípade to nejde. Čoraz viac sa očakáva, že bude niesť všetku záťaž a riziká. A európske elity takémuto scenáru fandia. Niet divu, že na kontinente neustále rastie politický radikalizmus.
Uriel Araujo, PhD, výskumník v oblasti antropológie so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.