Prvý rok som nevedela ani ako sa volá a on to nevedel o mne. Bol mojím ochrancom aj učiteľom. Učil ma ako prežiť. Riskoval pre mňa život.
Keď videl, že pod bundou nosím nepriestrelnú vestu na skryté nosenie, pochopil, že mám naozaj vážny problém, a kým sme boli spolu, nikdy sa odo mňa nepohol.
Mal niekoľko pravidiel:
1/ Vždy ho budem počúvať na slovo. Akýkoľvek pokyn poslúchnem bez pýtania sa. To pravidlo sa oplatilo a tie historky, ktoré som s ním zažila, by boli na samostatnú knihu… 🙂
2/ Ak povie Lež, tak ležím. Nezdvíham hlavu, ležím a čakám.
3/ Nikdy si spolu nezačneme. Je zadaný.
Pri tom poslednom pokyne som pred ním stála so sklonenou hlavou a premýšľala nad tým, či si fakt myslí, že po všetkom, pred čím utekám, ešte mám chuť si s niekým začínať…
Každopádne… začali sme spolu trénovať a sem tam mi robil ochrankára.
Učil ma prežiť. Mentálne aj reálne.
Jedného dňa ma zobral do jedného ospalého mestečka na strednom Slovensku na víkendový výcvik. Cvičila som ako besná opička, keď sa zrazu u mňa po prvý raz prejavil nový symptóm môjho chronického ochorenia: silnejšie pohyby hlavou mi začali vyvolávať závrat a pocity na zvracanie. Odplazila som sa štvornožky na bok… malá, krehká žena. Prišiel za mnou – veľký, svalnatý muž, na ktorého prítomné dámy hádzali zvodné pohľady. Posadil sa ku mne a ja som mu potichu vysvetľovala, že ak ešte trocha pohnem hlavou, pozvraciam sa tam pred všetkými.
A potom sa stalo niečo, čo prítomným vyrazilo dych… doslova zhíkli, keď to videli.
Zobral ma do náručia a odniesol ma z tréningovej haly… Mohli by nás rovno odfotiť na nový plagát pre film Bodyguard. Romantika ako blázon… pre ostatných. My sme už dávno boli ako brat a sestra.
Odniesol ma až na záchod a ja som sa vyzvracala z podoby. Pri tom som celý čas vedela, že je za dverami. Veď sa odo mňa nikdy nepohol ani na krok.
Cítila som sa ako zahanbený pozvracaný psík a premýšľala som, ako sa mu po tomto pozriem do očí.
Ale nemohla som tam ostať večne a tak som vyšla von.
Čakal tam on a podával mi ružu, ktorú zatiaľ vyrobil z papierových utierok na utieranie rúk. Zasmiali sme sa. Opäť som sa cítila ako človek a náš malý svet sa vrátil naspäť do normálnych koľají.
(O dve minúty neskôr ma naučil, že prezliecť sa viem aj po ležiačky so závraťami a odplaziť k autu tiež… ešte že na ulici nikto nebol, keď som sa tam plazila posúvajúc tréningovú tašku pred sebou… toľko k „romantike“ so zadaným ochrancom na strednom Slovensku…)
Prečo to hovorím? Lebo na tomto malom príklade vidieť aké je dôležité, keď má ochrankár/policajt emocionálnu inteligenciu vyššiu od húpacieho koníka. Vie nastaviť a prestaviť situáciu tak, aby s ním chránenej osobe bolo dobre a nevznikali zbytočné trenice navyše.
———–
No a potom sú ochrancovia zákona ako Rado Ja**ď.
Tak sa volá veliteľ zásahu pri zatýkaní Vladimíra Pčolinského.
Tohto zásahu sa zúčastnili aj M.M., M.O., I.B. a ďalší.
Minimálne dvaja ozbrojenci pri ňom mierili na 10-ročné dieťa. Jeden s pištoľou. Druhý so samopalom.
Celý ten zásah vnímam ako zbytočné prezentovanie moci a psychický nátlak na šéfa tajnej služby a aj na jeho rodinných príslušníkov. Pčolinského predsa mohli zatknúť o dosť pokojnejšie a bez bezprostredného ohrozovania jeho dcéry.
Ten zásah bol nezákonný, lebo prebiehal v byte poslankyne parlamentu a navyše to bolo zatýkanie v prípade, kde už prvý dokument v spise bol zfalšovaný a tak bolo všetko ďalšie vrátane Pčolinského zatknutia a polročného väznenia nezákonné tiež. Preto dostal 363-ku.
Mimochodom Slovenská republika za predchádzajúcej vlády sa tvárila, že načo sa Pčolinský domáha odškodnenia na Európskom súde pre ľudské práva, keď môže uspieť doma… a potom mu to isté ministerstvo spravodlivosti (!) povedalo, že na jeho odškodnenie kašle a zamieta ho.
Momentálne sa Pčolinský odvolal a ja dúfam, že minister spravodlivosti tento krát posúdi jeho žiadosť spravodlivo. Veď je po voľbách.
Ale vráťme sa k pištolníkovi Radovi J. Tento pán J. sa rád chváli tým, ako cvičí streľbu.
Na insta si podával videá, kde strieľa o dušu a chváli sa tam aj logom NAKA.
Ja byť ním, tak by som sa tým radšej nechválila, lebo keď som tie jeho videjká ukázala odborníkom, len sa zasmiali a mávli rukou. Ako to komentovali, nebudem radšej reprodukovať…
Pánovi totiž chýbajú určité základné strelecké návyky.
No a takýto človek na NAKA vedie komando ľudí zasahujúcich proti dieťaťu a ešte pri tom vymýšľa, že použije na vyvalenie dverí výbušninu. Aj by som to okomentovala, ale sľúbila som si, že od nového roka nebudem nadávať.
Na tom jeho profile si dokonca na jednej fotke mieri zbraňou na hlavu… alebo minimálne na mobil dosť blízko hlavy… no čo Vám poviem? „Profesionál“.
Môže byť takýto človek nebezpečný?
Posúďte sami:
Už údajne postrelil kolegu a postaral sa mu tak o doživotné následky.
Tak čo myslíte?
Ale medzi morálnymi kompasmi mal samozrejme aj tak dôveru nadriadených, keď vymýšľal ako odpáliť rodine Pčolinských dvere VÝBUŠNINOU. Tam z takýchto ľudí robia rovno šéfov komanda.
A ja si kladiem otázku, koľko ľudí si to musí ešte psychicky alebo zdravotne odskákať, kým ľudí ako on niekto konečne zastaví.
P.S.: Niektorí páni z NAKA sa rozrozprávali aj o iných pozoruhodných skutočnostiach týkajúcich sa “práce” pána Radoslava J.
Ale o tom niekedy nabudúce, ak nás dovtedy samozrejme nepredbehne inšpekcia… 😉
Prajem Vám krásny zvyšok dňa, priatelia.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.