IZRAEL NIE JE DEMOKRATICKÝ ŠTÁT

Ústredný volebný výbor v Izraeli zakázal účasť arabských strán v októbrových parlamentných voľbách. Aby to bolo ešte jasnejšie: medzinárodne stíhaný izraelský premiér Netanjahu a jeho krajne pravicoví spojenci vytvorili stav, v ktorom palestínski občania predstavujúci 20 percent celého obyvateľstva nemajú nijaký hlas. Na ktorej planéte sa takýto režim nazýva „jedinou demokraciou na Blízkom východe“?

No aj bez tohto krikľavého prístupu, ktorý už musí vidieť celý svet, Izrael demokraciou nikdy nebol. Demokracia totiž predpokladá, že všetci majú rovnaké práva. V skutočnosti sa s Palestínčanmi vždy zaobchádzalo ako s občanmi druhej kategórie. Diskrimináciu umožňuje 60 zákonov týkajúcich sa bývania, školstva alebo zdravotnej starostlivosti. Izrael zabezpečuje dominanciu Židov rôznymi metódami v oblasti slobody pohybu, účasti na verejnom živote, vyvlastňovania pozemkov, udržiavania Palestínčanov v zaľudnených enklávach a podobne. Yael Berda, akademička na Hebrejskej univerzite, nazýva tento stav „liberálnou etnokraciou“, ktorá udržiava vojenskú diktatúru na okupovaných územiach už viac ako polstoročie, hoci je z hľadiska medzinárodného práva nezákonná. V skutočnosti v súčasnom svete nie je jasnejší príklad uplatňovania apartheidu ako je Izrael.

Pôvodný apartheid v Južnej Afrike bol procesom pretvárania územných hraníc a pravidiel občianstva. Cieľom bolo násilne vysťahovať africké obyvateľstvo z väčšiny územia krajiny – doslova zbúrať ich domy buldozérmi, naložiť ľudí na nákladné autá a presunúť ich na malé roztrieštené územia nazývané bantustany. Potom okolo každého bantustanu vytvorili hranice, udelili v ňom ľuďom „občianstvo“, dali mu vlajku, erb a „parlament“. To všetko bolo spojené s etnickými čistkami, pri ktorých režim apartheidu vtesnal väčšinu afrického obyvateľstva do enkláv zaberajúcich len 13 percent ich pôvodného územia a odoprel im akékoľvek občianske práva na „belošskom“ území. Belosi obhajovali tento krutý režim tvrdením, že Afričania majú svoje práva „na vlastnom území“, teda v bantustanoch. To však nebola pravda, lebo nemali žiadnu skutočnú moc, žiadne ozbrojené sily, žiadnu ekonomickú suverenitu, skrátka nič.

Izrael vznikol v tom istom roku, kedy sa v Južnen Afrike etabloval režim apartheidu a pri svojom budovaní sa do bodky riadil týmto scenárom. Nakba odštartovala proces vytláčania Palestínčanov z ich pôdy a domovov, pričom končili buď v enklávach, ktoré dnes tvoria Pásmo Gazy a Západný breh Jordánu (kde žije 5,1 milióna ľudí) alebo v susedných krajinách, kde ich žije vyše 6 miliónov ako utečencov bez štátnej príslušnosti. Takže viac ako 11 miliónov ľudí je na vlastnom území vylúčených z oblasti uplatňovania akýchkoľvek práv, nemôžu voliť vládu, ktorá toto územie ovláda a túto neslýchanú frašku má niekto drzosť nazývať demokraciou. V podmienkach apartheidu je demokracia nemožná.

Medzinárodné organizácie ako Freedom House síce zaznamenávajú pokles úrovne demokracie v Izraeli, ale ešte stále ho zaraďujú medzi demokratické štáty. Lenže tieto mimovládky nepovažujú okupované územia za súčasť Izraela, a tak je výsledkom veľmi skreslený obraz. Na rozdiel od nich Medzinárodný súdny dvor veľmi jasne hodnotí, ako sa zaobchádza s Palestínčanmi na okupovaných územiach: „Postup komplexných obmedzení, ktoré Izrael uvalil na Palestínčanov na okupovanom území, predstavuje systémovú diskrimináciu založenú na rase, náboženstve alebo etnickom pôvode.“ Hoci sa Medzinárodný súdny dvor vyhýba pojmu apartheid, „systémová diskriminácia“ nie je o nič lepší výraz.

Po vyradení arabských strán z najbližších volieb sa už nemožno ani tváriť, že formálny volebný proces zostal zachovaný. Existujú iba dva spôsoby, ako môže byť Izraelu priradený demokratický status. Buď sa musí skončiť okupácia alebo musí Izrael každému, kto žije pod jeho správou, poskytnúť občianstvo a volebné právo. Demokracia sa totiž nemeria právami privilegovaného obyvateľstva krajiny. Meria sa podľa práv jej obyvateľstva ako celku.

USA už vyše 60 rokov podporujú v tomto regióne autoritárske režimy s cieľom presadzovať vlastné záujmy a snažia sa potláčať oslobodenecké hnutia bojujúce za skutočnú demokraciu. Spolu s Izraelom aktívne odmietajú vznik demokratických režimov v regióne, pretože demokratické arabské krajiny by rýchlo naklonili rovnováhu síl v prospech palestínskej veci. Geopolitické záujmy západných mocností uprednostňujú stabilitu, bezpečnostnú spoluprácu a dodávky surovín z rentiérskych štátov pred presadzovaním demokratických reforiem. Európska únia by mala žiadať zmenu zákonov definujúcich Izrael ako „národný štát židovského národa“, čo vytvára prvky nerovnosti a v konečnom dôsledku aj spomínaného apartheidu.

Eduard Chmelár