AKÝ ZMYSEL MALA VOJNA PROTI TERORIZMU?

Nič tak výstižne necharakterizuje situáciu po 25 rokoch od teroristických útokov na New York a Washington z 11. septembra 2001 ako tieto dve fotografie. Na prvej je nový sýrsky prezident Ahmad Šara prijatý v Bielom dome 10. novembra 2025. Na druhej je predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová a predseda Európskej komisie António Costa na návšteve u toho istého muža v Damašku 9. januára 2026. Azda treba pripomenúť, že Ahmad Šara bol dlhé roky medzinárodne hľadaný terorista, ktorý krátko pred inváziou do Iraku v roku 2003 vstúpil do al-Káidy, v rokoch 2006 – 2011 bol väznený americkými jednotkami v neslávne známej väznici Abú Ghrajb, potom v roku 2012 založil s podporou al-Káidy teroristickú organizáciu Front an-Nusrá, o rok neskôr ho Spojené štáty zaradili na zoznam najhľadanejších teroristov a ministerstvo zahraničných vecí USA na jeho hlavu vypísalo odmenu 10 miliónov dolárov…

Spojenectvo s Ahmadom Šarom, ale aj so Saudskou Arábiou, odkiaľ pochádzali útočníci z 11. septembra 2001 robí z celej „vojny proti terorizmu“ frašku. Je to urážka a facka do tváre nielen obetiam, ale aj pozostalým po obetiach z teroristických útokov na New York a Washington. Oblúk štvrťstoročného krvavého zápasu s medzinárodnou teroristickou sieťou sa uzavrel tým najnezmyselnejším spôsobom. Aj preto by sme dnes nemali spomínať len na tých 2977 obetí zo Svetového obchodného centra, Pentagonu a Letu 93, ale aj na tých takmer 5 miliónov ľudí (údaje z uznávanej a komplexnej štúdie projektu Costs of War), ktorí zahynuli v absurdnej tzv. globálnej vojne proti terorizmu. Pri tejto bilancii by sme preto nemali myslieť len na mŕtvych z New Yorku a Washingtonu, ale aj na obete z hlavných vojnových zón v Afganistane, Iraku, Pakistane, Sýrii či Jemene. Tieto konflikty viedli navyše k masívnemu vysídľovaniu obyvateľstva, keď svoje domovy muselo opustiť minimálne 38 miliónov ľudí. A v neposlednom rade by sa nemalo zabúdať na všetky ďalšie strašné dôsledky ako bol vznik Islamského štátu, povolenie mučenia, Guantánamo, tajné väznice či Patriot Act s masívnym odbúraním ľudských práv. Celkové náklady sa vyšplhali na 8 biliónov dolárov.

Ak má byť toto výsledok, tak sme prehrali. Vojna proti terorizmu nebola nejaká bezpečnostná operácia, ale protiprávny akt globálnej pomsty. Ani vpád do Afganistanu nebol v súlade s medzinárodným právom a možno úspešne pochybovať o tom, či to bol akt sebaobrany, keďže Usáma bin Ládin sa po celý čas skrýval v Pakistane a útočníci pochádzali zo Saudskej Arábie. Bola to najväčšia vojenská operácia Severoatlantickej aliancie a NATO ju prehralo. Dodnes si to oficiálne kruhy až tragikomicky odmietajú priznať. Po dvadsaťročnej nezmyselnej okupácii sme odtiaľ museli utekať, najmocnejšiu armádu sveta vyhnali a porazili povstalci, ktorí nemali na poriadne čižmy pre svojich vojakov. Hanba a fiasko pre celú Severoatlantickú alianciu, ktorá podľa novodobých politrukov vraj nie je útočnou organizáciou (jasne, predtým sme to videli v bývalej Juhoslávii roku 1999).

Tragédia tzv. vojny proti terorizmu nám ukázala, že vojenská sila nedokáže vyriešiť politické problémy, že nielen Spojené štáty, ale celý západný svet musí zmeniť spôsob, akým premýšľa o príčinách konfliktov. Výsledky doterajšej militaristickej stratégie sú jednoznačne kontraproduktívne: americké vojenské intervencie za výdatnej pomoci európskych spojencov destabilizovali regióny, vytvorili prostredie pre rast nových militantných skupín a posilnili protizápadné nálady. Invázia do Iraku je dnes už klasický príklad, kedy okupácia a následná destabilizácia viedli k vytvoreniu Islamského štátu, posilneniu džihádizmu a rozšíreniu násilného extrémizmu. Podobné vzorce treba vidieť aj v Jemene či Africkom rohu. A súčasné správanie veľmocí neukazuje, že by sme sa z tejto situácie dokázali poučiť…

Eduard Chmrelár