NA TOM, ČO NÁM ZANECHAL TENTO MUŽ, STOJÍ CELÉ DNEŠNÉ VZDELANÉ A KULTÚRNE SLOVENSKO

Dnes si pripomíname 50. výročie úmrtia (4. septembra 1976) jedného z najvýznamnejších slovenských kultúrnych a politických činiteľov 20. storočia. Keď sa povie Laco Novomeský, každý si vybaví predovšetkým básnika, ktorého poézia so svojou umeleckou čistotou a hlbokým humanistickým posolstvom priťahuje dodnes. Ja vám ho však chcem predstaviť alebo skôr pripomenúť predovšetkým ako kľúčového politika, verejného činiteľa a komunistického intelektuála, ktorý utváral podobu moderného Slovenska.

Ako mladý umelec sa priatelil s celým radom významných osobností od kultového výtvarníka Mikuláša Galandu až po neskoršieho laureáta Nobelovej ceny za literatúru Jaroslava Seiferta. Ako odvážny novinár s bystrým úsudkom sa dostával často do sporu s vládnou mocou, ktorá mu viackrát vymerala krátke tresty vo väzení – najdlhší, trojmesačný žalár si odpykával na jeseň 1932 na Pankráci. Novomeský bol od študentských čias presvedčeným komunistom, ale odmietal názory dogmatických straníckych ideológov, ktorí propagovali ako jedinú prípustnú metódu umeleckej tvorby socialistický realizmus. Opakovane kritizoval čechoslovakizmus a polemizoval s požiadavkou Ferdinanda Peroutku, aby slovenskí spisovatelia začali písať po česky.

Spolu so skupinou mladých komunistických intelektuálov (Daniel Okáli, Andrej Sirácky, Vladimír Clementis) založil názorovú platformu združenú okolo časopisu DAV. Davisti však boli v politických štruktúrach prvorepublikového komunistického hnutia okrajovou skupinou, ktorá nemala žiadny reálny vplyv, keďže v očiach funkcionárov robotníckeho pôvodu (Široký, Bacílek, Ďuriš, David), ktorí trpeli protiintelektuálnymi predsudkami, sa tešili latentnej nedôvere. Ich postoje preto rezonovali len v úzkom kruhu vysokoškolských študentov (Gustáv Husák, Alexander Matuška a ďalší), ku ktorým sa pridávali názorovo spriaznení predstavitelia staršej generácie (ako napríklad spisovateľka Hana Gregorová).

V lete 1937 sa zúčastnil ako delegát na II. kongrese Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry v Barcelone, Valencii a Madride. Tak trochu proti svojej vôli sa ocitol uprostred španielskej občianskej vojny a priamo na barikádach sa zoznámil s Ernestom Hemingwayom, Georgom Orwellom, Pablom Nerudom, Egonom Erwinom Kischom a ďalšími. Na rozdiel od nich sa však vyhýbal priamym bojom a jeho vojnové reportáže z Madridu preto neboli nijako výnimočné.

Po Mníchovskej zrade a následnom rozbití Česko-Slovenska stratil zamestnanie. V novembri 1939 sa tajne vrátil na Slovensko a dočasne býval na Palisádach v byte dramatika Jozefa Gregora Tajovského. Akútny nedostatok kádrov podnietil Karola Šmidkeho k tomu, aby v lete 1943 pribral Laca Novomeského do V. ilegálneho vedenia ÚV KSS. V politickej činnosti využívali predovšetkým Novomeského osobnostné rysy, ktorý mal povesť charakterného a tolerantného človeka, a medzi intelektuálmi obľúbeného, vzdelaného a vtipného spoločníka. Využívali ho preto predovšetkým na intervenovanie v prospech zatknutých ilegálnych pracovníkov u ministra vnútra Alexandra Macha, s ktorým sa poznal ako novinár ešte z predvojnových čias. Nevyhol sa však tomu, že za jeho politickú činnosť ho dvakrát internovali v Ilave. Novomeského kontakty s demokraticky zmýšľajúcimi ľuďmi z nekomunistického tábora však napokon výrazne pomohli v rokovaniach s predstaviteľmi občianskeho odboja, ktoré napokon vyústili koncom roka 1943 do uzavretia Vianočnej dohody.

V nasledujúcich mesiacoch sa zúčastnil na všetkých kľúčových zasadnutiach ilegálnej Slovenskej národnej rady a zásadným spôsobom sa podieľal na formulácii stanovísk, ktoré sa prihovárali za federatívne usporiadanie obnovenej ČSR. Do priebehu Slovenského národného povstania zasiahol len okrajovo. Po vypuknutí bojov neodišiel s Husákom a Lettrichom do Banskej Bystrice, ale za rodinou do Senice. Keď ho tam hľadalo gestapo, vrátil sa do Bratislavy a dva týždne sa ukrýval v byte básnika a poslanca Slovenského snemu Emila Boleslava Lukáča. Veril, že ľudácka garnitúra bude mať záujem o rokovanie s ľuďmi napojenými na odboj. V tom sa však fatálne mýlil. 17. septembra 1944 ho v kaviarni Štefánka zastihol básnik Valentín Beniak ako spojka Alexandra Macha. Oznámil mu, že minister vnútra mu dáva dve hodiny na útek, a potom bude musieť na neho vydať zatykač. Na cestu mu ponúkol auto, ktorým sa Novomeský v bezpečí dostal do Banskej Bystrice. Po vojne mu Novomeský túto službičku odplatil tým, že svedčil v prospech Macha pred Národným súdom, vďaka čomu nedostal trest smrti.

V centre Slovenského národného povstania bol Laco Novomeský okamžite kooptovaný do predsedníctva Slovenskej národnej rady. Písal články do povstaleckej tlače, no už začiatkom októbra 1944 využil príležitosť a odletel „z poverenia SNR“ do zahraničia a domov sa vrátil až koncom januára 1945 do oslobodených Košíc, kde sa ako vrcholový predstaviteľ SNR okamžite pustil do rekonštrukcie a organizácie štátnej správy. Medzitým stihol založiť Národnú obrodu a trval na tom, že redakciu obsadí mladými talentovanými dovtedy neznámymi mladými ľuďmi, ktorých si sám vyberie a dá im šancu presadiť sa. A tak priviedol do novín takých ľudí ako Dominik Tatarka, Peter Karvaš, Alexander Matuška, Štefan Žáry či Albert Marenčin.

Treba zdôrazniť, že Novomeský nikdy nechcel byť politikom. Svoju vlastnú úlohu vo vrcholovej politike považoval za dočasnú záležitosť a osobnú obeť. Sám seba videl počas vojny iba ako náhradníka, ktorý vysoké funkcie prevzal len do chvíle, keď sa ostatní súdruhovia vrátia z väzenia alebo emigrácie. Nebola to póza, akú sme tak často vídali napríklad u Václava Havla. Novomeský po vojne niekoľkokrát (ústne i písomne) žiadal straníckych lídrov, aby ho zbavili verejných povinností. Napríklad začiatkom roka 1946 sa obrátil na predsedníctvo ÚV KSS „s opätovnou a naliehavou prosbou, aby som bol oslobodený od vykonávania exponovaných politických funkcií, ktoré som až doteraz disciplinovane zastával… Robil som všetky veci rád, no nikdy som neprestal zdôrazňovať, že v nich nemienim pokračovať…“

Český spisovateľ Ivan Olbracht, sám vysoký funkcionár na ministerstve informácií, ho prehováral, aby to nerobil. V liste z 11. januára 1947 mu napísal: „Si jedným z veľmi mála ľudí na Slovensku, z tých, ktorí môžu riadiť veci kultúry vôbec jediný, a na Tebe je, aby si viedol národ dopredu i v budúcnosti. To už je Tvoje dejinné určenie.“ Všetky Novomeského pokusy o návrat k literárnej práci stroskotali. Poznajúc jeho básnickú dušu môžeme nad tým vyjadriť súcit, no dnes už vidíme, že z hľadiska záujmov štátu a spoločenských potrieb to bol neoceniteľný dar.

Ladislav Novomeský ako povereník školstva a osvety v rokoch 1945 – 1950 (dnes by sme povedali minister školstva a kultúry) bol nielen, trúfam si povedať, najvýznamnejším predstaviteľom týchto dvoch rezortov v našich dejinách, ale aj príkladom dnes už vymierajúceho politika, ktorý vstupuje do verejnej funkcie s jasnou predstavou, čo chce urobiť, nepotrebuje na to spin doktorov, poradcov, vízie kolektívu autorov, ani žiadne zbytočné reči okolo toho a do niekoľkých rokov splní viac než sľúbil. Posúďte sami.

Za štyri roky stihol Laco Novomeský založiť Slovenskú národnú galériu, Slovenskú filharmóniu, nové profesionálne divadlá, súbory Lúčnica a SĽUK. Obnovil Slovenskú akadémiu vied, nariadil masovú výstavbu školských budov po celom Slovensku, založil chýbajúce vzdelávacie inštitúcie ako Vysoká škola múzických umení, Vysoká škola výtvarných umení, Pedagogická fakulta UK a iné, sieť základných umeleckých škôl, pamiatkových ústavov atď. Položil základy vzdelávacej a kultúrnej infraštruktúry, z ktorej čerpáme a ktorú využívame dodnes. V auguste 1945 sa postavil aj na čelo Matice slovenskej, čím sa vrchovatou mierou zaslúžil o to, že vládne orgány túto inštitúciu nezrušili ako „fašistický, ľudácky a kolaborantský spolok“. Z pozície svojej moci a vplyvu zabránil trestným postihom a existenčne pomohol spisovateľom Valentínovi Beniakovi, Emilovi Boleslavovi Lukáčovi, Milovi Urbanovi či Andrejovi Žarnovovi, ktorí počas vojny zastávali exponované verejné funkcie. Podobne zasiahol aj v prípade režiséra Slovenského národného divadla Jána Bododáča, ktorý sa správal za Tisovho režimu konformne. Prozaika Mikuláša Gaceka, ktorého odvliekli do sovietskeho gulagu, sa mu však zachrániť nepodarilo.

Po februári 1948 sa Novomeského tolerantné zmýšľanie dostávalo do čoraz ostrejšieho konfliktu s dogmatickým vedením strany. Slučka sa postupne sťahovala. Pri zbieraní dôkazov, ktoré ho mali usvedčiť z tzv. buržoázneho nacionalizmu, zneužili aj výpovede samotného Alexandra Macha. Ten tvrdil, že Novomeský sa na spoločenských podujatiach vyjadroval, že forma režimu Slovenského štátu je len jemnou formou fašizmu, že tunajšie pomery sú oveľa lepšie ako v krajinách obsadených Nemeckom a že mu to vyhovuje. Mach z toho usúdil, že si Novomeský želá, aby Slovensko aj v budúcnosti zostalo samostatným štátom.

Nad týmito obvineniami Novomeský ešte mávol rukou. Po prvýkrát ho znepokojilo, keď na jeseň 1949 začali na ministerstve zahraničných vecí zatýkať Clementisových spolupracovníkov. Samotný minister vec zľahčoval. Keď ho však potom 13. marca 1950 obvinilo predsedníctvo ÚV KSČ z buržoázneho nacionalizmu, nikto sa ho nezastal. Ešte aj Gustáv Husák považoval rozhodnutie strany za „spravodlivé a uvážlivé“. Novomeský, ktorého viazalo ku Clementisovi staré priateľstvo, bol zaskočený. Potom však prišiel rad na nich. Na IX. zjazde KSS koncom mája 1950 ich donútili k „sebakritike“ a došlo k odsúdeniu celej povstaleckej generácie. Edo Friš (starý otec Michala Šimečku) z tribúny Novomeskému fanaticky vyčítal, že nie je proletárskym internacionalistom a že v tejto skúške neobstál. Pod náporom masovej kritiky Novomeského vôľa k obrane postupne slabla. S odvolaním z funkcie povereníka bez rozmýšľania súhlasil.

Po skončení zjazdu sa na určitý čas stiahol do úzadia a strávil štyri týždne na dovolenke v Karlových Varoch. Po návrate bol odsunutý na pozíciu šéfa Slovenskej akadémie vied a umení, ktorá sídlila v budove dnešnej Katedry žurnalistiky FF UK na Štúrovej ulici v Bratislave. Práve tu ho 6. februára 1951 zatkli a spútaného, s páskou cez oči, ho dopravili najprv do Justičného paláca a o deň neskôr do ruzyňskej väznice. Každý sa usiloval od neho dištancovať. 12. marca 1951 ho jednomyseľne vylúčili zo slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov. Pod vyhlásením, ktoré ho obviňuje z „vedomého zneužitia kultúry pre zločinné ciele sprisahancov“ sú podpísaní okrem iných aj Dominik Tatarka, Vladimír Mináč, Ján Kostra, Margita Figuli a ďalší. Alexander Matuška pridal inkvizítorský článok, ktorý zakončil slovami: „Odhalenie zradcovskej skupiny Clementis, Husák, Novomeský je veľkou výstrahou pre tých, čo sú ešte zahľadení do kozmopolitného bahna a nestriasli ešte prašivinu buržoázneho nacionalizmu.“ Je strašnou iróniou tejto šialenej doby, že v horizonte niekoľkých týždňov dostali príležitosť k takejto „sebakritike“ i viacerí signatári spomínaného pamfletu, vrátane samotného Alexandra Matušku…

Treba otvorene povedať, že Novomeského správanie počas brutálneho vyšetrovania nebolo ani statočné, ani príliš sympatické. On sám to nijako nepopieral, keď ospravedlňoval svoje konanie a výpovede, v ktorých mnohých absurdne poudával, vrátane svojho priateľa Clementisa a napokon i Husáka, predovšetkým tým, že sa bál mučenia a že vie, že by fyzické týranie nevydržal. Citlivý Novomeský vedel, že by neprežil bez osobnej statočnosti až hrdinstva Gustáva Husáka, ktorý sa zanovito odmietal priznať k vykonštruovaným obvineniam a odsúval tým celý proces až na obdobie po Stalinovej a Gottwaldovej smrti, kedy sa už nedávala slučka… Preto keď v auguste 1968 vtrhli do našej vlasti vojská Varšavskej zmluvy a on sa na protest vzdal všetkých straníckych funkcií (kamery zachytili, ako plakal), nikdy nekritizoval Husáka. Keď sa ho spýtali, prečo, jeho odpoveď bola lakonická: „Ten človek mi zachránil život. Kde bol vtedy odvážny kritik Dominik Tatarka, ktorý na nás pľul a želal nám smrť?“

Život Laca Novomeského bol ťažký ako celé 20. storočie. Neodvažujem sa súdiť človeka, ktorý toho toľko prežil. Napokon, pred beštiálnymi metódami vyšetrovateľov ŠtB kapitulovalo i mnoho iných, ktorí sa bránili dlhšie a urputnejšie než on. Som toho názoru, že historik (bez toho, aby rezignoval na etické kritériá) by mal s pokornou zdržanlivosťou a bez morálnych odsudkov posudzovať správanie, skutky a vnútorné dilemy ľudí odohrávajúce sa v situáciách, v ktorých sa on sám vďaka šťastnej zhode okolností nikdy neocitol. Laco Novomeský prešiel väznicami v troch režimoch a o žalári v Ilave (v ktorom sedel počas vojny) sa neskôr vyjadril, že v porovnaní s komunistickou mučiarňou v Kolodějoch to bolo „rekreačné zariadenie“. A jeho súputník Ladislav Holdoš, ktorý prežil aj nemecké koncentráky a mučenie francúzskej vichystickej polície sa o metódach ŠtB vyjadril, že nikde sa nemučilo tak ako na Pankráci…

Nech posudzujeme životné osudy Laca Novomeského z akéhokoľvek uhla, nikto nemôže poprieť, že nám po ňom zostalo nesmrteľné básnické dielo, nadčasové štátnické úvahy a inštitúcie, na ktorých stojí celé dnešné vzdelané a kultúrne Slovensko. Nemám k tomu nič viac dodať ako – veľká vďaka za ten život, hlboká úcta k tomu dielu.

Eduard Chmelár