KRÁĽOVSTVO ZA RÚŠKO !

Veľkú chybu som urobil, že som pred časom v návale upratovacieho nadšenia, ktorým občas trpievam, vyhodil tri zelené rúška spred štyroch rokov, čo som mal na chalupe v šuplíku ako železnú rezervu v nezabudnuteľných časoch Mikasovského boja so zákerným Covidom, ktorý stál Matoviča vytúžené premiérske kreslo. Potom sa na tom zosypali ešte aj tí dvaja neschopní nešťastníci Edo a Ľudo, čo sa ujali premierovania po ňom, a my sa z toho neboráci spamätávame dodnes.

Vždy sa na Slovensku nájde nejaký chumaj, aj teraz je jeden taký, a keby len jeden, aj vo vládnej koalícii. Ten sa strmhlav vrhol ako zmyslov zbavený na sympatického vicepremiéra a ministra Tarabu, ktorému nesiaha ani po členky, ale to už je v tejto chvíli mimo misu a mimo témy môjho dnešného aktuálneho odkazu ľudstvu.

Tie vyhodené rúška, to som nemal urobiť. Moja kolegyňa a známa autorka kníh o absurdnostiach Covidovej éry mi určite odpustí momentálnu nostalgiu za rúškami keď vysvetlím prečo mi teraz chýbajú. Tento týždeň som sa ako komentátor odmlčal lebo sa ochladilo a konečne som sa od skorých rán pustil do dlho odkladanej náročnej dizajnérskej roboty s fasádou terasovej časti mojej chalupy. Tá týždňová, vlastne už až osemdňová práca, ktorá sa skončí zajtra ak všetko dobre pôjde, pozostáva z veľkej časti z brúsenia dosiek a hranolov šmirgľami rôznej zrnitosti, od najdrsnejších po tie najjemnejšie. Jemný drevený prach, a ja bez respiračného rúška, ktoré by to svinstvo z veľkej časti nepustilo do mojich nie práve najzdravších dýchacích ciest. Večer, keď už konečne aj ja obedujem, lebo obedujem až o piatej po práci, behám po chalupe, čistím si od farieb nielen ruky ale aj nohy technickým benzínom, kýcham, kašlem, nadávam a preklínam, prečo som tie drahocenné respiračné rúška vyhodil. Pred umelo vyrobenými vírusmi síce človeka neochránili, ale prach z brúsenia drevených dosiek a hranolov by do môjho citlivého organizmu nepustili.

Priatelia, nevyhadzujte vo vlastnom záujme tie Mikasovské rúška, ak ich ešte v dome máte, ako som to vo svojej hlúposti urobil ja, lebo sa vám môžu sakramentsky zísť, ani neviete kedy a načo. Ja sa ozvem s komentárom asi až v nedeľu keď prácu v sobotu večer dokončím a ocitnem sa vo fáze úprimného a nefalšovaného obdivu k mojej vlastnej ručnej práci. To totiž samozrejme nie je len brúsenie ale následne aj natieranie – najprv špeciálnym prípravkom dvakrát ako dlhodobá ochrana proti drevokazným škodcom a potom príslušnými lazúrovými nátermi. Tak, aby to celé opticky ladilo s chalupou, ako keby to tak vyzeralo odjakživa, už pred vyše sto rokmi. Lebo moja chalupa pochádza z druhej polovice 19. storočia, kedy u nás ešte vládla nacionalistická Budapešť. Veď sa pamätáte, nie? 🙂

Opatrujte sa priatelia a vychutnávajte záver ďalšej vlny saharských horúčav, ktorý príde najneskôr s úderom nedele. Tu na Kysuciach, kde je svet úplne iný, je každé božie ráno psia zima – po tieto dni, vrátane dneška, je takto skoro vonku len 7 stupňov, na obed horko ťažko tesne nad 20 a do toho fúka nepríjemný severák rovno z Nórska. Na kúpanie to tu teda určite teraz nie je, ale aspoň fyzickú robotu človek vládze urobiť. Čo bude po nedeli, to neviem…. aké počasie nám pre budúci týždeň namixujú meteorológovia.

Ozaj, ak by náhodou niekoho na záver zaujímal aj môj názor na zatmenie slnka, ja žiadny nemám. Lebo som ho pre strmý kopec a vysoké smreky západne nad mojou chalupou nevidel. Takže som to vzácne astronomické divadlo, ktoré teraz tak pobláznilo celý svet, nepozeral. Azda s výnimkou oproti ležiacich hôr, kde bolo vidieť, že trochu potemneli, ale nič veľkého sa o ôsmej večer neudialo. Vystačím si preto so spomienkami na zatmenie slnka z roku 1999, ktoré som vtedy ako vyšportovaný muž v strednom veku vychutnal v plnom rozsahu nad Tatranskou Poliankou v časoch, kedy ešte statočných, národne orientovaných Slovákov, nepožierali na horských túrach medvede.

Michal Zoldy