DUB NIE JE ANTISLOVANSKÝ, NAOPAK – BOL NAJPOSVÄTNEJŠÍM STROMOM SLOVANOV

K názorom Borisa Zalu, ktorý zistil, že Smer nie je ľavicový až po tom, čo z neho urobil najbohatšieho dôchodcu, sa už dlhší čas nevyjadrujem. Teraz však musím zaujať vecné stanovisko k nezmyslom, ktoré narozprával v 360-ke s Františkom Šebejom.

Boris Zala sa vysmial Robertovi Ficovi, že hlásiť sa k dubu je „absolútne antislovanské“, lebo celé obrodenecké hnutie považovalo podľa neho dub za symbol Germánov. Zala so sebavedomým pobavením vyhlásil, že „Slovanstvo vždycky malo lipu“, lebo lipa je podľa neho symbolom mieru a dub symbolom „germánskej rozpínavosti“. A sarkasticky dodal, že „Robert to občas dopletie s tými symbolmi“. No, keby sme mali spočítať, koľkokrát veci doplietol Zala, tak by sme ho museli označiť za arogantného táraja. Ale skúsim zostať vo vecnej rovine a vysvetliť, v čom sa bývalý europoslanec mýli a v čom bezostyšne zavádza.

Nie je pravdou, že dub je iba symbolom Germánov. Dub bol pre starých Slovanov najposvätnejším stromom, ktorý zosobňoval silu, dlhovekosť a vytrvalosť. Bol priamo spojený s Perúnom, najvyšším slovanským bohom hromu a blesku. Slovania uctievali duby v posvätných hájoch, kde sa konali obrady, prinášali obete a skladali prísahy. Aj neskôr, v ranokresťanských osadách bez kostola, sa pod ním konali cirkevné obrady. Bol si toho vedomý aj Ján Kollár, preto ho vo veľbásni Slávy dcéra metaforicky povýšil na hlavný symbol slovanskej vzájomnosti. Rovnako ako Slovania si ho ctili Germáni, Kelti a všetky indoeurópske národy, takže nepatril len jednému etniku.

Čo sa týka lipy, tam je to zložitejšie. Pre starých Slovanov boli stromy posvätné ako také. Uctievali aj buk pre jeho ochrannú silu, schovávali sa pod ním pred búrkou a verili, že jeho vetvičky chránia pred hadím uštipnutím. Uctievali aj brest pre jeho magickú moc, vysádzali ho ako hraničný strom na pozemkoch. Uctievali aj hrab pre jeho kvalitné drevo a je po ňom pomenovaných mnoho obcí a osád. Uctievali dokonca aj liesku. Jej oriešky vraj robili človeka nezraniteľným, dokázali uhasiť oheň a odvrátiť búrku. A uctievali aj lipu, zasvätenú bohyni lásky, jari a plodnosti Lade ako strom života, ochrany a materstva. Pod košatými lipami sa konali snemy, súdy, oslavy a tance. Takisto sa verilo, že do nich nikdy neudrie blesk.

Po stáročia žili vedľa seba lipa a dub v symbolickej symbióze – lipa zosobňovala ženský princíp a dub mužský. Meniť sa to začalo až v čase slovenského národného hnutia. Ešte Ján Kollár vybral lipu ako symbol mieru a zmierenia, kým dub chápal ako symbol neoblomnosti, hrdosti a pevného spojenia všetkých slovanských národov. No keď si Nemci zvolili na Frankfurtskom sneme v máji 1848 dub ako symbol veľkogermánskej moci, Slovania odpovedali tak, že český básnik František Čelakovský presadil o mesiac neskôr na Slovanskom zjazde v Prahe, aby lipu vyhlásili za strom Slovanstva ako symbol mieru, priateľstva a vzájomnosti. Po roku 1918 sa zasa lipa stala spoločným symbolom česko-slovenského štátu: symbolom slobody a jednoty.

Takže nemýľme sa. Slovania vždy uctievali dub i lipu zároveň. Ideológia to na istý čas potlačila, ale v našom vedomí by mali zostať hodnoty našich predkov. Vytesňovať z neho dub a prenechávať ho výlučne Nemcom je hlúpe, obmedzené a nehistorické. Takže pokojne sa prichýľte k tamtomu dubisku, ktorý vzdoruje až doposiaľ zhubným časom…

Eduard Chmelár