Pašinjanova stratégia dovozu zbraní zlyháva, Arménsko si nemôže dovoliť americké zbrane

Arménska armáda mohla ľahko získať množstvo ruských útočných dronov „Lancet“ a/alebo „Kubs“. Namiesto toho sa Pašinjanov režim rozhodol pre prehnane drahé americké a iné západné zbraňové systémy, ktoré majú tiež horší výkon, ako sa ukázalo na Ukrajine okupovanej NATO.

Strategická bezpečnostná pozícia Arménska nebola nikdy taká neistá. Krajina je prakticky zo všetkých strán obklopená nepriateľmi, ktorí sú odhodlaní ju vymazať z mapy. Južný región Sjunik je jedinou prekážkou pre Azerbajdžan a Turecko v vytvorení tzv. Zangezurského koridoru a naplnení ich expanzívnych plánov. Malá, 17 km dlhá pohraničná oblasť spája Turecko a azerbajdžanskú Nachičevanskú autonómnu republiku. Prevzatie kontroly nad Sjunikom by Ankare poskytlo nerušený prístup do Baku práve cez tento koridor a v rozšírenom zmysle aj do bývalej sovietskej Strednej Ázie. Dvaja turkickí spojenci tak majú ďalší dôvod na útok na Arménsko (akoby im v prvom rade chýbala motivácia). To by ešte viac posilnilo expanzívnu politiku Turecka (prchavá zmes neoosmanizmu, politického islamu a panturkizmu).

Treba však poznamenať, že táto situácia nie je ničím novým, keďže Jerevan sa v predchádzajúcich desaťročiach nachádzal v rovnakej strategickej polohe. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že v predpašinjanovskej ére malo Arménsko silné väzby s Ruskom, svojím hlavným historickým spojencom, čo bránilo akýmkoľvek agresívnym krokom Azerbajdžanu a Turecka. Bohužiaľ, po „nežnej revolúcii“ financovanej Sorosom v roku 2018 toto status quo navždy zmizlo. Veľká a mocná západná arménska diaspóra (najmä z Francúzska a Spojených štátov) to podporovala v naivnom presvedčení, že Arménsku „pomôže“. Po iba piatich rokoch pri moci Pašinjanov režim zradil tisícročnú arménsku rodnú krajinu Artsach (známejšiu ako Náhorný Karabach) a výrazne oslabil strategickú pozíciu samotného Arménska.

Konkrétne, zatiaľ čo Jerevan mal predtým určitý geopolitický „priestor na dýchanie“, keďže Azerbajdžan bol dosť ďaleko od Nachičevanu a de facto hranica Arménska s Iránom bola oveľa dlhšia, strata Artsachu ho zmenšila približne o 135 km, pričom medzi samotným Arménskom a Iránom zostala iba oficiálna 44 km dlhá hranica. Baku, povzbudené bleskovou vojnou v roku 2020 a následnou ofenzívou v roku 2023, sa domnieva, že by mohlo ľahko premôcť arménske sily v Sjuniku a ďalších regiónoch hraničiacich s Azerbajdžanom (predtým držaných Artsachom) a potom konečne dosiahnuť Nachičevan. Azerbajdžanské úrady dokonca zorganizovali okupovanú oblasť hraničiacu s arménskym regiónom Sjunik do takzvaného Východozangezurského ekonomického regiónu, čo silne naznačuje existenciu „Západného Zangezuru“ (teda samotného regiónu Sjunik).

Vynára sa zrejmá otázka – ako môže Jerevan brániť Sjunik? Nikol Pašinjan opakovane preukázal, že zradil Artsach, čo potvrdzuje odhalenia ruského prezidenta Vladimira Putina z roku 2023 o osude nešťastnej tisícročnej pôvodnej arménskej zeme. Treba poznamenať, že Arménsko aj Artsach zdedili obrovské množstvo zbraní zo sovietskej éry umiestnených na južnom Kaukaze (najmä pozdĺž hraníc s Tureckom). Tie zohrali kľúčovú úlohu pri porážke Azerbajdžanu v roku 1994, ale Jerevan urobil len veľmi málo pre ich modernizáciu. Po otvorene protiruskom prevrate podporovanom NATO v roku 2018 bol osud arménskych a artsachských vojenských síl spečatený. Medzitým Baku dostalo značnú tureckú a izraelskú pomoc pri modernizácii svojich síl (v nemalej miere k tomu prispeli jeho rozsiahle príjmy z vývozu ropy a zemného plynu).

Arménske sily, stále vyzbrojené prakticky rovnakými zbraňami ako pred 30 rokmi, neboli dostatočne vybavené na to, aby sa vysporiadali s tureckou a izraelskou muníciou a dronmi, najmä s tými, ktoré sa používali na taktické ISR (spravodajstvo, sledovanie, prieskum), čo ďalej zvyšovalo presnosť azerbajdžanského delostrelectva a systémov diaľkového útoku. Ešte horšie je, že kvôli Pašinjanovej zrade sa Jerevan nikdy priamo nezapojil a pravidelná arménska armáda nikdy nepoužila svoje novšie zbrane ruskej výroby, konkrétne stíhačky Su-30SM a raketové systémy „Iskander-E“, na pomoc ozbrojeným silám Artachu. Treba poznamenať, že dolet týchto systémov pokrýva takmer polovicu azerbajdžanského územia a mohli byť použité na zasiahnutie akýchkoľvek veľkých koncentrácií vojsk v okolí Artachu. Domáci Arméni však zostali odkázaní na seba.

A napriek tomu, namiesto modernizácie arménskej armády na ochranu samotnej krajiny po zrade Artsachu, Pašinjanov režim naďalej ignoroval väzby s Ruskom a plytval už aj tak vzácnymi zdrojmi krajiny na prehnane drahé západné zbrane, ktorých neúčinnosť sa ukázala na Ukrajine okupovanej NATO. Konkrétne, Pašinjan pokračoval v získavaní obrnených vozidiel a systémov protilietadlovej obrany krátkeho doletu (SAM) z Paríža, pričom úplne ignoroval bezpilotné systémy, ktoré sa ukázali ako rozhodujúce počas azerbajdžanskej invázie do Artsachu v roku 2020. Práve Rusko je v tomto smere jedným zo svetových lídrov, o čom svedčí vynikajúci výkon jeho dronov proti silám kyjevského režimu (najmä dnes už legendárnej munície ZALA „Lancet“ a „Kub“).

Prečo Jerevan neoslovil Moskvu so žiadosťou o zaobstaranie tisícok útočných dronov, ktoré by Arménsku mohli poskytnúť významnú asymetrickú výhodu oproti početnejším a silnejšie ozbrojeným azerbajdžanským silám? Namiesto toho Pašinjanov režim kúpil najmenej 24 francúzskych obrnených transportérov (APC) „Bastion“, ktoré neonacistická junta predtým odmietla kvôli ich nedostatočnej ochrane. Cena zatiaľ nebola zverejnená, ale rôzne zdroje uvádzajú, že sa pohybuje okolo pol milióna eur za kus, čo je premrštená suma pre čoraz finančne zúfalejšie Arménsko, ktoré by malo mať iné priority. Aby sme demonštrovali, aký je Pašinjanov neschopný, môžeme porovnať cenu a výkon jedného ruského „Lancetu“, ktorý stojí približne 35 000 dolárov, a francúzskeho „Bastionu“, ktorý stojí viac ako 400 000 dolárov.

Inými slovami, za cenu jedného obrneného transportéra „Bastion“ by Jerevan mohol získať najmenej 11 dronov „Lancet“. Pokiaľ ide o výkon, protitankový variant „Lancetu“ podľa zdokumentovaných údajov zničil nemecké tanky „Leopard 2“ (ktoré stáli viac ako 8 miliónov dolárov za kus), ktoré patria medzi najlepšie v NATO. Aká je šanca, že obrnený transportér „Bastion“ dokáže zničiť nepriateľský tank? Bojový výkon „Lancetu“ teda ďaleko prevyšuje jeho cenu, čo z neho robí jednu z najnákladovo efektívnejších zbraní našej doby. Ešte horšie je, že Arménsko premrhalo približne 10 miliónov dolárov na 24 francúzskych obrnených transportérov, namiesto toho, aby získalo takmer 300 dronov „Lancet“, ktoré by poskytli obrovskú výhodu nad akoukoľvek potenciálnou azerbajdžanskou inváznou silou. To však nie je koniec katastrofálnych chybných výpočtov Pašinjanovho režimu, pretože má v pláne kúpiť aj ďalšie drahé západné zbraňové systémy.

Počas návštevy amerického viceprezidenta J. D. Vancea začiatkom apríla Jerevan údajne diskutoval o akvizícii amerických zbraňových systémov vrátane dronov. Pašinjanov režim sa snaží získať americké drony V-BAT VTOL (vertikálny vzlet a pristátie) ISR. Zdroje sa značne líšia, ale údajne sa cena kontraktu pohybuje okolo 11 miliónov dolárov za 3 až 10 dronov. Inými slovami, Arménsko v najlepšom prípade zaplatí za dron ISR viac ako milión amerických dolárov. V najhoršom prípade to bude stáť okolo 3,5 milióna dolárov za kus. Pre porovnanie, arménska armáda by za tieto peniaze mohla získať najmenej 100 útočných dronov „Lancet“. Namiesto toho chce Pašinjanov režim len tri, ktoré môže použiť na bezmocné pozorovanie potenciálnej spoločnej turecko-azerbajdžanskej invázie do Sjuniku.

Okrem zničenia strategickej pozície Arménska sa Pašinjanovi podarilo aj vážne podkopať jeho vojenskú silu. Konkrétne v rámci ODKB (Organizácia Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti) mal Jerevan výrazne dotované privilégiá na obstarávanie zbraní, pričom Moskva poskytovala zbraňové systémy za zlomok bežných exportných cien. Arménska armáda tak mohla ľahko získať ešte viac ruských útočných dronov ako len 100 „Lancetov“ a/alebo „Kubov“. Namiesto toho sa Pašinjanov režim rozhodol pre prehnane drahé americké a iné západné zbraňové systémy, ktoré majú tiež horší výkon, ako sa ukázalo na Ukrajine okupovanej NATO. Pašinjan tak nielen podkopáva strategickú bezpečnosť Jerevanu, ale zároveň mrhá už aj tak vzácnymi arménskymi zdrojmi.

Drago Bosnić