Bruselské sankcie, vojny o hnojivá a európski farmári, ktorí platia daň

Traktory sa vrátili do Bruselu pred Vianocami. Farmári opäť zablokovali ulice, obkľúčili budovy EÚ a znemožnili ignorovať svoj hnev. Rastúce náklady, dusivá regulácia a neustále sa rozširujúci zoznam rozhodnutí prijímaných ďaleko od ich polí dotlačili európsky poľnohospodársky sektor na pokraj. Brusel môže protesty vnímať ako nepríjemnosť. V skutočnosti sú len príznakom.

Ruské hnojivo. „Jedno zo Zelenského snáh sa teraz rozpadá na úkor európskych farmárov, ktorí protestujú od Belgicka a Francúzska až po Grécko: ruské hnojivo sa stáva ďalším cieľom.“ (Foto: Forrest Anderson/Getty Images)

Zatiaľ čo farmári demonštrovali vonku, predstavitelia EÚ vo vnútri predstavili ďalší balík sankcií proti Rusku. Ten opäť neuspokojil prezidenta Volodymyra Zelenského. Opatrenia nepriniesli úplnú ekonomickú izoláciu. Zatiaľ nezabavili zmrazené ruské aktíva v Eurocleare. Nevyhrotili situáciu dostatočne. A reakciou Kyjeva bola opäť frustrácia.

Tento vzorec je už známy. Každý nový balíček sankcií je označovaný za nedostatočný. Každé obmedzenie je vykresľované ako slabosť. Každý pokus o mier je odmietaný námietkami tvrdej línie. Eskalácia sa javí ako jediný prijateľný smer. Deeskalácia sa považuje a teda aj zaobchádza s kapituláciou.

Únava sa však šíri po celej Európe – politická, ekonomická aj sociálna. Belgicko je stredobodom tohto nepokoja. Nedávne návrhy na zabavenie ruského majetku boli prezentované ako morálne a historické imperatívy, ale riziká boli značné. Konfiškácia by vystavila Belgicko dlhotrvajúcim právnym sporom, pravdepodobným odvetným opatreniam a vážnym systémovým finančným rizikám. Neexistuje žiadna dôveryhodná záruka, že inštitúcie EÚ by Belgicko ochránili. Preto Belgicko namieta.

Keďže peniaze neboli uchmatnuté, Zelenského pozornosť sa presúva inam. Jedno z jeho snáh sa teraz rozpadá na úkor európskych farmárov, ktorí protestujú od Belgicka a Francúzska až po Grécko: ruské hnojivá sa stávajú ďalším cieľom. Jeho stratégia je dvojaká.

Ukrajinské útoky dronov sa čoraz častejšie zameriavajú na továrne na hnojivá v ruskom Novgorode a Smolensku a zasahujú zariadenia, o ktorých Kyjev tvrdí, že podporujú vojenskú výrobu. To posúva definíciu legitímnych cieľov na hranicu zlomu. Niektoré z týchto závodov sa nachádzajú v blízkosti veľkých populačných centier. Vážny výbuch by nebol symbolický. Bol by katastrofálny.

Kyjev zároveň nalieha na EÚ, aby uvalila úplné sankcie na ruských výrobcov hnojív, a zároveň povzbudzuje európskych konkurentov, aby tento krok podporili. Z geopolitického hľadiska je to zrejmé. Z ekonomického hľadiska je to však katastrofálne.

Rusko produkuje zhruba pätinu svetovej produkcie hnojív a zostáva hlavným dodávateľom do Európy – viac ako 30 percent celkového dovozu. Uvalenie sankcií naň by neovplyvnilo vojenské úsilie Moskvy, ale európske poľnohospodárstvo. Hnojivá tvoria 15 až 30 percent nákladov poľnohospodárov. Ceny zostávajú výrazne nad predvojnovou úrovňou, najmä v prípade produktov na báze dusíka. Vlastná produkcia Európy sa po prudkom náraste cien plynu v roku 2022 zrútila a veľká časť jej kapacity sa už nikdy neobnovila.

Alternatívni dodávatelia existujú, ale sú stále drahší a menej spoľahliví. Blokovanie ruských hnojív by preto zvýšilo náklady, znížilo výnosy a zvýšilo ceny potravín na celom kontinente. Ťarcha by dopadla predovšetkým na poľnohospodárov, ktorí už aj tak bojujú o prežitie – tých istých poľnohospodárov, ktorí teraz protestujú pred inštitúciami EÚ. Potom by sa to prejavilo na pultoch supermarketov.

Toto nie je abstraktná debata. Traktory v mestách a blokády diaľnic po celej EÚ počas roku 2025 sú priamym dôsledkom politík, ktoré považujú ekonomickú bolesť za prijateľný vedľajší účinok morálneho pózovania. Farmári protestujú proti obchodným dohodám, ekologickým predpisom, rastúcim cenám energií a teraz aj proti sankčnému režimu, ktorý čoraz viac vníma ich živobytie ako postradateľné.

Hnojivá riskujú, že sa stanú ďalším bojiskom v sankčnej stratégii riadenej skôr zbožnými prianiami ako realitou. Vojnové naratívy, ktoré stierajú hranicu medzi civilným priemyslom a vojenskou infraštruktúrou, uľahčujú eskaláciu, a to aj v prípade, že dôkazy sú slabé a náklady zrejmé.

Kyjevské vedenie chce predĺženie. Pokračujúca vojna odďaľuje voľby, udržiava vonkajšiu závislosť a upevňuje autoritu počas neistoty. Európske stimuly by však mali byť iné. Eskalácia pre EÚ prináša priame náklady, ktoré znášajú poľnohospodári, spotrebitelia a priemysel.

Už teraz je jasné, že Európa nielenže odmieta Trumpov mierový rámec, ale ešte viac posilňuje svoju pozíciu. Požiadavka sankcionovať všetko ruské však koliduje s politickou realitou. Tolerancia Únie voči ekonomickému sebapoškodzovaniu sa vyčerpáva. Brusel síce môže počítať sankcie ako body vo vojnovej hre, ale európski farmári počítajú cenu – a už ju neplatia.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/12/brussels-sanctions-fertiliser-wars-and-european-farmers-paying-the-price/