Kurz, z ktorého niet návratu?

Komunikácia hrozby a skutočný stav poznania sa rozchádzajú – strata tváre predsedu vlády nie je štátnym rizikom.

Kancelár Friedrich Merz (v strede) a členovia spolkovej vlády na predstavení stíhacieho dronu od spoločnosti „Tytan Technologies“ počas zasadnutia vlády v Neuhardenbergu 25. augusta 2026. Zdroj (Foto: Spolková vláda / Steffen Kugler.)

Friedrich Merz hovorí o „nepredstaviteľných následkoch“, ak by jeho vláda zlyhala, a ešte pred schválením rozpočtu cestuje so zástupcami zbrojárskeho priemyslu do Kyjeva, kde sa uzatvárajú miliardové dohody. Kým sa komunikácia hrozby a skutočný stav poznania navzájom rozchádzajú, finančne, priemyselne a politicky sa upevňuje kurz, ktorý musí nový Bundestag ešte len schváliť. Už dávno nejde len o Rusko a Ukrajinu. Ide o hranice moci kancelára.

Bol to pozoruhodný výrok, ktorý Friedrich Merz vyslovil práve v Kyjeve. Ak by spolková vláda nezvládla úlohy, ktoré pred ňou stoja, malo by to podľa kancelára 4. októbra „nezmerné následky pre celú Európu“. A preto urobí všetko pre to, aby jeho vláda pokračovala stabilne ďalej. Merz spojil toto posolstvo s novými prísľubmi pre Ukrajinu – ďalšou vojenskou podporou v rozsahu približne jednej miliardy eur a navyše 350 miliónmi eur pre energetické zásobovanie. Táto podpora sa financuje z verejných prostriedkov. Merzovo posolstvo bolo jednoznačné. Nemecko zostáva na svojom kurze, spolková vláda zostáva na svojom kurze a rovnako aj on osobne.

Čo presne však znamenajú „nezmerné následky“, zostalo otvorené. Nemecký štát sa nestane neschopným konať, ak vláda zlyhá alebo ak bude kancelár vymenený. Základný zákon na to predpokladá príslušné postupy. Vzniká tak dojem, že Merz hovorí menej o stabilite Nemecka než o pokračovaní vlastného politického kurzu.

Štyri dni predtým načrtol tento kurz v Münsteri pri udeľovaní Vestfálskej ceny mieru NATO s nezvyčajnou ostrosťou. Ak sa Moskve nezabráni pokračovať, „ruský vojnový stroj sa skôr či neskôr obráti aj proti nám, proti samotnému NATO“. Merz vykreslil obrazy možnej dronovej vojny v Pobaltí, ruských rakiet proti európskym veľkomestám a vojny, ktorej hrôzy by mohli opäť pocítiť na vlastnej koži aj Nemci. Nemecko a Európa podľa neho výslovne „nie sú neutrálne“ a „nie sú sprostredkovateľmi“.

To sú závažné výroky. Práve preto by sa nemali posudzovať podľa ich emocionálneho účinku, ale podľa poznatkov, na ktorých sú založené.

Zbrojárska ekonomika na úver

Federálny rozpočet na rok 2027 sa v súčasnosti nachádza vo výbore Bundestagu pre rozpočet. Čísla ukazujú, že bezpečnostno-politická zmena smerovania je už dávno oveľa viac než len rétorika. Základný rozpočet má v roku 2027 zahŕňať výdavky vo výške 555,4 miliardy eur. Čisté nové zadlženie podľa vládneho návrhu stúpne na 118,7 miliardy eur. Z toho má byť 85,4 miliardy prijatých prostredníctvom novej ústavnej výnimky, najmä pre obranné a bezpečnostno-politické výdavky. Rozpočet ministerstva obrany sa zvýši z 82,7 na približne 109,7 miliardy eur. Na podporu Ukrajiny sa plánuje ďalších 11,6 miliardy eur.

Neprehliadnuteľný je prechod k trvalo vyzbrojenej a štátom financovanej zbrojárskej ekonomike. Sociálny rozpočet síce zostáva nominálne s viac než 200 miliardami eur najväčšou jednotlivou kapitolou federácie, celková suma však zakrýva, ako sú prostriedky v skutočnosti rozdelené, kde sa dávky krátia alebo obmedzujú a aké zaťaženie z toho vyplýva pre obyvateľstvo. Presun politických priorít je zreteľne viditeľný.

Ešte jasnejšie sa ukazuje vo finančnom pláne. Na rok 2030 spolková vláda počíta s obranným rozpočtom vo výške 183,7 miliardy eur a čistým novým zadlžením základného rozpočtu 167,3 miliardy eur. Zároveň výrazne rastú úrokové výdavky.

Investor a bývalý bankový manažér Leonhard „Lenny“ Fischer v tom vidí zásadný problém, ktorý ďaleko presahuje Ukrajinu. V rozhovore pre Weltwoche žiada otvorenú diskusiu o tom, aké zaťaženia je možné súčasne financovať – zbrojenie, sociálny štát, daňové zaťaženie a prudko rastúce zadlženie. „Musí prebehnúť diskusia v spoločnosti, poctivá diskusia,“ hovorí Fischer.

Oficiálne čísla dávajú jeho základnej otázke váhu. Každý dlhodobý záväzok totiž zužuje politický a finančný manévrovací priestor budúcich vlád.

Fischer ide ešte ďalej. Merzovu cestu do Kyjeva interpretuje ako pokus prepojiť stabilitu svojej vlády s európskym bezpečnostným poriadkom. Merz rétoricky úzko spája svoju vládu, stabilitu Európy a pokračovanie politiky voči Ukrajine. Práve toto spojenie si vyžaduje vysvetlenie.

Riziko nie je prípravou útoku

Problematickým sa toto prepojenie stáva tam, kde sa navzájom miešajú rôzne úrovne poznania. Ukazuje to prípad Leipzig/Halle. Spolková vláda politicky pripísala pokus o atentát zo 4. augusta Rusku. Štátna atribúcia je však niečo iné než právoplatne zistený skutkový stav. Trestnoprávne konania sa riadia vlastnými pravidlami dokazovania.

Merz toto rozlíšenie vo svojom prejave v Münsteri už nespomína. Leipzig sa tam jednoducho objavuje ako príklad „hybridných útokov Moskvy“ a stáva sa pevne stanovenou premisou, z ktorej sa následne odvodzujú tvrdenia o údajných ruských úmysloch.

Verejné vypočutie šéfov spravodajských služieb z 5. októbra zároveň ukazuje dve roviny. Prezident BND Martin Jäger dôrazne varoval pred ruskými sabotážnymi aktivitami, aktivitami ovplyvňovania a spravodajskými operáciami a označil situáciu za výrazne zhoršenú.

Zároveň však podľa jeho hodnotenia neexistujú žiadne náznaky bezprostredne hroziaceho rozsiahleho ruského útoku na územie NATO. BND považuje za možné nanajvýš obmedzené vojenské aktivity.

Aj generálny tajomník NATO Mark Rutte 30. septembra jednoznačne vyhlásil: „Neexistuje bezprostredná hrozba pre územie NATO.“ Vojenské zoskupovanie proti Fínsku, pobaltským štátom alebo Poľsku by bolo možné rozpoznať.

Od spolkového kancelára by sa malo očakávať, že bude rozlišovať medzi dlhodobým rizikom, politickým úmyslom a konkrétnou prípravou útoku. Jazyk totiž mení vnímanie. Kto hovorí o „vojnovom stroji“, raketách proti európskym mestám a budúcej vojne proti NATO, ten neopisuje len riziká. Predovšetkým vytvára predstavy o tom, čo je pravdepodobné alebo nevyhnutné.

Autorka sa spýtala spolkovú vládu a BND na empirický základ Merzovej ďalekosiahlej prognózy budúceho ruského útoku na NATO. Obe inštitúcie odpovedali rozdielnym spôsobom, no ani jedna neuviedla konkrétny skutkový základ, ktorý by z hybridného ohrozenia odvodzoval prognózu neskoršieho vojenského útoku na alianciu.

Spolková vláda odkázala na Merzove verejné vyhlásenia. Merz sa zase odvolal na prezidenta BND. Samotná BND odkázala na Jägerovo verejné vypočutie. Verejne overiteľný základ pre Merzovu rozsiahlejšiu prognózu tak naďalej nebol pomenovaný.

Obyvateľstvo na to pritom vôbec nereaguje jednotne. V septembri považovalo podľa prieskumu ARD-DeutschlandTrend 38 % opýtaných nemecké dodávky zbraní Ukrajine za primerané, 14 % chcelo ešte viac dodávok a 42 % ich už považovalo za príliš rozsiahle. Bol to dovtedy najvyšší zaznamenaný podiel kritických odpovedí. Vo východnom Nemecku bolo odmietanie ešte výraznejšie.

Nesúhlas nie je nelojalita

A práve tu pohľad presahuje rámec zahraničnej politiky. Politológ Werner Patzelt v aktuálnom rozhovore opisuje rastúce odcudzenie medzi časťami obyvateľstva a politickým i mediálnym konsenzom elít.

Jeho základné demokratické rozlíšenie je elementárne: „Je rozdiel medzi kritikou vlády a odmietaním politického systému.“

Vláda a ústavný poriadok sa nesmú stotožňovať.

Patzelt túto kritiku vzťahuje predovšetkým na vnútropolitickú polarizáciu a na prístup k AfD. Jeho úvaha však siaha ďalej. Ani zahraničnopolitický nesúhlas nie je automaticky nelojalitou voči štátu. Kto odmieta dodávky zbraní, požaduje inú politiku voči Rusku alebo považuje rokovania za sľubnejšie, nespochybňuje tým automaticky demokratický poriadok.

Nemecká história rozdelenia krajiny pritom naďalej pôsobí. Postoje k Rusku, NATO a vojne sa medzi východom a západom krajiny stále výrazne líšia. To nemožno vysvetliť ani nostalgickými nálepkami, ani morálnymi podozreniami. Ide o politický fakt, s ktorým musí vláda pracovať.

Patzelt formuluje úlohu politických inštitúcií ako sprostredkovanie. Protichodné postoje majú zostať viditeľné a riešiteľné v rámci spoločného politického celku.

Kto chce tieto rozdiely prekonať iba „lepšou komunikáciou“, nepochopil podstatu problému. Súperiace politické záujmy musia byť opäť uznané ako legitímne a musia sa politicky riešiť.

Bezpečnosť nie na úkor iných

Takmer súčasne s Merzom hovoril Vladimir Putin na fóre Valdaj o tej istej európskej kríze.

Putin opäť zopakoval tézu, že Rusko vojnu nechcelo a že bolo rozširovaním NATO, ukrajinským nacionalizmom a západnou politikou zatlačené do situácie, v ktorej sa podľa jeho názoru muselo vojensky brániť.

Toto nemožno ignorovať. Putin hovorí aj o špirále eskalácie, v ktorej na každý tlak jednej strany nasleduje protiopatrenie druhej strany. Varuje pred neustálym posúvaním „červených čiar“ a z dlhodobého hľadiska požaduje bezpečnostný poriadok, ktorý nebude vytvorený proti Rusku, ale za účasti Ruska.

Pri tom pripomína Egona Bahra a jeho predstavy celoeurópskej bezpečnostnej architektúry.

Odstrašenie potrebuje politický cieľ

Leonhard Fischer v tejto súvislosti pripomína inú epochu nemeckej zahraničnej politiky. Aj počas studenej vojny bola vojenská hrozba reálna. Napriek tomu politika zároveň hľadala cesty k deeskalácii. Cituje zásadu Hansa-Dietricha Genschera, že ten, kto prestane hovoriť, koná politicky nezodpovedne. Podľa Fischera práve toto sa medzičasom stratilo.

Rozhodujúci je politický horizont stojaci za odstrašením. Teda dôveryhodný mierový a bezpečnostný poriadok. Nemecko môže investovať miliardy do protivzdušnej obrany, munície, dronov, tankov a veliteľských štruktúr. Môže podporovať Ukrajinu a plniť svoje záväzky voči NATO. Bezpečnostná stratégia, ktorá sa rozprestiera na roky a desaťročia, však potrebuje aj predstavu o tom, ako vyzerá jej úspech.

V priestore tak stoja veľmi rozdielne perspektívy: trvalé oddelenie Ruska od Európy, desaťročia trvajúca vojenská konfrontácia pozdĺž hraníc NATO alebo bezpečnostný poriadok, v ktorom bude odstrašenie opäť doplnené zmluvami, kontrolou zbrojenia, obchodom a politickou komunikáciou.

Merz hovorí veľmi konkrétne o tom, akú vojenskú silu má Nemecko vybudovať. Putin hovorí veľmi konkrétne o tom, že raz bude potrebné vyrokovať nový bezpečnostný poriadok. A fínsky prezident Alexander Stubb medzitým opäť vyzýva na priamy dialóg s Ruskom.

Je tak viditeľné, koľko priestoru existuje medzi tvrdeniami „Rusko nie je hrozbou“ a „Rusko nás skôr či neskôr napadne“. Práve tento priestor by mala politika využívať.

Federálny rozpočet ukazuje, ako dlhodobo už Spolková republika finančne zabezpečuje svoju vojenskú zmenu smerovania. Zmluvy, výrobné kapacity, úvery a aliančné záväzky vytvárajú štruktúry, ktoré vojnu na Ukrajine výrazne prežijú a trvalo obmedzia politický manévrovací priestor budúcich vlád.

Práve preto musí spolková vláda konkrétne vysvetliť, ako si predstavuje mierový a bezpečnostný poriadok po skončení vojny. Slabina súčasného kurzu podľa autora spočíva v jeho jednostrannosti.

Fischer: „Merz sa stáva pomaly nebezpečným“

Leonhard Fischer veľmi jasne pomenúva politický a finančný konflikt, ktorý je za tým. Zbrojenie, financovanie Ukrajiny, sociálny štát a existujúce daňové zaťaženie nemožno súčasne rozširovať bez hraníc.

Dodatočné zadlžovanie tento konflikt iba odsúva. Skôr či neskôr bude potrebné obmedziť dávky, zvýšiť dane, odložiť civilné investície alebo obmedziť vojenské výdavky. Zahraničná politika tak bezprostredne zasahuje do životných podmienok vlastného obyvateľstva.

Pri tom stojí za to pozrieť sa bližšie na dnes všadeprítomný pojem „bezpečnosť“. Vo federálnom rozpočte už dávno neoznačuje iba ochranu obyvateľstva, ale predovšetkým masívne rozširovanie vojenských schopností, nové zbraňové systémy, výrobné kapacity a dlhodobé obstarávacie programy.

Vzniká tak štátom financovaný priemysel s rastúcimi obratmi a ziskami, platený z daní a vo významnej miere aj z úverov, za ktorých úroky a splátky zodpovedá opäť obyvateľstvo.

Podľa verejne známych hodnotení NATO, Fínska a dokonca aj samotnej BND v súčasnosti nebola zistená konkrétna príprava rozsiahleho ruského útoku proti Nemecku alebo územiu NATO. Politicky vytváraný pocit naliehavosti a skutočný stav poznania sa tak navzájom rozchádzajú.

Osobitnú váhu má aj spôsob, akým bol vytvorený finančný základ tejto politiky. Dňa 18. marca 2025, po voľbách do Bundestagu a len niekoľko dní pred ustanovujúcou schôdzou 21. Bundestagu, schválil ešte 20. Bundestag zmenu ústavy, ktorá vyňala obranné a ďalšie bezpečnostnopolitické výdavky nad určitú hranicu spod dlhovej brzdy.

O tomto zásadnom smerovaní teda nerozhodol už zvolený 21. Bundestag.

Aj spoločensky sa rozpor čoraz viac vyostruje. S prácou Friedricha Merza bolo koncom septembra spokojných už len desať percent oprávnených voličov, čo predstavovalo historické minimum v prieskume ARD-DeutschlandTrend.

Od januára do konca augusta 2026 bolo navyše podaných 12 102 žiadostí o odmietnutie vojenskej služby z dôvodu svedomia, viac než trojnásobok počtu za celý rok 2025. Len medzi koncom júna a koncom augusta sa ich počet viac než zdvojnásobil.

Tento vývoj podľa autora ukazuje rastúci odstup od bezpečnostnej politiky, ktorá mladým ľuďom opäť prináša vyhliadku na odvody, vojenskú službu a v prípade nedostatku dobrovoľníkov dokonca aj povinnú službu podľa potrieb armády.

Pre mnohých to znamená návrat do sveta, ktorý považovali za prekonaný. Povinná základná vojenská služba bola totiž v roku 2011 pozastavená a celá generácia vyrastala s očakávaním, že bezpečnosť a mier už nebudú organizované prostredníctvom všeobecného odvodu.

Preto Fischer svoju kritiku formuluje ostro slovami: „Merz sa stáva pomaly nebezpečným.“

Politický kurz sa čoraz viac javí ako bezalternatívny, hoci práve jeho finančné a spoločenské dôsledky si podľa autora vyžadujú otvorené politické rozhodnutie.

V opačnom zmysle to znamená, že daňové prostriedky a štátne úverové možnosti musia opäť slúžiť viditeľne celkovému záujmu krajiny. Infraštruktúra, energetické zásobovanie, priemyselná konkurencieschopnosť, vzdelávanie, zdravotníctvo, starostlivosť, bytová výstavba a schopnosť samospráv konať nie sú podradnými zostatkami po stále rastúcom bezpečnostnom rozpočte.

Práve ony tvoria základ štátnej stability. Krajina, ktorá oslabuje svoju hospodársku a sociálnu podstatu, automaticky nezískava viac bezpečnosti len preto, že súčasne zvyšuje vojenské výdavky.

Bundestag môže kurz korigovať

Obyvateľstvo nesmie byť postavené pred voľbu trvalo znášať sociálne a hospodárske obmedzenia len preto, že bezpečnostno-politická východisková situácia je považovaná za nemennú. Demokratický štát musí zachovať možnosť nanovo vyhodnocovať predpoklady o hrozbách, meniť priority a korigovať raz nastúpený kurz.

Samotná výmena osoby na čele vlády tento konflikt nevyrieši. Siaha hlbšie, až k rozpočtovým rozhodnutiam. Práve tu 21. nemecký Bundestag nemá len „prevziať zodpovednosť“, ale disponuje konkrétnymi rozpočtovými nástrojmi.

Dňa 8. októbra prerokovával rozpočtový výbor obranný rozpočet spolu s rozpočtom pre prácu a sociálne veci. Rozhodovanie o federálnom rozpočte teda ešte nebolo ukončené.

Na záverečnom rokovaní o úpravách rozpočtu 12. novembra môžu byť už prerokované kapitoly ešte raz zmenené. Menovité záverečné hlasovanie o federálnom rozpočte na rok 2027 je naplánované na 27. novembra.

Vládny návrh predpokladá pre rok 2027 obranné výdavky v celkovej výške 139,6 miliardy eur, teda o 31,4 miliardy eur viac než v roku 2026.

Kritika týchto plánov dnes prichádza z rôznych politických smerov. Strana Die Linke hovorí o „bezbrehosti“, ktorá „nevytvára bezpečnosť“. Zelení kritizujú zbrojenie „na dlh“ a „bezplánové obstarávanie zbraní“. CDU/CSU naopak označuje rozpočtový návrh za „odraz bezpečnostnej situácie“ a SPD požaduje budovanie výkonného nemeckého a európskeho zbrojárskeho priemyslu.

Súčasne však v návrhu rozpočtu klesajú prostriedky na rodičovský príspevok zo 7,51 na 7,07 miliardy eur a prostriedky na preddavkové výživné z 1,31 miliardy na 914 miliónov eur.

AfD pristupuje ku kritike z iného uhla. Vo svojom alternatívnom rozpočte na rok 2026 počíta s o 23,7 miliardy eur nižšími obrannými výdavkami a s ďalšími úsporami vo výške 11,5 miliardy eur zastavením dodávok zbraní na Ukrajinu.

Skutočný obrat v kurze by bol veľmi konkrétny. Obranný rozpočet by už nesmel byť považovaný za automaticky rastúci blok výdavkov. Veľké obstarávacie projekty by sa museli jednotlivo posudzovať z hľadiska potreby, ceny a následných nákladov. Finančné prostriedky pre Ukrajinu by mali byť oddelené od všeobecného zbrojenia, samostatne zdôvodnené a v prípade potreby znížené alebo zrušené.

Politicky prisľúbené projekty nesmú postaviť zákonodarcu pred hotovú vec. Sociálne škrty nesmú byť zakrývané údajne nevyhnutnou potrebou bezpečnosti.

Práve tu sa prejavuje rozpočtové právo parlamentu. Môže znižovať rozpočtové položky, blokovať ich, presúvať prostriedky a vyžadovať dodatočné správy.

Ako konkrétne toto právo funguje, ukázalo sa ešte 8. októbra. Rozpočtový výbor schválil štyri ďalšie fregaty typu MEKO A-200 pre spoločnosť TKMS v hodnote približne 5,3 miliardy eur. Spolu s už objednanými štyrmi loďami dosahuje celý program objem približne 11,6 miliardy eur.

Pre štyri dodatočné fregaty navyše spolková vláda počíta do roku 2045 s ďalšími prevádzkovými nákladmi vo výške približne 1,55 miliardy eur.

Treba však jasne povedať aj to, že samotná opozícia tento kurz zmeniť nedokáže. CDU/CSU aj SPD naďalej zásadne podporujú výrazný rast obranných výdavkov.

Podstatná zmena smerovania v rozpočte na rok 2027 by preto predpokladala, že poslanci vládnych strán skutočne využijú svoje rozpočtové právomoci aj proti jednotlivým zámerom vlastnej vlády.

Dôležitá je ešte jedna hranica. Výnimku pre obranné výdavky z dlhovej brzdy, ktorú schválil predchádzajúci Bundestag, nový Bundestag nemôže zrušiť jednoduchou väčšinou. Na to by bola opäť potrebná ústavná dvojtretinová väčšina.

Môže však už dnes rozhodnúť o tom, do akej miery bude toto oprávnenie na zadlžovanie skutočne využité. Práve tam podľa autora začína politická zodpovednosť nového parlamentu.

Bundestag nie je pokladňou kancelárskeho úradu

Tento politický predstih sa podľa autora obzvlášť zreteľne ukazuje na Merzovej ceste do Kyjeva 4. októbra.

Štyri dni predtým, ako rozpočtový výbor začal prerokúvať obranný rozpočet na rok 2027, odcestoval kancelár spolu s ministerkou hospodárstva Katherinou Reiche a hospodárskou delegáciou, do ktorej patrili vedúci predstavitelia spoločností Diehl Defence, Hensoldt, Quantum Systems a Siemens Energy.

V Kyjeve bolo uzatvorených štrnásť dohôd medzi nemeckými podnikmi a ukrajinskými partnermi v celkovom objeme približne 6,6 miliardy eur.

Zároveň Merz oznámil ďalšiu miliardu eur vojenskej podpory a 350 miliónov eur pre energetický sektor.

Samotná spolková vláda zdôraznila, že po prvý raz od začiatku vojny sprevádzala kancelára vysokopostavená delegácia zo zbrojárskeho a energetického sektora.

Načasovanie je podľa autora politicky citlivé. Kancelár prehlbuje politické a hospodárske väzby ešte predtým, než Bundestag definitívne rozhodne o rozpočte.

Môže určovať zahraničnopolitické smerovanie, viesť rozhovory a pripravovať spoluprácu. Nemôže však nahradiť parlament.

Federálny rozpočet schvaľuje Bundestag a o tomto rozpočte parlament ešte nerozhodol s konečnou platnosťou.

Opäť tak vzniká dojem politického predstihu. Najprv sa robia medzinárodné záväzky, prehlbuje priemyselná spolupráca a verejne sa predstavujú miliardové programy, až potom má parlament vytvoriť finančné podmienky.

Takto by sa podľa autora nemal meniť vzťah medzi vládou a zastupiteľským orgánom ľudu. Bundestag nie je pokladňou kancelárskeho úradu.

Preto musí parlament viditeľne ukázať, že miliardové zahraničnopolitické a zbrojárske rozhodnutia sa nestanú nezvratnými iba prostredníctvom vládnych vyhlásení, ciest a dohôd medzi podnikmi.

Tu sa podľa autora nachádza základný konflikt. Pod zástupným pojmom „bezpečnosť“ sa presúvajú obrovské verejné prostriedky do rozširujúceho sa zbrojárskeho priemyslu, budujú sa nové výrobné kapacity a vytvárajú sa dlhodobé hospodárske väzby.

Čím ďalej tento proces pokračuje, tým ľahšie sa následne argumentuje, že návrat späť už nie je možný kvôli existujúcim záväzkom, pracovným miestam a priemyselným štruktúram.

Práve tento mechanizmus má podľa autora parlamentná kontrola prerušiť.

Strata tváre predsedu vlády nie je štátnym rizikom

Takýto zásah môže byť pre kancelára politicky nepríjemný. To však nie je argument proti korekcii kurzu.

V parlamentnej demokracii strata tváre predsedu vlády nepredstavuje štátne riziko. Strata parlamentnej kontroly by ním bola.

Štát musí zostať opraviteľný

Súčasný Bundestag nemusí ďalej budovať koľaje, ktoré už Friedrich Merz položil. Ak poslanci dospejú k záveru, že finančné zaťaženie, skutočná úroveň ohrozenia a politické ciele už nie sú vo vzájomne primeranom vzťahu, korekcia kurzu nie je útokom na štátnu stabilitu.

„Nezmerné následky“, o ktorých hovorí Merz, tak získavajú iný význam. Stabilitu Nemecka neohrozuje zlyhanie kancelára ani jeho vlády. Nebezpečné sa to stáva v okamihu, keď je určitý politický kurz stotožňovaný so stabilitou Európy, upevňovaný stále novými miliardami a tým čoraz viac vyňatý z demokratickej možnosti korekcie.

Friedrich Merz je kancelárom len na určitý čas. Úlohou 21. nemeckého Bundestagu je tento kurz preveriť, obmedziť a v prípade potreby korigovať.

Nie politické prežitie Merza sa stáva otázkou osudu. Rozhodujúca je teraz schopnosť štátu demokraticky sa korigovať.

Zdroj: Kurs ohne Rückweg? – GlobalBridge