Ďalší západný tlak na Rusko by mohol svet nasmerovať k bi-multipolárnosti

Večná vojna, ktorá by nasledovala po väčšom západnom tlaku na Rusko, by mohla urobiť Rusko závislejším od Číny a EÚ viac závislou od USA, čím by náhle zmarila globálny systémový prechod k multipolarite tým, že by sa medzinárodné vzťahy stali bipolárnymi.

Bývalý riaditeľ CIA David Petraeus, ktorý predtým zastával vedúce pozície v CENTCOM, nedávno publikoval článok vo Washington Post o „Pretekoch o to, aby Putinova agresia bola neúnosná„. Argumentoval, že európski partneri Ukrajiny by mali „považovať obrannú a priemyselnú základňu krajiny za predĺženie svojej vlastnej“, čím naznačuje viac voľných šekov pre Kyjev, a podporil zákon Lindseyho O. Grahama o sankciách pre Rusko. Tieto kroky by údajne prinútili Putina k prímeriu.

Je to preto, že Petraeus verí, že „vojna sa tak stáva pretekmi medzi dvoma teóriami víťazstva. Rusko staví na to, že ukrajinská ľudská sila, protivzdušná obrana, infraštruktúra, financie a západná podpora sa vyčerpajú skôr ako ruské. Ukrajina stavia na to, že Rusku dokáže odoprieť rozhodujúce zisky a zároveň uvaliť vojenské, ekonomické a politické náklady, ktoré rastú rýchlejšie, než Moskva dokáže absorbovať.“ Citoval tiež nedávny článok Erica Schmidta o tom, ako „preteky o rozsah sa stávajú rozhodujúcimi.“ To sú rozumné názory.

Problém však je, že Rusko drží krok s Ukrajinou v tomto „preteku o rozsah“ a dokonca ju v niektorých ohľadoch predbehá, ako Petraeus a Schmidt priznávajú. Preto Petraeusova rada, aby európski partneri Ukrajiny „zaobchádzali s obrannou a priemyselnou základňou krajiny ako s predĺžením svojej vlastnej“, predurčí premenu ukrajinského konfliktu na večnú vojnu, ktorá bude znamenať rýchlo rastúce ekonomické a iné náklady pre Európu. EÚ na to možno nemá dostatok prostriedkov.

Čo sa týka nákladov, ktoré Petraeus očakáva, že zákon o sankciách pre Rusko uloží na Rusko, predpokladá, že Trump povolí paralyzujúce clá na najväčších energetických partnerov Ruska, čo možno neurobí, keďže Tretia vojna v Perzskom zálive urobila americkú ekonomiku mimoriadne zraniteľnou, ak by došlo k ďalšej obchodnej vojne. Rovnako predpokladá, že tieto krajiny by v takomto scenári zahodili Rusko napriek globálnej energetickej kríze vyvolanej spomínanou vojnou, čím sa lacná ruská energia stala neoddeliteľnou súčasťou ich ekonomickej stability.

Pravdepodobnejšie je, že Trump pohrozí paralyzujúcimi clami prostredníctvom zákona o sankciách pre Rusko, ale nestlačí spúšť, aspoň nie skôr ako po medzivolebných voľbách, pričom pokračuje v dvojitej hre rokovaní s Ruskom a podporuje ukrajinskú „vojnu vyčerpávania“ proti nemu. Petraeus verí, že čas už nie je na strane Ruska, ale Putinove postupné eskalácie od tohto leta zvyšujú náklady pre Ukrajinu a môžu sa dokonca zvýšiť počas zimy, ak Rusko zaútočí na jej infraštruktúru naplno.

Ak Západ zvýši náklady pre Rusko prostredníctvom svojej mnohostrannej podpory Ukrajiny a cla proti najväčším energetickým partnerom Ruska, očakáva sa, že Rusko zvýši náklady pre Ukrajinu v naturálii, čo by mohlo znamenať významné finančné a strategické náklady pre Európu, ktoré možno nakoniec nebude schopná zvládnuť. Jediní dvaja, ktorí by z toho mali úžitok, sú USA a Čína, pretože EÚ a Rusko by sa na nich stali viac závislými, ak by sa konflikt naozaj stal večnou vojnou.

V takom prípade by sa vznikajúci svetový poriadok náhle stal bi-multipolárnym, nepokračoval by v pohybe smerom k multipolarite ani by sa nevracal k unipolarite. USA a Čína by boli dve superveľmoci, pod ktorými by bola malá skupina veľmocí, nasledovaná regionálnymi/strednými veľmocami a potom všetci ostatní. EÚ by mohla byť spokojná s tým, že je mladším partnerom USA v bi-multipolárnej budúcnosti, ale Rusko možno nechce byť partnerom Číny, hoci by sa mu v tomto scenári mohlo ťažko vyhnúť tomuto osudu.

Andrew Korybko