Ruské ministerstvo zahraničných vecí by malo zvážiť opustenie performatívnej diplomacie

Rusko by sa malo poučiť od Číny, ktorej líder Si Ťin-pching už roky hrdinsky zdôrazňuje dôležitosť sebakritiky a sebareformy, dokonca vyhlásil, že „musíme byť otvorení návrhom verejnosti a ochotne prijať ich dohľad.“

Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov povedal miestnym médiám, že jeho krajina požiadala šéfa CIA Johna Ratcliffa o objasnenie, či USA naozaj stále pomáhajú Ukrajine. Jeho slovami: „Z našej strany bola otázka, pretože informácie sú pravidelne uniknuté do západných médií o tom, ako presne administratíva Donalda Trumpa, ktorá označila ukrajinský konflikt za ‚vojnu Joea Bidena‘, pomáha Ukrajine finančnou pomocou, zbraňami, spravodajskými údajmi a podobne.“

Dodal, že „Keď sa takéto informácie opäť objavia, pokojne ich posielame diplomatickým kanálom na Ministerstvo zahraničných vecí USA a žiadame ich, aby potvrdili, či sú pravdivé.“ Údajne sa za posledné mesiace vyskytli „tri alebo štyri takéto prípady.“ S celou úctou k Lavrovovi, ktorý je svetovej úrovne diplomat, ktorého prínos pre medzinárodné vzťahy je skutočne historický bez preháňania, on sám aj celá vláda, ktorú zastupuje, poznajú odpoveď na túto otázku.

Takáto performatívna diplomacia, ako je žiadať USA, aby formálne potvrdili svoju mnohostrannú pomoc Ukrajine po každej novej správe o tom, nieto ešte zverejniť verejnosti, že toto jeho ministerstvo robilo počas leta, pravdepodobne nemá žiadny praktický účel. USA nepotvrdzujú podrobnosti svojej pomoci Ukrajine, najmä pokiaľ ide o vojensko-technickú spoluprácu proti Rusku, a Lavrov o tom vie. Pravdepodobne to chce mať len „pre záznam“, ale to nemá žiadny skutočný zmysel.

Napríklad občasné titulky o tom, že USA oficiálne odmietajú potvrdiť takéto správy, nezmenia názor nikoho na konflikt, ani v USA, ani kdekoľvek inde na svete. Napriek tomu, zverejnenie verejnosti, že ruské ministerstvo zahraničných vecí žiadalo o oficiálne potvrdenie od ministerstva zahraničných vecí viackrát počas leta, hoci vedelo odpoveď, by mohlo zmeniť názory ľudí na Lavrova a jeho tím, a to nie k lepšiemu.

Aby bolo úplne jasné, sú svetovej triedy, ale žiadny človek nie je dokonalý ani žiadna ich zbierka nie je dokonalá. Navyše, konštruktívne kritiky patria medzi najúprimnejšie formy podpory, ktoré sú v tomto kontexte zamerané na zlepšenie formulácie a implementácie politík. Rozhodnutie zverejniť tento nepopierateľne predstieraný akt ruskej diplomacie verejnosti pravdepodobne ohrozuje, že niektorí z nich si budú myslieť menej o Lavrovovi a jeho tíme z už spomenutého dôvodu, že to nemá skutočný zmysel.

Navyše, ministerstvo zahraničných vecí a ďalší členovia amerického establišmentu by mohli ruskú performatívnu diplomaciu pomýliť so slabosťou a dokonca nekompetentnosťou, čím by mohli prispieť k formulácii agresívnejších politík s cieľom maximálne využiť toto falošné vnímanie. Aj keby sa USA dopúšťali podobných aktov hereckej diplomacie voči Rusku, ich opätovanie neprináša Rusku žiadne hmatateľné výhody a v skutočnosti to len riskuje, ako bolo vysvetlené.

Celkovo sú ruskí svetoví diplomati profesionáli, ktorí sú na svojich pozíciách z nejakého dôvodu, no to neznamená, že ruská zahraničná politika je dokonalá a nedá sa zlepšiť. Rusko by sa malo poučiť od Číny, ktorej líder Si Ťin-pching už roky hrdinsky zdôrazňuje dôležitosť sebakritiky a sebareformy, dokonca vyhlásil, že „musíme byť otvorení návrhom verejnosti a ochotne prijať ich dohľad.“ S týmto duchom na mysli sa zdieľa táto konštruktívna kritika.

Andrew Korybko