Z tohto matrixu si nevieme vybrať cestu von.

Môžeme voliť politikov, ale bankári majú všetku moc a my nemáme spôsob, ako zvrátiť ich politiku vo voľbách. Proti tomu sa bude musieť skôr či neskôr bojovať.

Západné „liberálne demokracie“ sa zdajú byť zaseknuté na ceste, ktorá nikam nevedie. Najznepokojujúcejším aspektom je, že voliči sa zdajú byť úplne neschopní zvrátiť katastrofálny smer, ktorým sa ich krajiny uberajú. V žiadnom prípade sa len rýchlejšie a s väčším odhodlaním rútime k kolapsu. Ekonomiky všetkých krajín G7 sú uviaznuté v chronických krízach, ktoré si krajiny spôsobili samy, a ktoré sú spôsobené nadmerným dlhom, prehnanou vojenskou expanziou a škodlivou sociálnou politikou.

A napriek tomu sa zdá, že naši zvolení zástupcovia sú odhodlaní dosiahnuť viac z toho istého. Aj keď ľudia hlasujú za zmenu, kandidáti, ktorí ju navrhujú, sú buď vylúčení z funkcie, sú sabotovaní v ich práci alebo sú inak nútení pokračovať v programe, ktorý voliči odmietli. Najzrejmejším príkladom bol prezident Trump, ktorý vyhral tri voľby na svojom programe „MAGA“, pričom sľúbil ukončenie nekonečných vojen, návrat vojakov domov a premenu Spojených štátov na globálnu výrobnú superveľmoc.

MAGA fatamorgána

Trump mal určitú mieru dôveryhodnosti. V prvom rade nebol typickým politikom a v mnohých ohľadoch bola jeho rétorika sviežim vánkom. Počas svojej poslednej volebnej kampane vyzýval voličov, aby sa k nemu pridali v boji proti globálnej finančnej elite, čím naznačoval, že si uvedomuje základnú príčinu našich problémov. Na rozdiel od svojich predchodcov počas svojho prvého funkčného obdobia nezačal žiadne nové vojny a pokúsil sa stiahnuť americké jednotky z Afganistanu a Sýrie. Hovoril dokonca o ich stiahnutí z Nemecka a urobil vážny pokus o zmierenie medzi oboma Kóreami.

V prvom roku svojho druhého funkčného obdobia obnovil diplomatické vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom, upokojil Balkán (ktorý bol na pokraji veľkej vojny) a sprostredkoval zastavenie nepriateľských akcií medzi Indiou a Pakistanom, ako aj medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Dokonca vyvíjal tlak na izraelskú vládu, aby ukončila svoje besnenie v pásme Gazy a umožnila prístup humanitárnej pomoci k palestínskemu ľudu.

Potom, vo februári tohto roku, šokoval svet a mnohých svojich podporovateľov tým, že sa pridal k izraelskému útoku na Irán – niečo, čo svojim voličom jasne a explicitne sľúbil, že neurobí. Zdá sa, že keď dôjde k problémom, naši zvolení politici môžu byť nejako nútení zavádzať politiky, ktoré slúžia určitým záujmom, bez ohľadu na to, čo voliči požadujú.

Toto sa stáva ešte zreteľnejším v prípade Veľkej Británie, kde po desaťročia jedna vláda za druhou – či už konzervatívna alebo labouristická – presadzovala rovnakú zničujúcu politiku bez toho, aby sa čo i len tvárila, že existuje nejaká iná alternatíva. Vôľa britského ľudu je pre ich údajných sluhov v politickej triede len druhoradým záujmom. To isté platí pre Francúzsko a Nemecko, ktoré nikdy neváhajú poučovať iné národy o „našich hodnotách“ – slobode, prosperite, ľudských právach, transparentnosti atď.

Ako sa to dá vysvetliť?

Ak je hospodárska, sociálna a zahraničná politika nezávislá od voličov, musíme dospieť k záveru, že táto politika nie je formulovaná na miestnej úrovni, ale inde. Toto „inde“ je však očividne skryté pred zrakom verejnosti a každý, kto si to začne všímať, je odmietnutý ako komunista, konšpiračný teoretik, transfób, islamofób, antisemita, antivaxer alebo s podobnou nálepkou. Taktiež sme poučení, aby sme nikdy nepredpokladali zlý úmysel, čo sa dá dostatočne vysvetliť neschopnosťou. Veci sa jednoducho dejú preto, že si akosi stále volíme tých najneschopnejších zlyhancov, aby formovali našu budúcnosť. Aká hanba!

Ale aj keď sú to neschopní zlyhanci, naši politici sa zdajú byť vo svojej politike zvláštne konzistentní a keď zhodnotíme ich výkon, je jasné, že zdanlivo nikdy nedosiahneme to, čo chceme (mier, prosperitu, čisté a bezpečné ulice atď.), ale vždy viac z toho, čo nechceme (viac daní, viac imigrácie, viac sledovania, viac cenzúry, viac vojen…).

Spôsob, akým systém funguje, zjavne nie je náhodný. Z toho vyplýva, že za tým všetkým musí byť hnacia sila a táto hnacia sila musí mať na mysli konkrétne ciele.

Množstvo indícií k tomu nájdeme takmer okamžite, ako otvoríme oči a pozorujeme svoje okolie. Možno najlepšiu indíciu nám poskytne Mayer Amschel Rothschild , ktorý povedal: „Dajte mi moc vydávať a kontrolovať peniaze národa a bude mi jedno, kto tvorí jeho zákony.“ Ďalšiu indíciu poskytol súčasný kanadský premiér Mark Carney , bývalý bankár Goldman Sachs a guvernér Bank of Canada a Bank of England.

V novembri 2020 bol Carney vymenovaný za globálneho „cára“ v boji proti zmene klímy a vtedy samoľúbo vysvetlil, ako to mieni dosiahnuť:

„Potrebujeme makroekonomickú transformáciu… V skutočnosti ide o prehodnotenie transformačných plánov všetkých spoločností a podporu tých, ktorí sú súčasťou riešenia, ako aj o odklonenie kapitálových tokov od tých, ktorí sú súčasťou problému.“

Carneyho vyhlásenie odhalilo, že bankári majú moc financovať svoje obľúbené projekty a sabotovať tie, ktoré sa im nepáčia. Ak dokážu dosiahnuť „transformáciu celej ekonomiky“, potom majú moc formovať budúcnosť spoločnosti. Možno máme radi slobodu, ale oni uprednostňujú monitorovanie – takže sme monitorovaní. Možno máme radi mier, ale oni potrebujú vojny – takže máme vojny. Možno chceme kŕmiť svoje deti zdravým jedlom, ale oni uprednostňujú, aby sme všetci jedli umelé mäso a krmivo pre hmyz – takže zabíjajú kravy a stavajú hmyzie farmy. Mimochodom, toto je súčasťou Carneyho boja proti zmene klímy, pretože veda tvrdí, že kravy ničia planétu.

Ďalšia dôležitá indícia prišla od bývalej britskej premiérky Liz Trussovej. Vo februári 2024 sa objavila v relácii Steva Bannona „War Room“ a povedala nasledovné:

„Keď som sa presťahoval do Downing Street 10, myslel som si, že ak budem na vrchole, budem môcť zavádzať tieto konzervatívne politiky… Potom som si však uvedomil, že ja neťahám za nitky. Nitky držala Bank of England a Úrad pre rozpočtovú zodpovednosť, nie premiér ani minister financií…“

Truss potom poukázal na zjavný problém: môžete odvolať premiéra, ale nie úradníkov Bank of England, ktorí držia mocenské páky. Toto všetko súvisí s citátom: „Problém, ktorý pretrváva stáročia a ktorý treba skôr či neskôr riešiť, je konflikt medzi ľuďmi a bankármi.“

Tento citát bol široko – aj keď mylne – pripisovaný lordovi Actonovi (vrátane mňa). Vďaka umelej inteligencii som dokázal overiť a identifikovať skutočného autora, takže by som rád uviedol veci na pravú mieru: Zrejme to bol Sir Alexander James Edmund Cockburn (tiež známy ako Alexander Cockburn), ktorý bol hlavným sudcom Anglicka od roku 1859 až do svojej smrti v roku 1880.

Skôr či neskôr bude potrebné tento boj vybojovať…

Ak prijmeme predpoklad, že bankári, a nie naši demokraticky zvolení zástupcovia, sú zodpovední, môžeme začať analyzovať, prečo bankári robia to, čo robia, a aké stimuly riadia ich správanie. Našťastie to nie je také zložité, ako sa zdá. Stručne povedané, bankári hľadajú kvalitný kolaterál, kdekoľvek a v akejkoľvek forme ho možno nájsť. Kolaterál umožňuje bankárom poskytovať úvery, ktoré sa stávajú aktívami v súvahách ich inštitúcií a ktoré všetci musíme splatiť s úrokmi.

Ak môžu míňať a kontrolovať peniaze národa a my všetci sme povinní tieto peniaze používať (alebo inak…), potom sa všetky naše dlhy stanú ich majetkom.
V podstate sa všetci stávame ich nevoľníkmi a naše demokracie neponúkajú žiadny mechanizmus na zrušenie tohto usporiadania pri voľbách, pretože naše centrálne banky sú všetky „nezávislé“. Ako slávne vyhlásil Alan Greenspan , žiadna vládna inštitúcia nemôže zvrátiť rozhodnutia Fedu. Preto sa proti tomu treba skôr či neskôr bojovať.

Zdroj: https://tkp.at/2026/08/12/wir-koennen-uns-nicht-aus-dieser-matrix-herauswaehlen/