MEČIAROV NÁVRH BY MAL FICO ZVÁŽIŤ

Úrad vlády SR zverejnil pred niekoľkými dňami rozhovor smeráckeho mládežníka Tobiáša Longauera s bývalým trojnásobným premiérom Vladimírom Mečiarom. Ako každý rozhovor s týmto politickým matadorom, aj tento vzbudil záplavu pochopiteľných i nepochopiteľných vášní. Nebudem sa im vo svojom príspevku venovať, lebo nechcem, aby v tom jalovom huriavku zanikla jedna podstatná vec, ktorú si nikto z kritikov ani len nevšimol. Čo je teda pre úroveň našej verejnej diskusie typické – jačíme, bľačíme, osočujeme sa, nevieme si prísť na meno, a pritom ani nepočúvame, čo ten druhý hovorí…

V konečnom dôsledku je dobre, že ten rozhovor viedol príslušník straníckeho dorastu. To, že si z obdobia mečiarizmu nič nepamätá, je v tomto prípade jeho výhodou. Akokoľvek skúsený novinár by sa totiž v takomto rozhovore nevyhnutne veľmi rýchlo zamotal do prekáračiek o rozdelení Česko-Slovenska, privatizácii, únose prezidentovho syna, vražde Róberta Remiáša, protiústavnom vylúčení Františka Gauliedera z parlamentu, Mečiarových amnestiách, a tak ďalej, a tak podobne. Ale o tom už všetko vieme a je to tak trochu nuda. Každý má na to svoj názor, ktorý nezmení akýkoľvek rozhovor. Ak Mečiara živočíšne nenávidíte tak, že pri ňom vypínate racionálne myslenie, ďalej ani nečítajte. Ja sa chcem z tohto začarovaného kruhu posunúť bez toho, aby som zmenil svoj názor na uvedené historické udalosti a zamerať sa na jeden moment z tohto rozhovoru, ktorý považujem za podstatný.

Vladimír Mečiar bol a zostáva najvplyvnejším štátnikom v dejinách Slovenskej republiky. Konštatujem to na základe toho, že za 28 rokov všakovakých sľubov od Dzurindových vlád a ich dedičov sme nedokázali zmeniť nič podstatné z toho, čo založil, presadil a doslova zabetónoval Vladimír Mečiar. Riadime sa stále jeho ústavou, Slovensko je stále (už 30 rokov!!!) účelovo až umelo rozčlenené na 8 krajov a 79 okresov, ktoré neprirodzene rozdelili pôvodné historické celky ako napríklad Spiš, Záhorie či Podunajsko. A práve tak sa riadime Mečiarovým volebným zákonom, ktorý zrušil dovtedajšie štyri volebné obvody (Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský kraj plus Bratislavu) a zlúčil Slovensko do jedného volebného obvodu.

Odvtedy sa musí Vladimír Mečiar na neschopnosti všetkých politických garnitúr dohodnúť sa na zmene týchto pravidiel dobre zabávať. Niektoré rozhodnutia by dnes možno zmenil aj on sám, ale čo narobíte, keď máte v politike takých tragédov ako Igor Matovič, ktorý pôvodne vstupoval do parlamentného ringu so sľubom, že zruší Mečiarov jeden volebný obvod, aby ho na konci svojho vládnutia ústavne zabetónoval? Či chceme, či nechceme, stále žijeme v politickom systéme, ktorého pravidlá nastavil Vladimír Mečiar. Niektorí z toho prskajú od zlosti, ale to je asi tak všetko, čo s tým dokázali urobiť.

Nazvať Vladimíra Mečiara „otcom národa“, ako to urobil Tobiáš Longauer v tomto rozhovore, je iste hlúpe. Otcom národa zostane napriek všetkým účelovým dezinterpretáciám našich dejín navždy Ľudovít Štúr. Ale vzhľadom na to, čo som uviedol vyššie, si Vladimír Mečiar titul „otec štátu“ (ak už o tom chcete hovoriť s takýmto pátosom) bezpochyby zaslúži. V 36-ročnej histórii nezávislej Slovenskej republiky sme nemali veľa štátnikov so strategickým myslením (dajú sa spočítať na prstoch jednej ruky). Vladimír Mečiar je jedným z nich a dokazuje to zakaždým, keď neobhajuje svoj štýl vládnutia, ale uvažuje o Slovensku v širších súvislostiach.

Ukázal to aj v tomto rozhovore a Tobiáš Longauer mu bol napriek posmeškom z jeho zväzáckeho nadšenia prekvapujúco dobrým partnerom. Kvalitný rozhovor totiž nepoznáte podľa toho, že redaktor je drzý a že si na respondentovi pred publikom čosi dokazuje. Poznáte ho podľa schopnosti klásť správne otázky, ktorých odpovediam sa nemôžete vyhnúť alebo vás donútia prezradiť niečo, čo ste ešte nepovedali. Tento mládenec takú otázku položil, aj keď možno nevedomky, lebo odpoveď ho zreteľne zaskočila.

V jednom momente sa Vladimíra Mečiara spýtal, čo by dnes urobil na mieste Roberta Fica. Odpoveď expremiéra bola jasná, stručná a pre smerákov očividne šokujúco nepríjemná: „Podal by som demisiu,“ odpovedal bez váhania a na vysvetlenie dodal, že obdobie do najbližších volieb by sa dalo preklenúť vládou odborníkov, ktorá by mohla „utlmiť ten nezmyselný vnútropolitický boj“ a vytvoriť čas pre hľadanie spoločných cieľov celej spoločnosti.

Považujem to za veľmi zaujímavý návrh, ktorý by mohol zmierniť polarizáciu a napätie spoločnosti a vytvoriť priaznivú atmosféru pre presadenie konštruktívnych riešení. Takúto vládu by mohol viesť napríklad jeden z manažérov Klubu 500 a mohla by ostať formálne naklonená vládnej väčšine, ak by ju tá nechala slobodne pracovať. No napriek tomu, že považujem takéto riešenie pre súčasné Slovensko za akútne dôležité, neverím v jeho presadenie. Neverím vo veľkorysosť premiéra, ale aj iných členov vlády, že sa vzdajú svojich postov a odídu od rozrobených projektov (alebo, ak chcete, kšeftov) v prospech vyšších cieľov. Sú príliš opití mocou, aby pochopili, že je to možno posledná šanca zastaviť rozvrat Slovenska (lebo koalícia slabne a súčasná opozícia čoraz viac dokazuje, že nie je schopná zodpovedne vládnuť). Pravdepodobne by takéto riešenie nemalo ani podporu verejnosti, hoci Slovensko potrebuje takéto nadýchnutie ako soľ.

V každom prípade, vládna koalícia by na Mečiarov návrh nemala reagovať hystericky a mala by ho aspoň zvážiť. Som presvedčený, že nie je namierený voči nej, že sa usiluje zachrániť aspoň to, čo sa ešte zachrániť dá. Vladimír Mečiar aj vo svojich 84 rokoch dokazuje, že na rozdiel od svojich mladších súperov (ktorí mu napriek hlučnej kritike nesiahajú po členky) vie, o čom hovorí, že dokáže uvažovať o budúcnosti Slovenska tak ako nikto zo súčasnej politickej scény a že ešte stále dokáže prinášať riešenia, o ktorých (na rozdiel od detinských návrhov predstaviteľov súčasných klbčiacich sa strán) má zmysel uvažovať. Preto si ten rozhovor treba vypočuť bez predsudkov.

Eduard Chmelár