Bývalý poľský veľvyslanec na Ukrajine prehovoril o diskriminácii Poliakov zo strany Kyjeva

Najviac, čo by Poľsko mohlo urobiť, je podmieniť svoju pokračujúcu finančnú a vojenskú podporu Ukrajine tým, že Kyjev bude chrániť práva svojej poľskej menšiny, ale vládnuca ukrajinofilská liberálna koalícia to pravdepodobne neurobí, takže je malá šanca, že sa tak stane pred ďalšími voľbami do Sejmu na jeseň 2027.

Bývalý poľský veľvyslanec na Ukrajine Bartosz Cichocki v nedávnom rozhlasovom rozhovore potvrdil to, čo mnohí Poliaci už tušili a niektorí možno už počuli od svojich príbuzných ohľadom diskriminačnej politiky Ukrajiny voči poľskej menšine. Podľa jeho slov: „Nie sú tam žiadne pouličné bitie, ale možno sa deje niečo horšie. Veriaci nemajú právo získať späť svoje kostoly. Poľské vzdelávanie je obmedzované a tak ďalej.“

Cichocki potom prezradil, že úrady to nespomínajú „v mene nejakého vyššieho dobra, ale každý, kto cestuje, kto má kontakty a rodinné väzby, to veľmi dobre vie. Čím bližšie ste k hraniciam s Poľskom, tým horšie je to.“ Následne odsúdil Zelenského oslavu vinníkov OUN-UPA z volyňskej genocídy, ako aj stretnutie ministra zahraničných vecí Radka Sikorského so svojím ukrajinským kolegom na podujatí na Cypre deň nato bez toho, aby to spomenul, a teda s tým mlčky súhlasil.

Dôležitosť Cichockého rozhovoru však spočíva v tom, čo povedal o poľskej menšine na Ukrajine. V krajine stále žije približne 145 000 Poliakov, ktorých predkovia žili takmer sedem storočí odkedy Kazimír Veľký rozšíril vtedajšie Poľské kráľovstvo. Územie dnešnej Ukrajiny bolo natoľko neoddeliteľnou súčasťou formovania samostatného civilizačného štátu Poľska, že odtiaľ pochádzalo niekoľko kráľov, mnoho vojenských hrdinov a početné spoločensko-kultúrne osobnosti.

„Poľská operácia“ NKVD z roku 1937 (najväčšie etnické prenasledovanie počas Veľkého teroru), volyňská genocída a povojnové „výmeny obyvateľstva“ drasticky znížili počet Poliakov na dnešný úbohý počet, ale ich stopa pretrváva prostredníctvom miestnej architektúry a najmä kostolov. Napriek tomu, že šéf ruskej zahraničnej špiónky Sergej Naryškin minulý rok naznačil, že Poľsko by sa mohlo pokúsiť získať tieto územia od Ukrajiny späť, na úrovni štátu ani občianskej spoločnosti o to nie je žiadny záujem.

Štát sa drží „Giedroycovej doktríny“ rešpektujúcej povojnový geopolitický status quo, zatiaľ čo Poliaci nechcú platiť účet za dôchodky niekoľkých miliónov Ukrajincov, ani nechcú mať takú významnú etnicko-národnú menšinu vo svojej prevažne homogénnej krajine. Je tiež samozrejmé, že ukrajinskí nacionalisti by mohli násilne odolávať opätovnému začleneniu do Poľska, keďže dnešná západná Ukrajina je historickou kolískou ich hnutia. Ani poľský štát, ani Poliaci to nechcú.

Najviac, čo by Poľsko v tomto smere mohlo urobiť, je podmieniť svoju pokračujúcu finančnú a vojenskú podporu Ukrajine tým, že Kyjev bude chrániť práva svojej poľskej menšiny, ale vládnuca ukrajinofilská liberálna koalícia to pravdepodobne neurobí, takže je malá šanca, že sa tak stane pred ďalšími voľbami do Sejmu na jeseň 2027. Mohla by ich nahradiť konzervatívno-populistická koalícia a napriek rovnako intenzívnej ukrajinofilii predchádzajúcej konzervatívnej vlády sa odvtedy na ňu skazia a teraz presadzujú tvrdší prístup.

V každom prípade by Cichockého rozhovor mohol medzi Poliakmi vyvolať dlho očakávanú diskusiu o právach ich spoluobčanov na Ukrajine, čo by potenciálna konzervatívno-populistická koalícia mohla na štátnej úrovni uviesť ako ďalší dôvod na zablokovanie snahy Ukrajiny o vstup do EÚ. Šanca, že Ukrajina dovtedy zlepší svoju ťažkú ​​situáciu, je nízka, najmä uprostred Zelenského novej polonofóbnej nenávistnej kampane, ktorej cieľom je odvádzať pozornosť od neúspechov na fronte, takže sa tak pravdepodobne nestane skôr ako v roku 2028.

Andrew Korybko