AK CHCETE OSLAVOVAŤ SLOBODU, OSLAVUJTE TÝCH, KTORÍ SA VZOPRELI PORIADKU USA

Deň nezávislosti je najprežívanejším sviatkom v Spojených štátoch. Vlastne neviem, či by sa dal prirovnať k niečomu u nás, lebo aj tam, kde panuje medzi ľuďmi najväčšia zhoda (výročie Slovenského národného povstania), ide skôr o štátne oslavy, nie rodinné slávnosti s grilovaním, piknikovaním a zábavou so známymi. No aj tak platí, že so žiadnym sviatkom sa nespája toľko mýtov ako so 4. júlom 1776, dňom vyhlásenia Spojených štátov amerických, ktorého 250. výročie si dnes pripomíname. Každý si totiž do Deklarácie nezávislosti USA naprojektoval, čo chcel. No zároveň platí, že americká revolúcia uvoľnila demokratické sily, ktoré otcovia zakladatelia nikdy nemali v úmysle uvoľniť.

Amerika bola dlho predovšetkým snom. Vzdialeným, a preto bájnym snom o slobode, šťastí a rozprávkovom bohatstve. Z Anglicka, Írska, Francúzska, Nemecka a Holandska sa sem hrnuli státisíce politicky prenasledovaných ľudí, ale aj rôznych kriminálnych živlov, násilníkov, zlodejov a dlžníkov, ktorí utekali z Európy pred spravodlivosťou. Až do osemdesiatych rokov 19. storočia platil v USA zákon, na základe ktorého štát daroval každému prisťahovalcovi 64 hektárov pôdy. Potom sa však začali sťahovať do USA chudobní Taliani a nemajetní Poliaci, Česi, Slováci, ktorí sem utekali viac pred hladom ako za slobodou. Navyše, Rakúsko-Uhorsko zle zaobchádzalo so slovanskými národmi a ruský cár Alexander III. prenasledoval poľských Židov, ktorí sa do USA hrnuli v davoch. Krajina rástla prirýchlo. Ešte v 18. storočí horko-ťažko uživila pol milióna Indiánov. V roku 1790 mali Spojené štáty 4 milióny obyvateľov, v roku 1840 už 17 miliónov, v roku 1880 50 miliónov, v roku 1910 91 miliónov. Prisťahovalci vybojovali nezávislosť, vytvorili národ, založili novú tradíciu.

Lenže za tým všetkým sa skrýva tvrdá a krutá realita, ktorá nezodpovedá deklarovaným mýtom. Predovšetkým: keď Deklarácia nezávislosti USA sľubovala rovnoprávnosť všetkých ľudí, mala na mysli len mužov – nie ženy; a mala na mysli bielych mužov – nie čiernych, hnedých alebo červených; a mala na mysli majetných bielych mužov – nie chudobných, ktorí získali právo hlasovať až v 19. storočí; a mala na mysli slobodných majetných bielych mužov – nie otrokov. Skrátka, to vyhlásenie slobody a rovnosti sa týkalo len asi desatiny obyvateľstva. Ešte aj tú bronzovú Sochu slobody na vrchol washingtonského Kapitolu vyniesli čierni otroci, ktorí v novozaložených USA predstavovali 20 percent obyvateľstva. Pôvodní obyvatelia Ameriky boli už vtedy vystavovaní vyhladzovacej politike a v priebehu ďalších desaťročí sa stali obeťami najväčšej genocídy v dejinách ľudstva.

No ak berieme do úvahy miesto a čas, nemôžeme poprieť slová autora Deklarácie nezávislosti USA Thomasa Jeffersona, že Ústava Spojených štátov bola vo svojej dobe tým najmúdrejším dokumentom, ktorý bol do tých čias predložený ľudstvu. Ako sa teda mohlo stať, že štát postavený na ideáloch slobody a rovnosti pripustil takú obrovskú mieru bezprávia, nerovnosti a bezprecedentného otroctva?

Na počiatku všetkého bol uctievaný anglický učenec, jeden zo zakladateľov novovekej filozofie, hlavný predstaviteľ empirizmu John Locke. Jeho spisy mali priamy vplyv na formuláciu Deklarácie nezávislosti a Ústavy USA. Tento politický filozof a tajomník kolónie Karolína v službách anglického kráľa Karola II. hlásal náboženskú toleranciu, prirodzené práva a rovnosť, no zároveň to bol paradoxne práve on, kto zdôvodnil útlak pôvodných obyvateľov Ameriky a otroctvo násilne dovezených Afričanov. Karolínska ústava, ktorú naformuloval John Locke, ustanovila, že pohanstvo domorodcov nie je dostatočným dôvodom na to, aby im štát vzal pôdu. Toto rozhodnutie vychádzalo práve z doktríny náboženskej tolerancie. Ateistom sa zakazovalo usadiť sa a vlastniť pôdu, ale okrem nich bola prijateľná akákoľvek viera, takže ústava nariaďovala, že „pohania, židia a ďalší inoverci odkláňajúci sa od čistoty kresťanského náboženstva nesmú byť zastrašovaní a ľudia sa ich nesmú strániť“. To znelo naozaj rovnostársky. Ako si teda Angličania mohli začať uplatňovať právny nárok na pôdu domorodcov?

Všetko zdôvodnil John Locke vo svojich Dvoch pojednaniach o vláde. „Na počiatku bol celý svet Amerika,“ tvrdil. Bol to prirodzený stav dokonalej slobody a rovnosti. V kapitole „O vlastníctve“ však upozornil na to, že náčelníci domorodých kmeňov nemajú žiadny majetok. Tým však podľa Locka nemajú žiadnu zvrchovanosť nad obývaným územím. A ak nad ním nemajú zvrchovanosť, nepatrí im, lebo ak na základe svojej viery tvrdia, že pôdu nevlastnia, nemôžu uzatvárať zmluvy o jej predaji a nemôžu o sebe hovoriť ani to, že majú nejakú vládu, pretože vláda existuje len za účelom ochrany majetku.

Čo sa týka otroctva, už spomínané Dve pojednania o vláde sa začínajú vetou: „Otroctvo je tak hanebný a biedny stav človeka, a tak priamo sa prieči šľachetnej povahe a odvahe nášho národa, že sa dá sotva pochopiť, že by ho Angličan, nieto gentleman obhajoval.“ A predsa sa to stalo. Locke síce argumentoval, že všetci ľudia sa rodia rovní s prirodzeným právom na život, slobodu a majetok – otroctvo však nebolo súčasťou prirodzeného stavu občana, ale práva národov ako „pokračujúci vojnový stav medzi právoplatným dobyvateľom a zajatcom“. Lockova ústava doslova znela: „Každý slobodný občan z Karolíny bude mať absolútnu moc a autoritu nad svojimi černošskými otrokmi.“ To bolo však v rozpore so všetkým, čo John Locke rozumel pod občianskou spoločnosťou. Jediným spôsobom, ako tento rozpor ospravedlniť, jediným spôsobom, ako vysvetliť, že sa jeden druh ľudí rodí slobodný, kým iný druh ľudí nie, bolo zasiať semienko novej ideológie, ideológie rasy…

A tak sa stalo, že revolúcia v Amerike sa v skutočnosti nezačala u anglických kolonistov 4. júla 1776, ale oveľa skôr u ľudí, nad ktorými kolonisti vládli. Dlho predtým, než vôbec vznikla myšlienka americkej nezávislosti, dlho predtým, než George Washington prekrpčil rieku Delaware, sa vytvorila revolučná tradícia, ktorú nevymysleli Angličania v amerických kolóniách, ale Indiáni, ktorí viedli vojny a čierni otroci, ktorí sa búrili. Storočie predtým, ako anglickí kolonisti začali vlastný boj za nezávislosť, náčelník Metacom zjednotil všetky kmene v Novom Anglicku a zničil polovicu tamojších miest. Keď ho napokon zajali, tí ušľachtilí kresťania ho vláčili koňmi, rozštvrtili, sťali a odseknutú hlavu narazili na kôl v Plymouthe. Jeho deväťročný syn bol predaný ako otrok a poslaný na Barbados.

Povstania sa však množili ako huby po daždi, a tam, kde povstania neboli, panoval strach z povstaní. Strach, ktorý spôsobil, že kolonisti sa prestali pozerať na domorodé obyvateľstvo ako na ľudské bytosti a nevzťahovali sa na nich žiadne zákony: povstalcov lámali v kolesách, vyhladovali ich na smrť, opekali ich na pomalom ohni a vešali na šibenice. Ani to nestačilo. Utláčaní a otroci túžili po slobode. V Južnej Karolíne prijali v roku 1740 zákon, že učiť otroka písať je zločin. O týchto vzburách sa však nehovorí a deti v školách sa o nich neučia. Pritom sú základom povahy Spojených štátov viac ako mýty o slobode.

Aj sen o rovnosti sa začal rozplývať hneď od počiatku. Spojené štáty mali byť krajinou, kde nebude ani veľmi chudobných, ani veľmi bohatých. To bola predstava Thomasa Jeffersona. Alexander Hamilton bol proti tomu. To bol jeden z najväčších rozporov otcov zakladateľov. Hamilton považoval rast súkromného vlastníctva za prirodzenú vec. Jefferson po skúsenosti z Francúzska videl hrôzy biedy a dúfal, že sa jej Spojené štáty vyhnú. No tak ako v zakladajúcich dokumentoch USA nie je ani zmienka o neprípustnosti otroctva, nie je v nich deklarovaný ani princíp spravodlivosti. Do Deklarácie nezávislosti USA vpašoval Jefferson dôležitú pasáž o práve na život, slobodu a budovanie osobného šťastia. Toto právo sa ani v ústave, ani v dodatkoch, ani v ďalších ústavných aktoch Spojených štátov nikdy neobjavilo. Bolo nahradené právom na vlastníctvo.

Dopadlo to tak, že prideľovanie pozemkov vládou, vznik veľkých spoločností, objavovanie ropných prameňov a baní prinieslo v priebehu 19. storočia továrnikom a bankárom bohatstvá tak rýchlo, že to presahovalo všetko, čo kedysi zažili Benátky, Janov či Londýn. Dokázali prakticky bez kontroly vybudovať obrovské podniky s neobmedzenými výsadami. Väčšina tých kolosálnych majetkov sa vytvorila za jednu generáciu. Medzi spoločenskými triedami, ktoré žili fakticky oddelene, sa vytvorila neprekonateľná priepasť.

Spojené štáty mali už vo vienku zapísané smerovanie k oligarchickej a plutokratickej spoločnosti. Čoskoro sa ukázalo, že jedným z následkov zvyšujúcej sa moci veľkopodnikov bude ujarmenie štátu. Po občianskej vojne sa Kongres USA ocitol v rukách severných politikov uznávajúcich len finančné záujmy. Na konci 19. storočia už konkurencia neexistovala. Rafinérie firmy Standard Oil spracovávali už v roku 1882 viac ako 90 percent ťažby ropy. Nijaké súperenie. Hŕstka vyvolených, ktorá sa medzi sebou oslovovala krstnými menami a navzájom sa obohacovala.

A napokon, Spojené štáty, ktoré sa formovali na antikoloniálnom princípe, sa stali neokoloniálnym impériom so všetkým, čo kritizovali na iných veľmociach. André Maurois raz poznamenal, že Ústava USA je výborná v tom, že pri jemnej interpretácii z nej vyčítate všetko na svete. Dodajme, že na takomto princípe sú postavené náboženské texty. A v Spojených štátoch je jediným náboženstvom – Amerika.

Spojené štáty poskytli mnohým ilúziu slobody, ale ich úpadok sa nezačal érou Trumpa. Tú rozporuplnosť majú zakódovanú priamo v zakladajúcich dokumentoch. Dnes sú jediným štátom, ktorý by neprežil stratu svojich ideálov. Toto impérium už neprodukuje nič, len vyberá výpalné, snaží sa udržať zabarikádovaním hraníc a vývozom nezákonných, v niektorých prípadoch až pirátskych vojen (Venezuela) čo najďalej od svojho územia. Nezvládne to. Tak ako to nezvládlo španielske a po ňom britské impérium, pretože lieči symptómy, nie príčiny krízy. Ešte stále máte chuť oslavovať? Nuž, nech sa páči. Ale ak chcete oalavovať slobodu a rovnosť, oslavujte tých, ktorí sa postavili proti tomuto poriadku.

Eduard Chmelár