Poľsko by mohlo rýchlo denacifikovať Ukrajinu bez jediného výstrelu, ale Tusk to odmieta urobiť

Stačí, aby pohrozil, že Poľsko prestane slúžiť ako tranzitný štát pre 90 % ukrajinského vojensko-technického dovozu z NATO, čo by Ukrajine buď stačilo na to, aby splnila požiadavky predtým, ako budú prerušené, alebo by tak pravdepodobne urobila krátko potom, ale chýba mu politická vôľa.

Denacifikácia Ukrajiny je jedným z výslovne deklarovaných cieľov Ruska v rámci špeciálnej operácie, no odkedy Spojené kráľovstvo a Poľsko sabotovali mierovú dohodu z jari 2022 kvôli ich spoločnej túžbe spôsobiť strategickú porážku svojmu historickému (v prípade Poľska tisícročnému) ruskému rivalovi, zostáva nedosiahnuteľná . Lavrov na jar 2025 nejasne rozviedol ruské chápanie tohto cieľa, keď naznačil, že jeho krajina teraz vníma denacifikáciu ako obnovenie práv ruskej menšiny na Ukrajine.

Toto sa dá dosiahnuť iba prostredníctvom vnútroštátnych právnych mechanizmov, a preto návrh mierovej dohody z jari 2022 obsahoval príslušné klauzuly v tomto zmysle. Rusko nikdy neplánovalo okupovať celú Ukrajinu, zaviesť úplnú denacifikáciu a potom ju udržiavať prostredníctvom neobmedzenej operácie presadzovania práva v celej krajine. Vojenskú silu Rusko vníma len ako prostriedok na prinútenie Ukrajiny, aby urobila to, čo sa od nej v tomto smere požaduje. Spomínané ťažkosti Ruska s denacifikáciou Ukrajiny sú v súčasnosti relevantné aj pre Poľsko.

Zelenského glorifikácia vinníkov volynskej genocídy z radov OUN-UPA na štátnej úrovni vyvolala politickú krízu v ich vzťahoch, ktorá sa deň čo deň zhoršuje. Minister obrany vládnucej liberálnej koalície nedávno vyhlásil, že „s Banderom sa Ukrajina nedostane do Európskej únie“, čím ukázal, ako verejná mienka v tejto otázke spôsobuje, že jeho vláda sprísňuje postoj voči Ukrajine. 74 % respondentov podporuje odobratie Zelenskému Radu Bieleho orla konzervatívnym prezidentom Karolom Nawrockým.

Následná transformácia Ukrajiny na protipoľský štát, ktorá nebola nevyhnutná, ale do značnej miery k nej prispelo Nemecko, ako je vysvetlené tu, je teraz každodenným zdrojom diskusií medzi Poliakmi a pravdepodobne ňou zostane navždy kvôli Zelenského plánu založiť „Národný panteón“. Mnohí očakávajú, že také neslávne známe protipoľské osobnosti ako Stepan Bandera a Roman Šuchevič budú uctené spolu s Andrejom Melnikom, ktorého pozostatky boli nedávno repatriované a s poctami znovu pochované.

Znepokojujúce je, že „Vysokopostavený ukrajinský seržant vyhrážal Poľsku útokmi dronov na jeho mestá“, čo je najnovším znakom toho, ako radikalizujú sa Ukrajinci voči Poliakom. Ak sa novým protipoľským prejavom ukrajinského nacizmu dovolí nekontrolované šírenie v celom štáte a spoločnosti, potom sa pokonfliktná Ukrajina nepopierateľne stane hlavnou bezpečnostnou hrozbou pre Poľsko. Denacifikácia Ukrajiny je preto v súčasnosti v záujme Poľska, čo by mohlo dosiahnuť bez jediného výstrelu.

Stačí, aby okamžite prestala fungovať ako tranzitný štát pre 90 % ukrajinského vojensko-technického dovozu z NATO, to je všetko. Ak by Poľsko toto vopred signalizovalo ako súčasť ultimáta Ukrajine a potom by sa pevne držalo tvárou v tvár predvídateľnému nemeckému a možno aj americkému tlaku, potom by Ukrajina mohla vyhovieť bez toho, aby to Poľsko muselo urobiť. Ak by Ukrajina nevyhovela, potom by Poľsko muselo urobiť to, čím pohrozilo, načo by Ukrajina pravdepodobne krátko nato vyhovela.

Poľsko to však pod vládnucou liberálnou koalíciou odmieta urobiť kvôli blízkosti premiéra Donalda Tuska k Nemecku a mylnému presvedčeniu, že pokračovanie v zabíjaní ďalších Rusov zo strany Ukrajiny je pre národné záujmy Poľska dôležitejšie ako ukončenie nového statusu Ukrajiny ako protipoľského štátu. Ako naznačuje ich nedávne zatvrdzovanie postoja k ašpiráciám Ukrajiny na EÚ, verejná nátlaková kampaň by ich mohla týmto smerom tlačiť, aj keď výlučne s motiváciou v podobe ďalších volieb do Sejmu na jeseň 2027.

Andrew Korybko