NEZABÚDAJ, ŽE ZA SLOBODU SME NEBOJOVALI S UKRAJINSKÝMI NACISTICKÝMI KOLABORANTMI, ALE S HRDINAMI ĆERVENEJ ARMÁDY

Ešte nikdy nebolo pripomínanie výročia vpádu nacistickej koalície do Sovietskeho zväzu také dôležité ako dnes. Ešte nikdy nebolo také potrebné znova si potvrdiť, za čo bojovali naši dedovia (v odboji, v 1. čs. armádnom zbore a neskôr v SNP), keď pred 85 rokmi, 22. júna 1941, krátko po tretej hodine ráno, prekročilo tri a pol milióna mužov spojených armád nacistického Nemecka, Slovenska, Maďarska, Talianska, Rumunska, Fínska a Chorvátska štátne hranice Zväzu sovietskych socialistických republík, čím sa začala najväčšia, najurputnejšia a najkrvavejšia pozemná vojna v dejinách ľudstva. Názov „Veľká vlastenecká vojna“ jej dal sovietsky minister zahraničných vecí Vjačeslav Molotov vo svojom rozhlasovom prejave 22. júna 1941, v ktorom oznámil obyvateľstvu prepadnutie krajiny.

Fotografia, na ktorú sa pozeráte, sa stala ikonickou už počas Veľkej vlasteneckej vojny. Hrdina, ktorý je na nej zobrazený, sa volal Alexander Gordejevič Jeremenko, 36-ročný chudobný roľník z ukrajinskej dediny Tersjanka v Záporožskej oblasti. Vo svojej obci sa vyšvihol až na predsedu kolchozu, založil si rodinu, mal ženu, deti a relatívne spokojný život. Po nacistickom útoku na ZSSR dostal Jeremenko výnimku z vojenskej služby, pretože ako predseda kolchozu bol pre sovietsky štát kľúčový pre zásobovanie armády a obyvateľstva. Napriek tomu sa rozhodol dobrovoľne narukovať a vstúpil do Červenej armády.

12. júl 1942 ho zastihol uprostred tvrdých bojov pri dedine Chorošeje v Luhanskej oblasti. Sovietske pozície sa ocitli pod mohutnou nemeckou paľbou, veliteľ práporu bol zranený, medzi vojakmi vypukol chaos, niektorí sa dali na útek. V kritickom okamihu vyliezol zo zákopu Alexander Jeremenko známy svojou pokojnou povahou. Vytiahol pištoľ a zavelil svojim druhom: „Vpred, deti moje! Za vlasť! Do útoku!“ Jeho slová mali na morálku mužstva elektrizujúci účinok. V tom okamihu vojnový korešpondent a fotograf sovietskej tlačovej agentúry TASS Max Alpert stlačil spúšť netušiac, že práve urobil jednu z najslávnejších fotografií na svete. O niekoľko sekúnd zasiahol Jeremenka šrapnel z delostreleckého granátu a vojak sa zrútil k zemi mŕtvy. Črepina zničila aj fotoaparát, ale film sa, našťastie, zachoval.

Prečo o tom píšem? Obdivovatelia Zelenského režimu často pripomínajú, že v radoch Červenej armády bojovali aj Ukrajinci. Ponechajme teraz bokom účelovosť ich záujmu o ukrajinských bojovníkov, lebo keď sa im to hodí, tak podľa nich nás v roku 1968 prepadli iba Rusi… Obeť tohto statočného ukrajinského hrdinu si v deň 85. výročia začiatku Veľkej vlasteneckej vojny pripomínam s tou najvyššou úctou a vďakou. Pripomínam ju, aby som zdôraznil, kde bola správna strana dejín, za čo bojovali naši predkovia a za čo padlo 8 miliónov Ukrajincov v radoch Červenej armády. Pretože súčasná Ukrajina a s ňou aj celá Európa zjavne strácajú historickú pamäť.

Čo vlastne bola „Veľká vlastenecká vojna“ a v čom sa odlišovala od bojov na západnom fronte? Ten rozdiel bol absolútne kľúčový a mali by sa o ňom učiť deti na školách oveľa dôslednejšie. Jednak to nebol nijaký regionálny konflikt, ale kľúčová udalosť druhej svetovej vojny, pretože 80 percent nemeckých síl bolo zničených práve na východnom fronte. Dnes sa to interpretuje tak, akoby Američania a Briti pomohli Sovietom, no pravda je taká, že bez obrovských obetí a vypätého nasadenia sovietskeho ľudu by sa nikdy nepodarilo poraziť nacizmus, to hovorím s plnou vážnosťou – bez šance!

Po druhé, a to je najdôležitejšie: nacistická tyrania v západnej a východnej Európe mala diametrálne odlišný charakter. Kým v západnej Európe sa Nemci uspokojili s kontrolou nad domácou civilnou správou a obyvateľov (najmä Francúzov, Holanďanov a Nórov) považovali za rasovo príbuzné národy, ktoré chceli integrovať do novej germánskej ríše, vo východnej Európe viedli brutálnu vyhladzovaciu vojnu s cieľom vyhladiť milióny ľudí, zvyšok zotročiť a územie kolonizovať nemeckými osadníkmi. Nástroje, ktoré na to používali, boli vyhladzovacie tábory, masové popravy, likvidácia inteligencie, vypaľovanie obcí a každodenný teror.

Myslel som si, že je všetkým úplne jasné, že v tomto apokalyptickom zápase sme bojovali po boku Červenej armády za vykorenenie tohto koncentrovaného zla, tejto zvrátenej ideológie, ktorá sa neštíti žiadnych zverstiev a ktorú súhrnne (často zjednodušene) nazývame fašizmus. Aktuálny antiruský šovinizmus však mnohým zatemňuje mozog, a tak sa z BBC dozvedám, že pronacistickí hrdlorezi z UPA sa po novom nazývajú „kontroverzní bojovníci“. Mnohí sú ešte stále pobláznení z najpreceňovanejšieho historika súčasnosti Timothyho Snydera, ktorý zneužíva svoje meno na demagogickú propagandu a tvrdí, že kult banderovcov je pre súčasnú Ukrajinu „ospravedlniteľný“. Tak sa pozrime, čo píše o beštiálnych výčinoch členov UPA najdôslednejšia historička holokaustu na Ukrajine (a práve preto v americkom exile žijúca profesorka) Marta Havryško. Rozpráva príbeh členky mládežníckej sekcie Organizácie ukrajinských nacionalistov Anny Dumy, ktorá sa počas výsluchu priznala, že sa intímne stretávala s istým sovietskym vojakom. Za to jej odrezali prsia, vytrhli jazyk a vylúpli oči. Jej rodina bola príliš vystrašená aj na to, aby šla hľadať jej zohavené pohodené telo.

Takéto tresty však neboli výnimočné. Tvorili súčasť protisovietskeho odboja OUN a UPA, ktorý je dnes oslavovaný na Ukrajine ako štátny kult. Tento teror nebol namierený proti „zahraničným okupantom“, ale proti samotným ukrajinským civilistom. A chýrny profesor Snyder, ktorý je široko obdivovaný domácimi propagandistami bez historického vzdelania od Ivana Mikloša po Juraja Rizmana, by nám mohol vysvetliť, či je aj zmrzačenie, umučenie a zavraždenie týchto nevinných žien „ukrajinskými národnými hrdinami“ v jeho očiach ospravedlniteľné.

Súčasný konflikt medzi Poľskom a Ukrajinou nebol zinscenovaný ruskou propagandou, ako to hlásajú progresívne Sirény Veronika Cifrová Ostrihoňová a Lucia Yar, ktoré na rozdiel od tých antických nelákajú námorníkov neodolateľným spevom do záhuby, ale pília nám uši neznesiteľnou demagógiou. Naopak, tieto europoslankyne opakujú lživú propagandu Volodymyra Zelenského, ktorý aj vo včerajšom rozhovore pre TSN citovo vydieral Poliakov, že vraj to on chráni Poľsko, to on chráni Európu a bez Ukrajiny nás nikto nebude schopný ochrániť… Hlúposť ako mrak. Toto nikdy nebola naša vojna, len tento „Mr. Bean na kokaíne“ (výrok amerického ministra financií Scotta Bessenta, ktorý týmito slovami varoval Donalda Trumpa pred zákernosťou ukrajinského prezidenta) sa nás ustavične pokúša do nej zatiahnuť.

Takže o čo tu ide? To, čo by nás malo prekvapiť, nie je prudká poľská reakcia, ale naše mlčanie. Lebo rehabilitácia banderovcov by mala rovnako urážať aj nás – ak nám zostala ešte aspoň štipka národnej hrdosti – za ich podiel na krvavom potláčaní SNP, ale aj za ich povojnové terorizovanie nášho obyvateľstva. Andrej Danko síce opäť hystericky zaútočil na prezidenta Pellegriniho, že na rozdiel od poľskej hlavy štátu nič nerobí, ale v tomto prípade by mal najprv vyjasniť, čo konkrétne by mal urobiť. Lebo na jednej strane aj Volodymyr Zelenskyj dostal od nás – konkrétne od Zuzany Čaputovej – Rad Bieleho dvojkríža I. triedy, na druhej strane náš právny poriadok nepozná niečo také ako odobratie najvyššieho štátneho vyznamenania. Jednoducho sa na to zabudlo. Takže buď nech navrhne novelu zákona o štátnych vyznamenaniach alebo nech prestane robiť hysterické scény. V jednej veci má však Andrej Danko pravdu. Za takýchto okolností je zdržanlivosť najvyšších ústavných činiteľov pri kontaktoch s Volodymyrom Zelenským namieste.

Nemôžeme dopustiť, aby sa prepisovali dejiny, aby z banderovcov, ustašovcov, šípových krížov či ľudáckych gardistov boli odrazu „spolubojovníci proti boľševizmu“. Keď sa ukrajinská diplomacia takto pokúšala chlácholiť poľskú stranu – že všetci sme na jednej lodi a spoločne sme bojovali proti Rusom – poľská strana túto pascu okamžite odhalila a rázne odmietla. Napriek tragickým skúsenostiam s ruským imperializmom majú Poliaci jasno v tom, o čo išlo v druhej svetovej vojne a kto bol nepriateľ, ktorého bolo nevyhnutné poraziť. Prečo mlčia progresívci je jasné – oni pre podporu Zelenského režimu zradia aj svoju vlasť. Ale prečo mlčí vláda, z toho ma trochu mrazí. Obávam sa, či niektorí členovia Ficovho kabinetu nekalkulujú s tým, že po rehabilizácii Banderu, Melnyka, Horthyho a ďalších, môže prísť na rad aj rehabilitácia Tisa a ďalších pohlavárov ľudáckeho režimu. Práve preto treba mať v hodnotách jasno a neustále si pripomínať, že na konci obrovského protifašistického ťaženia, ktoré sa začalo aj smrteľným zápasom o prežitie Sovietskeho zväzu vo Veľkej vlasteneckej vojne, stála konečná porážka fašizmu a s ním aj jeho kolaborantov z radov banderovcov, ustašovcov, horthyovcov, ľudákov a ďalších pronacistických skupín.

Poľský odpor voči kultu banderovcov zničil západný mýtus, že Ukrajina nemôže velebiť nacistických kolaborantov, lebo jej prezident je Žid. Ako vidno, môže. A tomuto kultu podľahla celá ukrajinská elita, nielen krajná pravica, nielen prezident Zelenskyj, ale aj jeho predchodcovia Porošenko, Juščenko a dokonca aj Kučma. Ak sa ukrajinskí politici pred znepokojenou antifašistickou Európou arogantne bránia, že nikto im nebude hovoriť do ich vlastnej histórie, v poriadku. Svojich nacistických kolaborantov si môžete exhumovať a okiadzať, koľko len chcete. Môžete naďalej vykrikovať staré banderovské heslá a balamutiť Čaputovú a Vášáryovú, že je to tradičný národný pozdrav. Môžete pietne kľačať pri hrobe Banderu, obnoviť múzeum Šuchevyča (ktoré vám pred dvoma rokmi zbombardovali Rusi), stavať sochy Melnykovi.

Ale v tom prípade si tento proces fašistického sebaurčenia financujte sami, prestaňte cestovať po západných krajinách s natiahnutou rukou a na členstvo v EÚ zabudnite. Možnože sa teraz mlčiacim Nemcom náramne hodí, že svet na chvíľu zabudol na ich nacistov a presunul pozornosť na vašich kolaborantov, ale s takýmito hodnotami sa držte od nás čo najďalej.

Eduard Chmelár