PREČO KLESÁ DÔVERA V MÉDIÁ

Novinár Dag Daniš pri svojom pravidelnom týždennom súhrne udalostí v súvislosti so správou o dramaticky klesajúcej dôveryhodnosti médií poznamenal:
„Jedno z najväčších slovenských médií sa volá Eduard Chmelár. Na Facebooku ho denne sleduje viac ako 100-tisíc ľudí. Jednotlivci, ktorí majú čo povedať, sú úspešnejší ako celé redakcie.“ https://marker.sk/…/7-dni-v-kocke-kto-tu-vlastne-vladne…

Problém samozrejme nespočíva len v úspešných jednotlivcoch, ktorí sa presadzujú v konkurenčnom boji s mamutími mediálnymi podnikmi, aj keď ten trend je zreteľný. Hlavný problém spočíva v tom, že klasické médiá vôbec nezaznamenali revolučné zmeny vo verejnom informovaní, ktoré tu prebiehajú už viac ako tri desaťročia a naďalej sa považujú za privilegované a pre spoločnosť nenahraditeľné, hoci štúdie čoraz častejšie ukazujú, že demokraciu skôr brzdia a novinári sú jedným z najzbytočnejších povolaní odsúdených na zánik. Ich označenie za „držiaky na mikrofón“ nie je len zlomyseľnou prezývkou, ale poukázaním na to, že umelá inteligencia v dnešnej dobe dokáže klásť racionálnejšie, zmysluplnejšie a dôležitejšie otázky ako oni sami, hoci spriaznení politici, ktorých propagujú, im stále lichotia ako líšky pyšným havranom, akí sú neuveriteľne dôležití…

Zvyšuje sa dopyt po náročnejších analýzach, ktorých však väčšina z nich nie je schopná – pred nami totiž nestoja nejakí hemingwayovia, čapkovia, ba ani mináčovia, často sú to polovzdelané postavičky, ktoré nedostatok intelektu nahrádzajú žlčou, a tak čitateľom, poslucháčom a divákom neponúkajú zorientovanie sa v zložitosti dnešného sveta, ale (ako napríklad naše červené denníčky) štvavé, zlostné až nenávistné kampane voči komukoľvek, kto nezapadá do ich primitívne zjednodušeného ideologického obrazu pokrivenej reality.

A kým toto nepochopia, kým namiesto skvalitnenia svojej práce budú žiarlivo útočiť na tých úspešnejších, snažiť sa ich spochybniť, pošpiniť, diskreditovať, vystaviť ich šikane, čokoľvek, čo by obhájilo ich smiešne narcistickú predstavu, že to oni sú predsa „novinárska elita“, ktorá má právo a povinnosť „vysvetliť nevzdelaným masám“, ako sa veci majú (Jana Krescanko Dibáková), nuž dovtedy budú ľudia hľadať alternatívne zdroje informácií. Možno nie dokonalé, možno nie komplexné, ale autentické, ktoré sa (väčšinou) nesnažia ľudí manipulovať a ktoré sa netvária, že pravdu vlastnia, ale sa ju usilujú poctivo hľadať.

Mali by sa poponáhľať, lebo s tou dôveryhodnosťou slovenských médií je to v skutočnosti oveľa horšie, ako nameral Reuters. Klasický žurnalizmus ako modernizačný nástroj novoveku, ktorý s ním vznikol i zanikol, je totiž už dávno mŕtvy a postavenie médií z 19. a 20. storočia sa už nikdy nevráti. Viac som o tom povedal v rozhovore s Ankou Žitnou – ďalšou novinárkou, ktorá dokázala, že kvalita si nájde cestu k divákom aj sama.

Eduard Chmelár