OPOZIČNÍ ZAHRANIČNOPOLITICKÍ EXPERTI SA SPRÁVAJÚ A VYHRÁŽAJÚ AKO SICÍLSKA MAFIA

Povedzme si otvorene, že správanie Miroslava Radačovského na zasadnutí Zahraničného výboru NR SR urobilo medvediu službu vládnej koalícii a bolo očividne trápne aj koaličným poslancom. Opozícia má pravdu. Bez toho, aby sme sa hrali na insitných lekárov, tento človek z mnohých dôvodov nie je vhodný nielen na post veľvyslanca, ale na akúkoľvek verejnú službu. Viac z úcty k jeho veku nepoviem.

Ale čo si musíme dopovedať otvorene, to je fakt, ktorý opozícia a s ňou spriaznené médiá zámerne zamlčali, že Radačovského výstup s otvoreným oknom bol reakciou a paródiou na správanie podpredsedu Zahraničného výboru NR SR Tomáša Valáška z PS, ktorý pred niekoľkými dňami v STVR surovo zahriakol predsedu výboru Mariána Kéryho a drzo sa na neho oboril, že keď sa mu nepáči, tam sú dvere… Zaujímavé, že v tomto prípade novinári neriešili príčetnosť opozičného poslanca a jeho schopnosť vykonávať verejnú funkciu…

A v tom je jeden z hlavných problémov súčasnej politickej scény. Jej aktéri sa navzájom osočujú a okrikujú ako pacienti na uzamknutej psychiatrickej klinike, ktorých nemá kto uzemniť. Keď Valášek hovorí o Radačovskom, že má temperament podmorskej sopky, čo by povedal o svojom kolegovi, najväčšom omyle na čele našej diplomacie, Rastislavovi Káčerovi? Človek, ktorému by mali dať pred každým napísaním statusu fúkať, ktorý sa vyjadruje o designovanom veľvyslancovi ako o senilnej atrape, o premiérovi ako o kolaborantovi a idiotovi, o prezidentovi ako o vrchnej handre štátu – nemá v sebe ani štipku diplomacie, nemá právo moralizovať nad kýmkoľvek, ako sa za neho hanbí, lebo my sa hanbíme za túto prepitú ľudskú trosku.

Rovnako je trápne až úsmevné, keď niekoľkonásobný politický nominant na veľvyslanectvách Peter Weiss kritizuje politických nominantov súčasnej diplomacie alebo keď bývalý minister v Čaputovej vláde Miroslav Wlachovský vyčíta Petrovi Kmecovi, že sa stal podpredsedom vlády… A práve pri tomto mene sa pristavme.

Jednému z našich najskúsenejších a najuznávanejších diplomatov totiž v skutočnosti niet čo vyčítať. Prekvapuje na skôr to, že si ho viac zastáva smerák Kéry ako politici Hlasu, ktorí na tlačovkách už dlhší čas pôsobia skôr ako partička manažérov, z ktorej sa každý stará len o seba, než ako pevná jednotná strana s uceleným posolstvom. Valáškove taľafatky, že si o ňom budú veľvyslanci za chrbtom šepkať – to je ten, čo musel odísť z vlády – sú tak primitívne a smiešne, že niečo také môže vypustiť z úst buď niekto, kto nevie, ako to v diplomacii chodí alebo totálny demagóg. Nemusím dodať, do akej skupiny Valášek patrí. Zaujalo ma však niečo iné. Spôsob, ako ho profesne popravili jeho bývalí kamaráti.

Nenahovárajme si: Kmec nepatrí a nikdy nepatril mentálne k tejto koalícii. Ako sa sám úprimne vyznal, jeho zahraničnopolitické názory sa stotožňujú skôr s postojmi Valáška a Bátoru ako Blanára a Kéryho. Ale táto uzavretá diplomatická mafia, ktorá si hovorí „bezpečnostná komunita“, zradu neodpúšťa. Pre nich sa Kmec odpísal vo chvíli, ako vstúpil do politiky vo farbách Hlasu. Káčer nad ním láme palici slovami, že stratil tvár a zdôvodňuje to jeho údajným „idiotským vystupovaním vo volebnej kampani“. Exminister Wlachovský ide ešte ďalej, keď hovorí, že bolo „tragickým omylom Petra Kmeca, že sa vybral do politiky“ a že „to so sebou nesie konzekvencie“.

Takýto mafiánsky slovník veľa prezrádza o spôsoboch tých, ktorí na Slovensku tridsať rokov ovládali zahraničnú politiku ako „uzavretá spoločnosť“ a odrazu prišli o kľúčové pozície. A to je podstata tohto hysterického konfliktu.

Nedramatizujme: Radačovský je síce kuriózna postavička, ale všetci vedia, ako sa to v takýchto situáciách robí: skutočnú diplomaciu vykonáva v dvojka na veľvyslanectve, ktorý je spravidla skúsený diplomat. Politické nominácie tu boli vždy: Magda Vášáryová, Michal Kováč ml., Róbert Ondrejcsák – aby sme opozícii pripomenuli aspoň niektoré jej výstrelky. To isté platí o ministroch.

Najdlhšie pôsobiaci minister zahraničných vecí v našich dejinách Bohuslav Chňoupek bol pôvodným povolaním novinár. A patril k najrešpektovanejším v Európe. Hoci slúžil v čase normalizácie a vrcholiacej studenej vojny, bežne sa stretával aj so štátnikmi z opačného tábora: s americkým, francúzskym či talianskym prezidentom, s pápežom i kráľmi, a nikto – ani sovietske politbyro, ani Varšavská zmluva – mu do toho nekecal. Porovnajte to s dneškom, keď má slovenská diplomacia zviazané ruky a čelí nátlaku za akýkoľvek kontakt s ruskou alebo čínskou stranou. Kedy sme boli slobodnejší?

Problémom našej zahraničnej politiky nie je to, či sa viac rozprávame s ruským prezidentom alebo nemeckým kancelárom, ale to, že je netvorivá, ideologická a vykonávajú ju skôr podávači kľučiek ako skutoční diplomati. Nie je to len náš problém. Tradičná historická rusofóbia ochromuje poľskú zahraničnú politiku. Dá sa pochopiť, že Poliaci nemôžu zabudnúť, že Rusi trikrát delili Poľsko. Ale zároveň zabúdajú, že vždy bolo pri tom Nemecko, že je to Berlín, ktorý sa v zbrojení posunul už na štvrté miesto na svete a že skrytá plazivá hrozba prichádza v skutočnosti odtiaľ…

Eduard Chmelár