KEDYSI MU VOLAL DAV NA SLÁVU AJ NA MENINY, DNES SI NA NEHO SPOMENIE LEN MÁLOKTO

Pred 200 rokmi, 3. júna 1826, sa narodila v Senici jedna z najmenej docenených osobností moderných slovenských dejín, politik, novinár a básnik Viliam Pauliny-Tóth. Národniari si ho cenia ako podpredsedu Matice slovenskej a najmä ako prvého predsedu Slovenskej národnej strany, od ktorej založenia uplynie v sobotu 155 rokov, k čomu im úprimne blahoželám. Musím však upozorniť, že vtedajšia Slovenská národná strana bola zásadne odlišná od dnešnej SNS. Keďže to bola jediná politická strana Slovákov, združovala všetkých nacionálne orientovaných krajanov a za svoju prioritu alebo prakticky jedinú tému považovala riešenie národnej otázky – čo bola aj jej najväčšia slabina. Preto sa začala po roku 1898 štiepiť na konzervatívny, liberálny a sociálnodemokratický prúd, čo našu politickú scénu výrazne zdemokratizovalo a zmodernizovalo. No už prvý predseda Slovenskej národnej strany bol jasne politicky vyhranený.

Nepredbiehajme však. Pristavme sa najprv pri jeho mladíckych rokoch, keď bol veľkým záletníkom. Nepodarilo sa mu síce (podobne ako Jankovi Franciscimu) získať srdce Aničky Jurkovičovej (tá podľahla až Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi), v spoločnosti žien bol však veľmi obľúbený. „Bol ako meteor na oblohe,“ napísal o ňom jeho veľký sok v láske, ale aj verný priateľ Jozef Miloslav Hurban. Často ho bolo vídať v malých kaviarničkách, v ktorých debatoval s mladými dámami, ktoré obdivovali jeho veľké fúzy, duchaplné reči, zmysel pre humor a možno aj šľachtický titul. Napokon však podľahol jednej z najkrajších, najušľachtilejších, ale aj najbohatších žien v Kečkeméte a osem rokov prežitých so svojou osudovou láskou Vilmou považoval za najšťastnejšie vo svojom živote.

V revolučnom roku 1848 sa pod hrozbou trestu smrti nechal naverbovať do Kossuthovho vojska. Prvá bitka ho so svojím oddielom čakala pri Schwechate, kde im dal bán Jelačič taký výprask, že ich donútil k bezhlavému ústupu. „Utekali sme ako prasce z poľa,“ napísal si Viliam Pauliny-Tóth do svojich poznámok. V Pešti dobytej Jelačičom sa dozvedel o osude svojich kamarátov. Dali mu možnosť prestúpiť do cisárskeho vojska, ale on sa hlásil priamo k hurbanistom – ako vtedy volali štúrovských dobrovoľníkov. Chvíľu presviedčal rakúskych vojakov, medzi ktorými sa šírila fáma, že revolúciu spôsobili aj tak Slováci (Kossuth, Petőfi), že to nie je pravda, zastavil sa na fare u Jána Kollára, ktorý ošetroval doráňaného Janka Kráľa (zotavujúceho sa z následkov mučenia vo väzení) a vyrazil opäť do boja, tentoraz na slovenskej strane.

Keď bol na Kniežacej aleji (dnešnom Námestí slobody v Bratislave) slávnostne a s vojenskými poctami rozpustený zbor hurbanovských dobrovoľníkov, Viliam Pauliny-Tóth sedel v okne náprotivnej budovy a celý historický výjav zachytil ceruzkou. Málokto vtedy vedel o jeho výtvarnom talente, no málokto dodnes vie, že autorom slávnej skice je práve on. Ikonický obrázok nakreslil pôvodne pre Pressburger Zeitung, ktorého bol vtedy redaktorom, no dnešná verejnosť ho pozná z verzie z roku 1862 uverejnenej v časopise Sokol.

Viliam Pauliny-Tóth bol v rokoch 1869 – 1872 poslancom Uhorského parlamentu. A práve táto oblasť jeho pôsobenia je preskúmaná najmenej, hoci patrí medzi najdôležitejšie. Dokonca ani na nedávnej vedeckej konferencii venovanej práve 200. výročiu jeho narodenia, nevenovali tejto významnej kapitole života prvého slovenského ľavicového politika ani jednu prednášku. Ako sám Puliny-Tóth píše, osvojil si program „krajinskej strednej ľavice“, pretože sa „úplne zhodoval“ s jeho „názormi a zásadami“. Už pred ním sa radikálne ľavicovo profiloval básnik Janko Kráľ, no ten nebol politik a nikdy sa takto ani neoznačil. Vo svojej poslaneckej práci sa Pauliny-Tóth venoval rozvoju železničnej dopravy, kritike záujmov veľkostatkárov a, prirodzene, národnej otázke. Jeho rozsiahly plán na riešenie dopravnej siete v Uhorsku bol priekopnícky a zaslúžil by si oveľa väčšiu pozornosť, keby naši uvravení politici vôbec poznali politické dejiny vlastnej krajiny.

Vo svojich prejavoch Viliam Pauliny-Tóth kritizoval, že pri výstavbe železníc sa berie ohľad len na záujmy statkárov. Okrem toho, maďarské vládnuce triedy odmietali akékoľvek návrhy železničných tratí, ktoré sa vyhýbali Budapešti. Proti zámeru ministerstva dopravy sa postavil Viliam Pauliny-Tóth, ktorý zhrnul argumenty, prečo by medzinárodne strategická trať z Budapešti do Bohumína nemala obísť Banskú Bystricu. Práve tu Pauliny nielenže dôsledne obhajoval slovenské záujmy, ale aj odhalil, že vládne návrhy nesledujú výhodné geografické podmienky, ale úzke záujmy niekoľkých bohatých rodín. Jeho pohľad však nebol iba úzkoprso nacionálny, prejavil veľký zmysel pre širšie geopolitické a ekonomické záujmy.

„Týmto návrhom sme nepoložili základy takej dopravy, ktorá by pomohla rozkvetu domáceho priemyslu, ktorá by pozdvihla našu vlasť do úlohy ohniska medzinárodného európskeho obchodu a rozsiahlejšieho obchodu s východom,“ vyhlásil v prejave, čím trafil citlivú strunu veľkomaďarských kruhov. Návrh Viliama Pauliniho-Tótha vychádzal síce zo slovenských záujmov, ale svojím rozsahom to bola jedna z najambicióznejších vízií rozvoja európskej dopravy v 19. storočí a prvá systematická dopravná politika Slovenska vôbec, ktorá predstavovala veľkolepé riešenie ekonomických a dopravných problémov celého zaostalého Uhorska.

Navrhol prepojenie dôležitých slovenských priemyselných a poľnohospodárskych centier sieťou miestnych dráh. Prvýkrát verejne prezentoval a presadzoval projekt dôležitého železničného spojenia na západnom Slovensku na trase Kúty – Trnava. Železnice vnímal ako kľúčový nástroj hospodárskeho rozvoja na prepojenie domáceho trhu so zahraničím a pozdvihnutie chudobnejších regiónov. Jeho cieľom bolo zapojiť Horné Uhorsko (Slovensko) do celoštátnej dopravnej sústavy, odstrániť jeho infraštruktúrnu izoláciu a prepojiť ho s priemyselným Rakúskom. Išlo o jeden z prvých koncepčných pokusov slovenského poslanca presadiť moderné technické riešenia na vtedajšom politickom poli.

Vo svojich návrhoch plánoval železničné spojenie z Petrohradu cez Uhorsko až do Paríža. Chcel budovať úseky od Dukly cez Bardejov, Sabinov, Levoču a Kežmarok až do Brezna a následne Banskej Bystrice. Z Banskej Bystrice mala trať smerovať cez Kremnicu a Žarnovicu smerom na Nitru, Trnavu a Pezinok do Bratislavy. Práve priame vlakové spojenie medzi Nitrou a Bratislavou je niečo, čo dodnes chýba. Niektoré z jeho návrhov sa zrealizovali až o päťdesiat rokov neskôr, niektoré body z tohto 150-ročného vizionárskeho plánu sa neuskutočnili dodnes.

Vyvrcholením jeho politického úsilia bolo podania súboru 8 návrhov zákonov na zasadnutí Uhorského snemu 23. novembra 1871. Bol medzi nimi aj komplexný návrh výstavby železničnej siete Uhorska. Všetky návrhy zákonov vypracoval Andrej Červenák, asistent Viliama Paulinyho-Tótha, ekonomický expert a v tom čase pokladník Matice slovenskej. Jeho návrhy sa zaoberali nielen riešením výstavby železníc, ale aj cenou soli, zveľaďovaním železiarskeho priemyslu, riešením námornej otázky Uhorska, reguláciou Dunaja, zavedením závlahovej sústavy a financovaním predchádzajúcich návrhov.
V úvodnom paragrafe sa hovorí:

„Zemepisná poloha Uhorska predurčuje krajiny koruny sv. Štefana stať sa prirodzeným uzlom medzinárodného európskeho obchodu, aj obchodu Európy s Východom. Aby sa veľké výhody vyplývajúce z takéhoto uzlu stali v krajine reálnymi, ustanovuje sa: vystavať železnice slúžiace uvedenému obchodu a rozprestrieť po krajine národohospodársky rozvrhnutú sieť.“
Ďalej nasleduje návrh výstavby piatich hlavných železničných liniek, a to:

1. uhorsko-adriatická, ktorá prevezme obchodnú záťaž pre Stredomorie v Bohumíne a prechádza cez Trenčín, Nitru, Komárno, Pápu a Záhreb do uhorsko-chorvátskeho prímoria.
2. uhorsko-carihradsko-solúnska, ktorá svojou severnou vetvou umožní dopravu zo severnej časti Uhorska cez Bohumín, Zvolen, Balážske Ďarmoty, Pešť, Nový Sad, Belehrad, do Carihradu a Solúnu. Druhý ťah vedený cez Levice, Nitru, Vrbové do Bohumína mal uskutočniť obchodné spojenie severozápadnej Európy s Carihradom a Solúnom.
3. čiernomorsko-uhorsko-adriatická, ktorá pripojením sa na sedmohradsko-rumunskú spojí juhozápadnú Európu cez uhorsko-chorvátsky Jadran s Čiernym morom, a to smerom na Sibiň, Veľký Bečkerek, Nový Sad, Mitrovicu, Požegu, Sisek a Karlovice.
4. odesko-uhorsko-frankfurtská, ktorá mala vzniknúť spojením železníc Jasy – Kišinev a Hodonín – Brno železnicou cez Bystricu (Sedmohradsko), Deés, Erdöd, Miškovec, Jelšavu, Kremnicu, Opatovce, Skalicu do Hodonína.
5. kyjevsko-uhorsko-štrasburská, ktorá pripojením železnice z Bratislavy na Trnavu, Novú Baňu, Banskú Bystricu, Spišský Štvrtok, Bardejov a Duklu na železnice Brody – Ľvov – Przemyśl a Štrasburg – Viedeň mala vytvoriť obchodné spojenie medzi Kyjevom a Parížom.

Tieto železničné trate mali zapojiť Uhorsko do európskej železničnej siete tak, aby aj cez Slovensko viedli významné medzinárodné železnice. Z piatich plánovaných železničných trás až štyri mali viesť cez územie Slovenska. Pritom sa myslelo predovšetkým na ústrednú úlohu stredného Slovenska a význam západného Slovenska.

Poslanec Viliam Pauliny-Tóth si veľmi dobre uvedomoval dôležitosť výstavby železníc pre všestranné ekonomické povznesenie Slovenska. Do rozhodovania o nich nemohol zasiahnuť priamo, lebo nemal potrebnú politickú silu, no svojimi publicistickými textami a poslaneckými návrhmi si vydobyl veľký rešpekt u celej uhorskej politickej scény. Je preto smutné, že Slováci na jeho priekopnícku prácu zabudli a chceme to aj týmto článkom napraviť.

Viliam Pauliny-Tóth bol aj prvým slovenským politikom, ktorý sa v roku 1871 usiloval cielene získať príslušníkov židovskej národnosti a vierovyznania pre politické ciele Slovákov. Na pozadí dobového antisemitizmu to bolo naozaj výnimočné. Vo svojich parlamentných rečiach bol voči pravici veľmi vyhranený. Naopak, získal parlamentnú ľavicu pre svoj návrh podporovať Maticu slovenskú z krajinského, teda štátneho rozpočtu. Ľavica však bola vo vtedajšom parlamente v menšine.

Pri prerokovaní štátneho rozpočtu na rok 1870 sa zasadzoval za väčšiu podporu pre národnostné školstvo a jeho požiadavku podporil aj liberálny poslanec Mór Jókai – významný maďarský spisovateľ, rodák z Komárna. Svoj názor odôvodňoval tým, že vraj nič tak neochráni pred strašiakom panslavizmu a panrusizmu ako keď si národnosti vypestujú takú kultúru, „ktorá sa nezmení v inú“. Jókai dokonca uverejnil v septembri 1870 výzvu k básnikom, spisovateľom a novinárom všetkých národností Uhorska, aby sa usilovali vytvoriť „ligu všetkých poctivých ľudí“, ktorí by za najdôležitejšiu úlohu svojho verejného pôsobenia považovali zabránenie „vyhladzujúcemu a vykoreňujúcemu boju medzi rôznorečovými bratmi v Uhorsku“. Treba oceniť, že tento prejav plný snahy o vzájomné porozumenie predniesol v tom čase veľmi populárny popredný maďarský spisovateľ, ktorý mal veľmi blízko k Slovákom.

Tón tohto prejavu ocenil aj Viliam Pauliny-Tóth, ale keďže bol praktickejším človekom, predniesol v parlamente konkrétny návrh národnostného zákona, ktorý by viac vyhovoval utláčaným národom. Bol to kompromisný návrh, ktorý uznával za štátny jazyk maďarčinu, ale v župách a obciach, kde tvorili národnosti aspoň tretinu obyvateľstva, mali právo žiadať úradný jazyk v materinskej reči. Maďarská verejnosť zaujímala k tomuto návrhu pomerne priaznivé stanovisko. Politická reprezentácia však bola iného názoru a návrh neprešiel. Vtedy sa Pauliny-Tóth obrátil na snemovňu s prorockými slovami: „Keď raz bude sa hľadať príčina pádu Uhorska, nebude to iná príčina ako násilné usilovanie sa o umelú hegemóniu. Pred svetom bude maďarský národ ten, kto chcel udusiť národnosti. Tento zákon znova nastoľuje kasty a privilégiá, ktoré zrušila revolúcia z roku 1848.“

Viliam Pauliny-Tóth sa vo svojej poslaneckej činnosti zasadzoval aj za demokratizáciu volieb. Vyslovil sa za zavedenie tajného hlasovacieho práva, ako aj za rozšírenie volebného práva na všetkých občanov, ktorí dosiahnu 20 rokov. V parlamente sa zastal Jozefa Miloslava Hurbana, uväzneného za jeho články. V ďalších voľbách však nekandidoval za kulpínsky okres, lebo si ctil dohodu, že v nasledujúcom období ho vystrieda predstaviteľ srbskej národnosti, keďže Srbi ho podporovali, ale za senický okres, kde však neuspel. Viliam Pauliny-Tóth bol umiernený rozhľadený politik. Počas celého svojho politického pôsobenia sa usiloval o zmierenie Starej a Novej školy, ako aj o dohodu s Maďarmi. Keď v roku 1874 zlyhal jeho posledný pokus, rozhorčený opustil zasadnutie a odišiel z politiky.

Okrem svojej politickej činnosti stál Viliam Pauliny-Tóth pri vzniku slovenskej humoristickej žurnalistiky, je autorom vôbec prvých karikatúr, písal priekopnícke fejtóny a zaslúžil sa aj o rozvoj ekonomickej publicistiky. Po smrti Karola Kuzmányho bol úradujúcim podpredsedom Matice slovenskej a vďaka jeho zápisu sa zachoval prvý text neskoršej slovenskej hymny Nad tatrou sa blýska od Janka Matúšku. Osobitnú pozornosť by sme mohli venovať jeho mesianistickej literárnej tvorbe, ktorú začínajú literárni historici ešte len objavovať. V Martine bol taký obľúbený, že aj na jeho meninový večer (28. mája) sa k jeho domu hrnuli stovky mešťanov s fakľami v rukách (na čele s richtárom Andrejom Švehlom) a volali mu na slávu. Dnes si na neho takmer nikto nespomenie. Patrí právom k najvýznamnejším, no stále nedoceneným slovenským predstaviteľom 19. storočia.

Eduard Chmelár