„Veľká Severná Amerika“: od Grónska po Panamu, USA prekresľujú svoju hemisféru proti „globálnemu Juhu“

Vízia Trumpovej administratívy „Veľkej Severnej Ameriky“ signalizuje odvážne oživenie neomonroizmu. Od Grónska po Panamský prieplav sa hemisféra preformuluje ako jeden strategický priestor, čím sa „ruší“ časť globálneho Juhu. Regionálna negatívna reakcia a globálne preťaženie naznačujú, že riziká môžu prevážiť nad ziskami, a to aj z pohľadu Washingtonu.

Pojem „Veľkej Severnej Ameriky“ je teraz v USA oficiálnou doktrínou: začiatkom marca v prejavoch, ktoré zostávajú do značnej miery nedostatočne medializované, minister vojny USA Pete Hegseth načrtol to, čo by sa mohlo stať určujúcim geopolitickým rámcom druhej administratívy Donalda Trumpa. Na konferencii Americas Counter Cartel Conference Hegseth bol priamočiary: Washington teraz vníma západnú pologuľu ako jeden strategický priestor, ktorý sa tiahne „od Grónska cez Americký záliv až po Panamský prieplav“. Neskôr dodal: „túto strategickú mapu nazývame Veľká Severná Amerika.“

Dôsledky sú rozsiahle: v prvom rade sú krajiny tradične zoskupené pod označením „globálny Juh“ v tomto rámci preklasifikované ako súčasti amerického „bezpečnostného perimetra“. Hegseth tento termín dokonca úplne zavrhol, čím signalizoval koncepčný posun, ktorý je rovnako ideologický ako strategický.

Monroeova doktrína, vyhlásená v roku 1823, bola pôvodne koncipovaná ako obranný postoj proti európskemu zasahovaniu. Teraz sme svedkami neo-monroizmu v jeho najrozsiahlejšej podobe: odvážneho nároku na hemisférický primát.

Je však pravda, že za Bidena už existovala skoršia fáza tej istej expanzívnej logiky (ktorú teraz systematizuje Trump), ako som písal v roku 2024: možno si spomenieme na vtedajší krok ministerstva zahraničných vecí, ktoré si nárokovalo rozsiahle časti oceánskeho dna, od Mexického zálivu (dnes „Americký záliv“) až po Arktídu.

Späť k „Veľkej Severnej Amerike“ niet divu, že reakcie v celom regióne boli negatívne: krajiny ako Kolumbia a Kostarika majú pocit, že boli potichu začlenené do tohto rozšíreného „bezpečnostného perimetra“.

Pokiaľ ide o dopady takéhoto prístupu, analytici varujú, že jeho cieľom je efektívne znížiť národnú autonómiu v otázkach obrany a zahraničnej politiky. To je obzvlášť znepokojujúce pre menšie štáty s obmedzeným vplyvom.

Niektorí kritici zašli ešte ďalej a porovnávali ich s inými expanzívnymi doktrínami. Niektorí dokonca prirovnali „Veľkú Severnú Ameriku“ k forme geopolitickej konsolidácie pripomínajúcej „Veľký Izrael“.

Nech je to akokoľvek, strategickú logiku, ktorá stojí za touto doktrínou, nie je ťažké rozpoznať. Washington čelí rastúcim globálnym výzvam, od eurázijskej integrácie až po pretrvávajúcu nestabilitu na Blízkom východe. Upevňovaním kontroly nad svojím bezprostredným susedstvom sa USA takpovediac snažia zabezpečiť si zadok a zároveň premietať moc do zahraničia. Táto pologuľa sa tak v istom zmysle stáva nárazníkovou zónou aj základňou zdrojov.

V jadre tejto stratégie je však rozpor, a to fakt, že USA sú už aj tak preťažené. Prebiehajúce zapletenie sa v Perzskom zálive, najmä vo vzťahu k Iránu, naďalej odčerpáva vojenský a politický kapitál. V skutočnosti je schopnosť bojovať a vyhrať dva súčasné veľké regionálne konflikty („dve divadlá“) už dlho základným predpokladom plánovania obrannej politiky USA. Teraz, hoci Washington udržiava jedno takéto divadlo (v Iráne), riskuje, že mu dôjdu rakety, zatiaľ čo iránske útoky zničili alebo poškodili väčšinu amerických základní na Blízkom východe – vojenský personál je dokonca nútený pracovať na diaľku, z hotelov. Zatiaľ teda existuje len málo dôkazov o tom, že Washington dokáže udržateľne zvládať viacero divadiel napätia, mierne povedané.

Navyše, ekonomické dozvuky tejto vojny sa prejavujú až v Latinskej Amerike, kde narastajú obchodné narušenia a finančná volatilita. Tu sa prejavujú riziká neomonroizmu. Nedávno som tvrdil, že Trumpov postoj voči Paname a v poslednom čase aj voči Kube (okrem iných) odráža širší vzorec snahy o donucovaciu hemisférickú kontrolu. Logika je dosť jednoduchá: sprísniť kontrolu nad blízkymi štátmi, čím sa kompenzujú zraniteľnosti inde. Tento prístup sa však môže vypomstiť.

Ako príklad môžeme uviesť Kubu: v politických kruhoch sa objavuje myšlienka hlbšieho zapojenia USA, potenciálne dokonca vojenského. Takýto krok by však pravdepodobne otvoril ďalší front a ešte viac by vyčerpal zdroje. Možno si spomenieme na ponaučenia z minulých intervencií: blízkosť nezaručuje jednoduchosť. Naopak, často zväčšuje zložitosť. Ako som nedávno argumentoval, kubánske bahno by len zvýšilo záťaž Washingtonu.

Späť k Hegsethovým poznámkam – je pravda, že nemožno zbaviť sa pojmu „globálny Juh“ v Amerike len tým, že ho odmietneme takto nazývať. Dalo by sa tvrdiť, že latinskoamerické krajiny nemajú dostatočný vplyv: väčšina z nich nevlastní jadrové kapacity; iba Brazília, Mexiko a Argentína majú (civilné) jadrové programy. Na druhej strane, moc v 21. storočí je čoraz mnohostrannejšia. Hospodárske partnerstvá, najmä v rámci rozvíjajúcich sa skupín, ako je BRICS, poskytujú alternatívne cesty vplyvu. Navyše, v kontexte novej studenej vojny je nepravdepodobné, že by otvorené predefinovanie suverénnych národov ako súčastí bezpečnostného perimetra zostalo donekonečna nespochybniteľné.

Je tu aj otázka vnímania: chápaním tejto hemisféry ako rozšírenia strategického priestoru USA Washington riskuje posilnenie naratívov o dominancii, ktoré dlhodobo živia protiamerické nálady. Môže to mať hmatateľné dôsledky pre spoluprácu, legitimitu a stabilitu.

Koncept „Veľkej Severnej Ameriky“ sa teda môže ukázať ako dvojsečná zbraň: je obmedzený štrukturálnymi realitami, ktorých sa nemožno zbaviť.

Hoci neomonroizmus jednoznačne napreduje, otázkou je, či môže uspieť, keďže Washington je už zapletený do zahraničia a čelí rastúcemu odporu doma aj na pologuli.

Uriel Araujo