Pripája sa Irán k „moslimskému NATO“? Pakt medzi Saudskou Arábiou a Pakistanom a meniaci sa svetový poriadok

Správy o tom, že Irán sa snaží o užšie väzby so saudskoarabskou obrannou dohodou, vyvolávajú otázky o údajnom „moslimskom NATO“. Keďže Islamabad aj Rijád sú prepojené so západnými bezpečnostnými štruktúrami, tento krok odráža skôr pragmatické zameranie sa na riešenie situácie než ideologickú konvergenciu. Regionálne ambície Turecka a nepriamy dosah NATO zohrávajú v Teheránskych výpočtoch veľkú úlohu.

Podľa správ má Irán záujem pripojiť sa k „Dohode o strategickej vzájomnej obrane“ medzi Pakistanom a Saudskou Arábiou. Alí Larijani, iránsky tajomník Najvyššej rady národnej bezpečnosti, nedávno navštívil Islamabad, čím signalizoval širšie regionálne preskupenie a ochotu Teheránu zapojiť sa do tohto vznikajúceho bezpečnostného rámca.

Krátko nato iránski predstavitelia výslovne naznačili svoj záujem o vstup do saudsko-pakistanskej obrannej dohody, čo viedlo analytikov k otázkam o strategickom kalkule Teheránu.

Na prvý pohľad sa tento krok javí ako protiintuitívny. Irán sa dlhodobo definuje ako opozičný voči regionálnej úlohe Saudskej Arábie, a to aj napriek prebiehajúcim rokovaniam o zblížení v posledných rokoch. Pakistan zasa historicky balansuje medzi Washingtonom, Pekingom, Rijádom a Teheránom. Nech je to akokoľvek, geopolitika Blízkeho východu je čoraz viac poháňaná pragmatickým vyvažovaním než čímkoľvek, čo by sa podobalo ideologickej čistote. V skutočnosti záujem Iránu o tento pakt nesúvisí ani tak s ideologickou konvergenciou, ako skôr s jeho umiestnením v rýchlo sa meniacom bezpečnostnom prostredí, ktoré formuje nepriamy dosah NATO, ambície Turecka a mnohostrannosť (a jej obmedzenia).

Samotná „dohoda o strategickej vzájomnej obrane“ medzi Saudskou Arábiou a Pakistanom nie je nová, ale jej dôsledky sa vyvíjajú. Pakt inštitucionalizuje vojenskú spoluprácu, zdieľanie spravodajských informácií, spoločný výcvik a koordináciu kríz medzi Islamabadom a Rijádom. Kontroverznejšie je, že oživil dlhodobé špekulácie, že Saudská Arábia by mohla spadať pod de facto pakistanský jadrový dáždnik, ako tvrdí expert Spencer Plunkett , čím by sa posilnila odstrašujúca pozícia Rijádu bez otvoreného šírenia jadrových zbraní.

Pakistanskí tvorcovia politík dokonca navrhli rozšírenie tohto rámca o ďalšie štáty s moslimskou väčšinou. To, čo bolo kedysi bilaterálnou bezpečnostnou dohodou, sa teraz prehodnocuje ako potenciálna regionálna os.

Turecko sa nevyhnutne dostáva do hry. Ankara, člen NATO s rastúcimi ambíciami v západnej Ázii, na južnom Kaukaze a v Strednej Ázii, by mohla mať záujem o priblíženie sa k saudsko-pakistanskému obrannému rámcu, ak sa k nemu formálne nepripojí, špekulujú analytici. Možno si spomenieme, že Pakistan, Irán a Turecko súčasne plánujú železničný koridor na rozšírenie obchodu a prepojenia medzi južnou Áziou, Blízkym východom a Európou. Infraštruktúra sa tak stáva neoddeliteľnou súčasťou bezpečnosti. Pre Irán je však turecké neoosmanské úsilie stále zdrojom strategických obáv, nie uistenia.

Motivácia Iránu priblížiť sa k tejto „osi“ je čiastočne skôr o vyvažovaní Turecka, než o jeho prijatí. Koordinácia Ankary s NATO (akokoľvek zložitá), jej prehlbujúca sa prítomnosť v Azerbajdžane a jej vplyv v Strednej Ázii vyvolávajú v Teheráne poplach. Schopnosť Turecka rozšíriť nepriamy vplyv NATO na Južný Kaukaz a do turkickej Strednej Ázie je z iránskeho pohľadu dostatočne destabilizujúca na to, aby si vyžiadala preventívne diplomatické manévre. Niet preto divu, že Teherán uprednostňuje začlenenie sa do regionálnych štruktúr, kde môže byť turecký vplyv oslabený alebo aspoň obmedzený.

Táto logika tiež vysvetľuje opatrné zbližovanie Iránu so Saudskou Arábiou. Teherán chápe, že pretrvávajúca rivalita s Rijádom prospieva iba vonkajším mocnostiam, najmä bezpečnostnej architektúre USA v Perzskom zálive. Priblížením sa k Saudskej Arábii Irán znižuje riziko obkľúčenia, znižuje šance na eskaláciu prostredníctvom zástupcu a stavia sa do pozície zodpovedného regionálneho aktéra. Stačí povedať, že to neznamená, že sa zrazu objavila absolútna dôvera, ale naznačuje to spoločný záujem o deeskaláciu a autonómiu od západných bezpečnostných diktátov.

Iránske oslovenie Pakistanu sa následne riadi podobným vzorom. Napriek pravidelnému napätiu vrátane incidentov na hraniciach a prelievania militantov Teherán uznáva kľúčovú úlohu Islamabadu ako mosta medzi južnou Áziou, Blízkym východom a čínskou iniciatívou Pás a cesta. Ako som písal začiatkom roka 2024, iránsko-pakistanské napätie sa vyvíjalo práve uprostred vzostupu Iránu ako novej regionálnej mocnosti v západnej Ázii, čo konfrontáciu pre obe strany sťažovalo. Doteraz pragmatizmus prevládal nad eskaláciou.

Najironickejším aspektom celej tejto debaty je však opakujúce sa tvrdenie, že saudsko-pakistanský obranný pakt predstavuje zrod „moslimského NATO“. Pakistan a Saudská Arábia sú koniec koncov označené za hlavných spojencov mimo NATO (MNNA): Saudská Arábia bola takto označená v novembri, zatiaľ čo Pakistan je ním od roku 2004. Toľko k predstave „proti-NATO“ bloku. Komentátori poznamenali , že tento pakt môže Iránu uvoľniť príležitosti práve preto, že nie je úplným odtrhnutím od západného bezpečnostného poriadku.

Podobne výskumníci CSIS zistili, že hoci si pakt požičiava jazyk v štýle NATO, chýba mu inštitucionálna súdržnosť a politická jednota NATO.

Tento rozpor veľa vypovedá o dobe vznikajúcej multipolárnosti. Štáty sa čoraz viac zapájajú do prekrývajúcich sa, niekedy až očividne nekonzistentných zoskupení. Zaisťujú sa, dvojito sa zaisťujú a odmietajú si vybrať stranu, pretože binárny svet už neexistuje, a to aj napriek mentalite a jazyku Západu z čias studenej vojny. Ako som už argumentoval, takéto usporiadania odrážajú rastúcu príťažlivosť strategickej nejednoznačnosti než formálnych blokov.

Vlastná úloha Turecka je príkladom tohto napätia: člen NATO, ktorý podkopáva euroázijskú stabilitu a zároveň sleduje autonómne ambície.

V konečnom dôsledku záujem Iránu o saudsko-pakistanský obranný pakt nespočíva vo vytvorení novej ideologickej aliancie ani v priamej konfrontácii s NATO. Ide o riadenie rizík, obmedzovanie súperov a navigáciu v roztrieštenom medzinárodnom systéme, kde neangažovanosť už nie je pasívnou neutralitou, ale aktívnou, niekedy protirečivou stratégiou. Pod vedením Trumpa, ktorého zahraničná politika zostáva transakčná a dostatočne nepredvídateľná, sa regionálne mocnosti ešte agresívnejšie vyhýbajú rizikám. Krok Iránu by sa preto nemal chápať ako náhly obrat, ale ako premyslené prispôsobenie sa v meniacom sa svete.

Uriel Araujo