DÁ SA TO

Zohran Mamdani sa nestal novým starostom New Yorku preto, že je moslimom, ani preto, že je prisťahovalcom z Ugandy, hoci New York bol vždy mestom prisťahovalcov a vždy v ňom aj vládli. Tieto snahy o kultúrne vojny sú slepou uličkou pri snahe o pochopenie jeho triumfálneho úspechu. Zohran Mamdani vyhral preto, lebo sústredil svoju pozornosť na sociálne témy, o ktorých si všetci mysleli, že s nimi nemôže vyhrať, no ktoré sa ukázali ako extrémne dôležité pri život bežných Newyorčanov: zníženie životných nákladov pracujúcich, predovšetkým cien bývania, bezplatná zdravotná a sociálna starostlivosť o deti a bezplatná verejná doprava. A toto všetko chce zaplatiť zdanením bohatých, pričom oznámil tvrdý boj proti korupcii a daňovým únikom.

Je pochopiteľné, že proti Mamdanimu sa zdvihla vlna odporu z radov oligarchie podporovaná korporatívnymi médiami. Donald Trump a republikánska propaganda ho nazvali „komunistom“ (pretože hysterická korporatívna moc nazýva aj mierne zvýšenie daní za príchod komunizmu), hoci jeho program z neho robí čistého demokratického socialistu. Redakčná rada denníka The New York Times 16. júna napísala, že „Mamdani si nezaslúži miesto na hlasovacích lístkoch Newyorčanov“. Popravde, keď Zohran Mamdani v októbri minulého roka začal svoju kampaň, bol pravdepodobne jediným, kto veril, že by mohol vyhrať. Dokonca aj tí najoptimistickejší ľavicoví podporovatelia tohto kandidáta považovali za najlepší možný scenár slušnú prehru v primárkach. Počas väčšiny kampane Mamdani zaostával za svojím najväčším rivalom. Čo sa teda stalo?

Aj keď bola Mamdaniho kampaň fenomenálna, jeho víťazstvo by nebolo možné bez dlhoročnej serióznej práce newyorských demokratických socialistov. Senátor Bernie Sanders (za ktorého nástupcu sa Mamdani považuje) podporil jeho kandidatúru slovami: „Náš národ čelí zásadnej voľbe: buď budeme pokračovať v politike ovládanej korporáciami a riadenej miliardármi alebo vybudujeme hnutie zdola poháňané bežnými ľuďmi a odhodlané bojovať proti oligarchii, autoritárstvu a kleptokracii.“

Mamdani preukázal skutočný politický talent už pred kandidovaním, keď pracoval ako poradca v oblasti bývania, keď radil nízkopríjmovým rodinám, ako sa vyhnúť exekúcii a nútenému vysťahovaniu z ich domovov. Neskôr ako člen Zhromaždenia štátu New York zostavil „koalíciu pracujúcich Newyorčanov“. Teraz sa rozhodol prekonať ultrakonzervatívnu politiku MAGA tým, že hnev bežných ľudí na prisťahovalcov, menšiny a bezdomovcov presmeroval nahor: na korporatívnu Ameriku, na oligarchov, bankárov, finančníkov a developerov. Navyše – a toto bolo podstatné – Mamdani ponúkol ľuďom nielen nádej, ale aj príležitosť na zmene pracovať, vďaka čomu zapojil do kampane vyše 90 000 dobrovoľníkov. Práve táto revolučná energia bola kľúčom k jeho úspechu. V konečnom dôsledku síce nevyzbieral toľko peňazí ako jeho protikandidát, ktorý dostal finančné dary od tých najväčších miliardárov, ale základňa jeho drobných darcov bola neporovnateľne väčšia.

V čase, keď sa nielen americká Demokratická strana, ale aj európske sociálnodemokratické zoskupenia posúvajú doprava a preberajú konzervatívne alebo liberálne pravicové témy s výhovorkou, že naľavo nie sú voliči, Mamdani dokázal, že ľudia nie sú unavení ani z hľadania stredu, ani z hľadania zdravého rozumu, sú unavení zo status quo politického systému, ktorý zjavne nefunguje, a preto hľadajú niečo radikálne nové. Mamdani im to ponúkol bez toho, aby živil bájky o vzbure „frustrovaného bieleho muža“, riadil vzburu pracujúcich, riadil vzburu chudobných, nemajetných, neprivilegovaných a sociálne vylúčených.

Bolo by predčasné preceňovať tento úspech a silu autentickej ľavice. Mamdaniho víťazstvo je len začiatok boja. Jeho étos masovej účasti však ponúka ľavicovým silám plán na vybudovanie politickej infraštruktúry na získanie moci. Je to odkaz aj pre ľavicu na Slovensku. Ak sa niekto hlási k sociálnej demokracii, tak si nemôže uľahčovať prácu tým, že sa nechá pohltiť konzervatívnym nacionalizmom a doslova ponúkať hladným morfium v podobe kultúrnych vojen. Musí prednostne riešiť rastúcu chudobu a nezamestnanosť, musí sa zamerať na systémové riešenie problémov v zdravotníctve, školstve a verejnej doprave.

Áno, aj pre nás musí byť témou nájomné bývanie, lebo hypotéky odkrajujú z rozpočtu mladých rodín stovky eur mesačne, dusia spotrebu a tiež energetická náročnosť bytov je príliš vysoká. Ponovembrové vlády tento problém systematicky neriešili, čo sa v dohľadnej dobe môže skončiť katastrofou. A k tomu všetkému sa znižuje podpora v nezamestnanosti, čo je paradox, lebo od SaS sme to aspoň čakali (mali to v programe), no napokon sme tento „darček“ dostali od prepytujem sociálnodemokratickej vlády, pričom aj predaj zbraní na Ukrajinu od takzvanej mierovej vlády raketovo stúpa…

Zo Zohrana Mamdaniho preto netreba robiť strašiaka. Jeho víťazstvo v bašte bohatých a symbole svetového korporativizmu je nádejou pre vzkriesenie autentickej ľavicovej politiky na celom svete. Napokon, už teraz vidíte, aké vášne vyvolávajú jeho priority u tých, ktorí doteraz tvrdili, že na pravici a ľavici už nezáleží… Stačilo prebrať sa z letargie, nerezignovať a opäť začať bojovať za práva pracujúcich. Mamdaniho odkaz je preto stručný: Nemusíte ľudí zabávať zástupnými témami. Nemusíte sa báť riešiť tie najpálčivejšie problémy. Dá sa to!

Eduard Chmelár