CINTULOV MANIFEST JE KOMPILÁTOM OPOZIČNÝCH PREJAVOV

Po včerajšej dvojhodinovej záverečnej reči atentátnika Juraja Cintulu už nikto nemôže pochybovať o tom, že tento človek bol zradikalizovaný a inšpirovaný hysterickými prejavmi opozičných politikov. Nie, nemal komplicov a nekonal na pokyn niekoho iného – ako fantazírovali niektorí vládni politici a ako sa pokúša zľahčiť jeho zločin opozícia. Ale bol jednoznačne motivovaný paranoidnými výrokmi predstaviteľov opozičných strán v uplynulom období. Ani prokuratúra nečakala, že sa tak ľahko vymkne spod kontroly svojej obhajoby, ktorá sa zo všetkých síl snažila dokázať, že ide len o zúfalý čin starého muža, spontánny útok na verejného činiteľa. Cintula na zdesenie prítomných sám označil svoj skutok za premyslený politický čin, čím zbúral celú výstavbu obhajoby.

Takéto vyvrcholenie súdneho procesu je definitívnym potvrdením mojich slov, keď som dlhodobo varoval pred neúmerným preháňaním súčasného stavu slovenskej spoločnosti. Áno, bezbrehé preháňanie môže zabíjať. Toto je výsledok vašej práce, dámy a páni z opozície, všetkých tých naďovcov, gröhlingovcov, matovičovcov a šimečkovcov. Z tohto sa nevyvlečiete. Aj keď pripustím, že ste boli sami úprimne zhrození z toho, čo Cintula vykonal, práve vaše do omrzenia opakované propagandistické reči a neadekvátne štvavé slová o tom, že je tu totalita, že ľudia žijú v strachu, že Fico je diktátor a podobne, nás doviedli až sem: zmiatli ľudí, u niektorých vyvolali až úzkostlivé stavy a viedli ruku vraha. Následky na zdraví premiéra sú doživotné, ale škody na spoločnosti sú nenapraviteľné, stačí si pozrieť diskusie k článkom, koľko ľudí fandí psychopatovi Cintulovi a čo je možno ešte desivejšie – priamo v súdnej miestnosti sa našli novinári, ktorí pri prejave atentátnika uznanlivo prikyvovali hlavou! To, že príčinou pokusu o vraždu bolo extrémne politické preháňanie, dosvedčuje aj nasledujúca analýza Cintulovho prejavu.

Spočiatku som si myslel, že Cintula to hrá na duševne chorého. Až neskôr som pochopil, že je to psychopat bez empatie (to je napokon aj konštatovanie psychologičky, ktorá ho vyšetrovala), ktorý sa pokúša odvrátiť pozornosť od svojho beštiálneho činu tým, že mu dodá politický motív. Cintulov zvrátený pokus o politický manifest je plný absurdných protirečení. Predovšetkým však z neho vyšiel ako slaboch, ktorý sa takmer hodinu ľutoval, hovoril o svojom ťažkom detstve, náročnej operácii, úmrtí brata, práci v bani, v ktorej vraj po prvýkrát pocítil hnev nad nespravodlivosťou… Sudkyňa ho musela niekoľkokrát prerušiť a upozorniť, že odbieha od témy. Cintula ju však ignoroval a naďalej vykresľoval svoj idealistický obraz, ktorý sa však na mnohých miestach ukazuje ako zjavne falošný.

Napríklad, keď mal v sebe toľko drzosti, že povedal: „Po skončení učilišťa som mal nastúpiť na základnú vojenskú službu. Ako pacifista som však odmietol vziať do rúk zbraň, a preto som pokračoval v štúdiu na Strednej priemyselnej škole baníckej v Banskej Štiavnici.“ Dobre počujete: atentátnik – pacifista. Okrem zjavnej absurdnosti tohto spojenia je to až detinská lož, pretože v čase hlbokej normalizácie neexistovala zákonná možnosť odoprieť vojenskú službu z dôvodu výhrady vo svedomí. Cintula však mystifikuje naďalej a tvrdí, že je proti násiliu. „Som človek, ktorý odmieta akúkoľvek formu násilia – fyzického aj psychického,“ pokúša sa presvedčiť súd a keďže má právo na záverečnú reč, sudkyňa sa ho ani nepýta, či sa to jeho odmietanie násilia prejavilo piatimi guľkami vystrelenými zblízka. Až potiaľto totiž Cintulovi jeho pretvárka vydržala, keď tu zrazu začína konštruovať dosť svojské poňatie nenásilia. Najprv sa pýta, „čo má robiť ten, kto vidí, ako mocní beztrestne škodia spoločnosti, a nikto proti tomu nezasahuje? Ak ostane jediný, kto ešte cíti zodpovednosť konať, keď prekoná strach, nájde v sebe titanskú odvahu a rozhodne sa zasiahnuť – hoci aj za cenu porušenia zákona – nemusí to byť z nenávisti, ale z hlbokého ľudského zúfalstva a túžby po spravodlivosti…“ Podľa neho „sila vynaložená v mene vyššej kvality života za spravodlivosť nie je násilím… vo veľmi krajných prípadoch, v krajnej núdzi zo zúfalstva ako obranná reakcia je nutné brániť sa všetkými prostriedkami, aby sme bránili hodnoty“.

Nejde len o to, že Cintulovu zdeformovanú interpretáciu nenásilia by argumentačne rozmetal každý doktorand filozofie, že je v rozpore s celými dejinami tohto prúdu myslenia od Petra Chelčického cez Leva Nikolajeviča Tolstého až po Gándhího a Martina Luthera Kinga. Ide najmä o to, že jeho slová znejú ako z Naďovej príručky o Hlbokej orbe alebo z Gröhlingových blúznení, že žijeme v totalite. Cintula tvrdí, že Fico je diktátor a despota, ktorý marí životy miliónov ľudí a jeho autoritársky režim sa nedá zvrhnúť bez bolesti a krvi. V jeho výpovedi počujete všetky tie politické a mediálne drísty, ktorými straší opozícia verejnosť: že v tejto krajine občania trpia, majú strach, sú likvidovaní, premiér mení zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska smerom na východ, celý svet sa na nás s hrôzou pozerá, všade prebiehajú personálne čistky, kritické médiá sú pod tlakom, umelcom násilne odobrali ich profesijný zmysel života, ich rodiny sú kolenách, v rezorte prebieha kultúrny masaker… A z tohto stavu nevidel iné východisko ako „svojím činom pretrhnúť reťaz zla a pomôcť tejto vyčerpanej krajine“.

Čiže Cintula tu navodil atmosféru, že situácia je taká zúfalá, že sa z nej nemožno dostať inak ako spáchaním atentátu na najvyššieho predstaviteľa tohto režimu. Ale my vieme, že to nie je pravda, že tu nie je ani diktatúra, ani teror, ani masívne čistky, ani bezprávie. Tento pocit mu vsugerovali opozičné sily či už z politického, mediálneho alebo mimovládneho prostredia, ktoré to zjavne prepálili a mobilizujú voličov na líčenie temného obrazu spoločnosti, ktorý dokázateľne nezodpovedá realite. Slobodne využívať svoje právo na zhromažďovanie alebo slobodu prejavu a zároveň ziapať, že je tu diktatúra, by bolo smiešne, keby to nemalo také vážne následky na skreslené vnímanie skutočnosti časťou verejnosti. Je tu, prirodzene, obrovská nespokojnosť časti obyvateľstva, ale tá je štandardným pocitom tých, ktorí vo voľbách neuspeli. Nádej demokracie spočíva v tom, že v cyklickej volebnej súťaži budú mať opäť šancu presvedčiť väčšinu, že ich pohľad je správnejší a efektívnejší. Ale ospravedlňovať tým teror je šialené a zvrátené.

Cintulov zmysel pre patetický prejav v ňom odhaľuje komplex neuznaného umelca. Raz sa považuje za Jánošíka, raz dokonca za Ježiša Krista (Krista nie modliaceho sa, ale konajúceho!), až som prekvapený, že voči takémuto zneužívaniu náboženstva sa doteraz neohradila cirkev. Cintula vie, že zvyšok života strávi za mrežami, a preto chce dať svojmu šialenému činu vyšší zmysel bojovníka za pravdu a spravodlivosť. Ale tým on nie je a nikdy nebol. Ani v minulom režime, keď si dodatočne upravil životopis, že ho za nejaké hlúpe slovo zbavili funkcie v SZM. Cintula neprejavil žiadnu ľútosť a novinárom arogantne odpovedal: „Stálo to za to.“ Na súde pred kamerami vykrikoval, že trest ho nezlomí. A preto najväčším trestom pre tohto exhibicionistického podvodníka bude zabudnúť na neho, nehovoriť o ňom, nedopriať mu ten pocit „mučeníka za pravdu a spravodlivosť“, ukázať, že jeho zvrátený pokus nebude mať žiadnych nasledovníkov, a preto ani jeho šialený elaborát sa nikdy nestane skutočným politickým manifestom.

Cintula zaťažoval súd tým, že citoval Komenského, Husa, Picassa, Leonarda, Savonarolu, Thomasa Manna, Vincenta van Gogha či Grétu Thunbergovú, odvolával sa na Machaja, Kusú, Drličku, Schmögnerovú, Dubčeka, Kňažka, Budaja, Radičovú, Bezáka či Kuciaka. To, čo povrchne vyznelo ako sčítanosť, bola len šialená myšlienková konštrukcia slabocha, ktorý si potreboval ospravedlniť svoje konanie pred svetom. Svoju obhajobu však postavil na falzifikácii odkazu takých veľkých humanistov, akými boli bezpochyby Hus, Komenský, Savonarola alebo Mann. Pod jeho zvrátenú obhajobu násilia by sa nikdy nepodpísali.

Priznám sa, že z dlhokánskej reči tohto psychopata ma najviac vyrušilo to, ako zneužil meno majstra Milana Rúfusa. Niekoľkokrát ho citoval, dokonca recitoval jeho verše, nazýval ho „literárnym bohom“. Zároveň však dával najavo, že neverí v silu umenia, že Leonardo da Vinci, Pablo Picasso či spomínaný Milan Rúfus nič nezmenili, že aj keby namaľoval ten najväčší a najkrajší obraz, „svedomím tyranov a mafiánov by nepohol ani o milimeter“. A tak sa o stúpencoch nenásilia napokon pohŕdavo vyjadruje, že ich úsilie je len o tom, „kto dlhšie vydrží byť usmievajúcim sa blbcom“ a že „naivita slabých spočíva v presvedčení, že brutalitu je možné poraziť ľudskosťou“.

Ale toto všetko je len úbohý, chabý a nepresvedčivý pokus o zdôvodnenie svojho neospravedlniteľného činu. Cintula pravdepodobne netuší, ako strašne sa mýli. Vymedzuje sa voči gangstrom, ale sám sa ním stal. Odmietol rady psychologičky, že proti nespokojnosti so sociálnou situáciou môže predsa bojovať tým, čo robil doteraz: perom, básňou. Nervózne namieta, že ani tí najväčší géniovia umenia nič nezmenili. Ale to nie je pravda. Cintulove skeptické poznámky vychádzajú z komplexu, že on sám je len treťotriedny básnik okresného formátu, že on sám nič v živote nedosiahol. On na veľkých umelcov, ktorým nesiaha ani po päty, v podstate žiarli. A tak sa pokúsil zapísať do dejín inak. Ale Milana Rúfusa nech si do huby láskavo neberie. Sila umenia spočíva v tom, že je nadčasové, že nás neotáča ako listy vo vánku (ako to robí politika), ale že nás mení dlhodobo, vytrvalo a takmer nebadane, ako keď more, zrnká piesku a vietor formujú skalu. Cintula demagogicky tára o hodnotách (ako progresívni politici, ktorí nechápu, že je to neutrálne slovo), ale akoby zabudol, že trvalé hodnoty, skutočná zmena, vzniká práve v kultúre. Tie vám nevštepí Šimečkovo hecovanie davu, Gröhlingove blúznivé nápady či Naďove vyhrážky a už vôbec nie Cintulove výstrely. Hodnotové kvasenie potrebuje čas, vyhýba sa davu a odmieta ľahkovážne závery.

Milan Rúfus bol presne takým prototypom génia. Bol majstrom slova, ale šetril ním, preto malo takú silu. Pamätám sa, ako krátko po Nežnej revolúcii napísal do Literárneho týždenníka kratučký článok s pokorným názvom Pokus o prosbu. Prorocky tam varoval pred rozdeľovaním a atomizáciou spoločnosti. Poukázal na to, že v našich dejinách sme sa často vyhovárali na to, že vždy nás niekto buď oslobodí alebo okupuje. Akoby naše bytie boli iba odvodeninou tých veľkých. „Spoločenstvo, ktoré sa v takejto situácii neintegruje, ale rozpadá, koleduje si opäť o nejakého osloboditeľa alebo okupanta,“ upozornil majster, ktorý odmietol vystúpiť na tribúne s odôvodnením, že nemá dosť sebadôvery na to, aby hovoril za iných. Na jeho múdre slová okamžite zaútočil v denníku Verejnosť (tlačový orgán VPN, taká obdoba dnešného Denníka N) literárny kritik Valér Mikula, ktorý básnika obvinil, že nepochopil ducha novembrových námestí, že jeho „múdrosti“ a nechuť zaradiť sa „otupujú národ“ (sic!), že teraz je potrebné stáť na správnej strane…

Cintula je presne takýto druh hulváta a krikľúňa, ktorý pozná odpovede ešte skôr, ako si začne klásť otázky, ktorého vyjadrenia nemajú hlavu, ale iba pätu a ktorý nechápe úzkosť skutočného tvorcu a mysliteľa. Rúfus trpezlivo vysvetľuje, že sa treba radšej pýtať, lebo každá otázka pripúšťa nádej, odpoveď už nie, že všetko je hlbšie, „pod kožou javov“, vo zvláštnom priestore, ktorý vlastní iba ľudský duch. Usmieval sa, že akýkoľvek fundamentalizmus nie je nijakou zásadovosťou, že sú to iba „chlpy na duši“. Tomu všetkému kovboj, ktorý si myslí, že pravdu má ten, ktorý najrýchlejšie strieľa, nemôže rozumieť. Lebo len umenie je nepretržitým volaním po ľudskosti, nepretržitou, aj keď často sizyfovskou prácou na čomsi, čomu sa hovorí humanita, kultúra, intelekt a čo sa buduje po celé stáročia. Práve tí, ktorí nemali dosť intelektu a trpezlivosti s dejinami, v nich narobili najviac tragédií. Alebo ako hovorí čerstvý nositeľ Nobelovej ceny za literatúru László Krasznahorkai: „Umenie je komplexná tvorba nádeje a vyššieho poriadku.“

Cintula si stále myslí, že jeho výstrely „dali signál k novej morálke a k novému spôsobu myslenia“. Verí, že v Handlovej „začal proces, ktorý má moc očistiť spoločnosť a zmobilizovať sily spútané mlčaním“. Je presvedčený, že život ho dotlačil k múru a že mu nezostávalo nič iné. Preto absurdne fabuloval, že „strieľal preto, aby sa už nikdy strieľať nemuselo“, akoby táto vláda dala niekoho zastreliť. Je na nás, aby sme mu dokázali, ako veľmi sa mýli, že jeho surové násilie a bezbrehé preháňanie politikov nezapustí korene do reality slovenskej spoločnosti. Aj biblické poučenie nás vedie k tomu, že cestou je Ježiš, nie Barabáš. K faktom treba mať úctu. A to aj vtedy a práve vtedy, keď nezapadajú do želaného obrazu sveta. Ich ignorovanie vedie iba k tragédiám. Nielen osobným, ale aj spoločenským.

Eduard Chmelár