Obnovená kríza eura? Francúzsky dlh vo výške 3,3 bilióna eur musí byť hlavnou témou pre Frankfurt

Inžinieri vedia, že stabilita systému si vyžaduje schopnosť zvládať neočakávané nehody. Vodotesné priehradky zvyšujú náklady a zložitosť, ale plavidlo bez nich neprežije prasknutie trupu. Poistky zabraňujú skratu v jednom obvode, aby nezničil celý systém. Bohužiaľ, veľká neoliberálna éra naučila našich vodcov vyhýbať sa múdrosti staviteľov lodí. Novinár New York Times Tom Friedman ich uistil, že svet je teraz plochý, a tak prijali nákladovú efektívnosť na úkor takého rozčlenenia, ktoré drží ekonomiku nad vodou, keď uviazne. Generálni riaditelia spoločností znížili náklady outsourcingom výroby do Číny, ale keď udrela katastrofa Covid, tieto efektívne dodávateľské reťazce sa zrútili. Nemecko potlačilo domáci spotrebiteľský dopyt v mene konkurencieschopnosti nákladov na pracovnú silu a teraz má problém udržať si prosperitu, keď klesá zahraničný dopyt po jeho produktoch. Určité obchodné bariéry môžu byť ekonomicky neefektívne, ale môžu byť politicky stabilizujúce tým, že izolujú domáce trhy od vrtochov globálnej ekonomiky. Štátne hranice môžu spomaliť destabilizujúce kapitálové toky a chrániť domácu pracovnú silu pred dotovanou konkurenciou. Podobne ako loď postavená bez toho, aby sa zamyslela nad možnou katastrofou, aj ekonomika navrhnutá len pre nákladovú efektívnosť môže šťastne plávať, kým nenarazí do niečoho neočakávaného, načo občania hľadajú záchranné člny.

„Tú hrdú Marianne by mohli nahnevaní nemeckí účtovníci zmlátiť ako nejakého obyčajného juhoeurópskeho darebáka, ktorý by mohol viac delegitimizovať elity riadiace krajinu než čokoľvek od alžírskej krízy.“ (Foto: Chesnot/Getty Images)

Výrazným príkladom nebezpečenstva obetovania stability kvôli nákladovej efektívnosti je eurozóna. Zatiaľ čo odstránenie menových výkyvov znížilo náklady na podnikanie v celej Európe, menová únia umožnila, aby sa fiškálna kríza v jednej krajine rozšírila po celej Únii. Márnotratnosť francúzskeho prezidenta Mitterranda v roku 1981 viedla len k ošarpanému franku a poranenému prezidentskému egu. Nemecko nemuselo zachraňovať Francúzsko. Grécke deficity však v roku 2008 takmer prevrátili euro a Nemecko muselo vynaložiť miliardy na záchranné balíčky, aby udržalo Atény nad vodou. Nakoniec iba hrdinský zásah Maria Draghiho zachránil eurozónu pred nákazou, ktorú vyvolal jeden z jej najmenších členov, ktorého celková zadlženosť v roku 2010 predstavovala iba 1,5 percenta HDP eurozóny. Udržanie Grécka v eurozóne odstránilo zo stola prospešnú devalváciu, vnútilo krajine brutálne úsporné opatrenia a prinútilo Brusel, aby potlačil demokratickú vôľu gréckeho ľudu. Nie je to práve niečo, čo mali lídri EÚ na mysli, keď v eurozóne privítali „kolísku demokracie“.

Zatiaľ čo väčšina ekonómov (spolu s celou Bundesbankou) vedela, že plánovaná menová únia sa ani zďaleka neblíži optimálnej jednotnej menovej zóne, Mitterrand ponúkol Helmutovi Kohlovi presvedčivý protiargument: Pravidlá upravujúce novú eurozónu by priniesli optimálnu menovú zónu a voilà! Podobne ako mnohé argumenty francúzskych intelektuálov, aj tento sa ukázal ako šikovný, ale nesprávny. Zatiaľ čo pôvodný Pakt stability a rastu by zaviedol odpočet eura za euro z dotácií EÚ pre národné deficity presahujúce 3 percentá HDP, Nemecko a Francúzsko ho o tento kľúčový mechanizmus presadzovania zbavili (áno). Menová únia nepremenila Francúzsko ani Taliansko na nemeckú šetrnosť, jednoducho odstránila rozdrobenosť, ktorá obmedzovala Mitterrandove chyby na Francúzsko. Zničený pakt sa ukázal ako neschopný transformovať národné politické ekonomiky štruktúrované okolo chronických deficitov, skamenelých pracovných ochranných opatrení a preplnených štátnych byrokracií. Euro urobilo z týchto zvykov problém Nemecka.

Ešte pred zavedením menovej únie predstavoval pomer francúzskeho dlhu k HDP úctyhodných 60 percent. Do konca tohto roka pravdepodobne prekročí 115 percent. Štáty eurozóny s fiškálnou inkontinenciou, ktoré boli zbavené tradičného únikového poklopu z devalvácie, radšej požičiavali na základe nemeckého úverového ratingu, ako by reformovali svoje hlboko zakorenené politické tradície. Až kým to nedokázali. Čo vystihuje aj Francúzsko, ktoré teraz vydáva ďalšieho premiéra, ktorý je o niekoľko mesiacov odsúdený na politickú gilotínu. Neexistujú žiadne známky fungujúcej parlamentnej väčšiny odhodlanej znížiť deficit, naopak, vedúce frakcie sľubujú zvrátiť skromné reformy, ktoré nariadil Macronov prezidentský rozkaz.

Zatiaľ čo Európska centrálna banka by mohla odradiť trhy s dlhopismi od hromadného výberu 200 miliárd eur z gréckeho dlhu, podobný pokus „urobiť čokoľvek“ o ochranu 3,3 bilióna eur nesplateného francúzskeho dlhu by bol oveľa menej dôveryhodný. Zdvorilá fikcia, v ktorej sa mutualizácia dlhu cez hlavné dvierka vyhýbala v prospech de facto mutualizácie cez zadné dvierka súvahy ECB, bude vzhľadom na rozsah nákupov dlhopisov potrebných na ochranu Francúzska takmer nemožná. Trhy s dlhopismi sú zatiaľ ochotné dôverovať podpore Európskej centrálnej banky, ale francúzsky dlh vo výške 3,3 bilióna eur musí sústrediť pozornosť vo Frankfurte. Dá sa rozumne usudzovať, že už teraz navrhujú program úsporných opatrení, ktorý je prísnejší ako čokoľvek, čo sa zvažuje v Paríži. Tá hrdá Marianne by mohla byť nahnevaná nemeckými účtovníkmi zbitá ako nejaký obyčajný juhoeurópsky zbabelca, čo by mohlo urobiť pre delegitimizáciu elít riadiacich krajinu viac ako čokoľvek od alžírskej krízy.

Ak by francúzska dlhová kríza hrozila, že zahltí ECB, EÚ by mohla byť nútená zaviesť ističe alebo, povedané bláznivým žargónom, „proticyklické stabilizátory“. Záchrana eurozóny pred nekontrolovaným rozpadom by si mohla vyžadovať stabilizátory vrátane spoločného poistenia v nezamestnanosti, spoločného poistenia bankových vkladov a samozrejme formálnej záruky na krytie dlhov členov eurozóny všetkými zdrojmi Únie. Všetky budú vyžadovať eurobondy, aby boli tieto záväzky dôveryhodné, a to na základe precedensu fondu na pomoc pri pandémii. Dnes to môže byť politicky nemožné, ale obnovená kríza eura, ktorá by sa objavila v druhej najväčšej ekonomike EÚ, by mohla Nemcov prinútiť prijať spoločný dlh alebo stratiť spoločnú menu. EÚ rada verí, že krízy budujú jej riadiace kapacity, ideálne na úkor jej členských štátov. Ak by sa jej však nepodarilo zvládnuť francúzsku dlhopisovú krízu, mohla by zistiť, že nahnevaní populisti si znovu získajú národné právomoci a možno aj národné meny, aby ochránili svojich krajanov pred dôsledkami zlyhania elít.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/09/renewed-euro-crisis-french-debt-at-e3-3-trillion-must-be-focusing-minds-in-frankfurt/