Je to rok, čo boli Keir Starmer a Labouristi zvolení za vládcov Spojeného kráľovstva. Veľa z toho, čo sa vtedy hovorilo, teraz znie prázdne, ba až smiešne, či už ide o Starmerovo vlastné vyhlásenie na Downing Street, že povedie „vládu služieb“, ktorá bude „ľahšie zaobchádzať s vašimi životmi“, alebo o názor Andrewa Marra, jedného z popredných britských politických komentátorov, že „po prvýkrát v živote mnohých z nás vyzerá Británia ako oáza mieru a stability“. Ešte znepokojujúcejšie je, že Caitlin Moran, popredná redaktorka denníka Times, napísala, že „Starmer mi výrazne zvýšil úroveň vzrušenia. Cítim sa lahodne.“
Britský premiér Keir Starmer, muž, ktorý vyhral nezvyčajné voľby bez skutočnej filozofie riadenia. (Foto: Matthew Horwood/Getty Images)
Človek sa pohne ďalej a všimne si to, čo je teraz už všetkým zrejmé, že samotný Starmer nemal žiadnu skutočnú vládnucu filozofiu. Získal síce nečakané volebné víťazstvo s tretinou hlasov, ale žiadny skutočný súhlas urobiť niečo ekonomicky alebo politicky. Takže keď voliči začali čítať, aký je to človek v skutočnosti – čo sa im podarilo v auguste minulého roka, keď tvrdo zakročil proti slobode prejavu a zároveň prijímal darčeky od milionárov – utrpel krízu sebavedomia, z ktorej sa nezotavil a je veľmi nepravdepodobné, že sa to stane.
Prieskumník sa tento víkend opýtal voličov, čo považujú za hlavné úspechy prvého roka Starmerovej vlády. Výsledný slovný oblak obsahoval jedno obrovské slovo – „Nič“. V skutočnosti sa zdá, že labouristi úprimne verili, že stačí nahradiť konzervatívcov a všetko bude opäť v poriadku. Preto urobili taký neporiadok.
Hospodárske riadenie bolo katastrofálne zlé. Prvý rozpočet Labouristickej strany z jesene minulého roka dosiahol pôsobivý dvojitý účinok zvýšenia daní o takmer 2 percentá HDP a zároveň zhoršenia deficitu ešte väčším zvýšením výdavkov. Ministerka financií Rachel Reevesová ubezpečila spoločnosti, že to už neurobí. Tento týždeň sa však v Dolnej snemovni rozplakala, keď sa plány Labouristickej strany na zníženie výdavkov na sociálne zabezpečenie zrútili pod tlakom ľavice a vláda teraz informuje, že nemá inú možnosť, ako sa vrátiť po ďalšie.
Vláda tvrdí, že chce väčší rast, aby pomohla vyriešiť problém verejných financií. Ale takmer každé opatrenie, ktoré predloží – masívna reregulácia trhu práce, nové kontroly trhu s prenájmom nehnuteľností, zničenie vylepšeného britského školského systému, ktorý posunul krajinu takmer na vrchol rebríčka PISA, tvrdý zákrok proti bohatým cudzincom – problém zhoršuje, nie zlepšuje. Je to, akoby verili, že rast je nejaká magická prísada, nejaký neviditeľný prvok ako flogistón alebo éter, nie niečo, čo je v ľudskej moci vytvoriť rozumnou hospodárskou politikou.
Labouristi tiež netušia, ako vyriešiť problém nelegálneho prisťahovalectva. Zrušili plány na presun prisťahovalectva z Rwandy, ktoré tak bolestivo vymysleli ich predchodcovia, a preto nemajú žiadny odstrašujúci prostriedok proti nekonečnému prúdu malých lodí prichádzajúcich cez Lamanšský prieliv. Pripisujú si zásluhy za oneskorený zásah konzervatívcov proti legálnemu prisťahovalectvu, čo sa v číslach prejavuje až teraz; ale s pol miliónom ľudí, ktorí stále každoročne prichádzajú do Británie, sa ani zďaleka nepriblížili k vyriešeniu závislosti britskej ekonomiky od cukrovej horúčky nízkoplatenej migrácie nízkokvalifikovaných pracovníkov, nieto ešte k jej kultúrnemu vplyvu na krajinu.
V zahraničných veciach sa im sotva darilo lepšie. Zdá sa, že Starmer zvládol vzťah s Trumpom lepšie, ako mnohí očakávali, hoci to môže byť skôr kvôli Trumpovej náklonnosti k Británii a kráľovskej rodine než kvôli jeho vlastným schopnostiam. Na chvíľu sa zastavili, aby odovzdali Britské indickooceánske územie s jeho vojenskou základňou Mauríciu a zaplatili za túto výsadu, čím začali proces vracania Británie späť na obežnú dráhu EÚ, akceptovania politík EÚ bez akéhokoľvek slova v nich. Zdá sa, že skutočným politickým cieľom Labouristickej strany je zodpovednosť bez moci, čo je zvyčajne úloha miestnych správcov porazenej a okupovanej mocnosti.
„Veci sa môžu len zlepšiť,“ znela ústredná melódia Tonyho Blaira, Starmerovho predchodcu v Labouristickej strane. Teraz však nie. Keď Briti tento víkend premýšľajú o svojej upokojenej vláde, väčšina z nich má z budúcnosti skleslé pocity. Vidí, že minulý týždeň sa zrútil aj chabý pokus o zníženie výdavkov na sociálne zabezpečenie, čo znemožňuje Labouristickej strane vykonávať akúkoľvek politiku, ktorá by sa neprikláňala doľava. Preto je rozšírené očakávanie ďalšieho zvyšovania daní, možno dokonca aj dane z bohatstva po prvýkrát v Británii, a zintenzívnenie súčasného šialeného a nákladného úteku k nule pod vedením ekologického blázna Eda Milibanda. Labouristi môžu mať obrovskú väčšinu, teoretickú schopnosť robiť čokoľvek chcú. V skutočnom živote ju môžu použiť len na to, aby robili veci, ktoré všetky problémy krajiny zhoršia. Niet divu, že sú všetci takí pochmúrni a depresívni.
V tom všetkom je znepokojujúca podobnosť s problémami Francúzska a Nemecka. Francúzsky prezident Emmanuel Macron tento týždeň zhodou okolností pricestuje na štátnu návštevu Británie. Bude sa konať všetka obvyklá okázalosť, čaj s kráľom vo Windsore, vlajky na pol žrde v Buckinghamskon paláci, prejav v parlamente. To však nezakryje fakt, že ani Macron, ani Starmer nedokážu vládnuť spôsobom, ktorý by riešil problémy ich krajín. Obaja boli zvolení skôr preto, že ľuďom sa nepáčila alternatíva, než pre nejaké vlastnosti, ktoré sami majú. A ani jeden z nich nedokáže presadzovať politiku, na základe ktorej boli zvolení – pokiaľ sa dá povedať, aká bola.
Neskôr v tomto mesiaci Británia podpíše s Nemeckom aj novú bilaterálnu zmluvu. Keď sa stretnú, Starmer a kancelár Friedrich Merz budú mať o čom diskutovať, pretože Merz by sa so Starmerom pravdepodobne vo väčšine vecí zhodol, napriek ich odlišnej politickej príslušnosti. Aj Merz je však uväznený v politike, nedokáže presadiť politiku, za ktorou stál a ktorú teraz, či už proti svojej vôli alebo nie, zaviazal k ďalšiemu ľavicovému sklonu.
Toto všetko sú pre Európu zlé správy. Európa potrebuje masívnu dereguláciu a trhovo orientované reformy a tvrdý zásah proti imigrácii. Nič z toho nedosiahne pod Macronom, Merzom a von der Leyen. Británia to nedosiahne ani pod Starmerom. Medzitým sa stupňuje hnev a tlak. Jedinou otázkou je, koho udalosti prvého zaskočia.
Pred niekoľkými týždňami Starmer, nezvyčajne chápajúc náladu verejnosti v otázke imigrácie, opísal Britániu ako „ostrov cudzincov“. Oveľa charakteristickejšie je, že minulý týždeň povedal médiám, že si želá, aby to povedal. V skutočnosti by slávna veta zo Shakespearovej hry Búrka mohla účinnejšie vyjadriť to, čo sa zdá byť jeho skutočnými pocitmi, že Briti sa musia s tým jednoducho zmieriť: „Nebojte sa: ostrov je plný hluku, zvukov a sladkej vône, ktorá prináša radosť a nie škodí.“ Žiaľ, ostrov je skutočne plný hluku, ale tie nie sú ani zďaleka sladké a Briti sa veľmi boja. Jedného dňa, pri prvej príležitosti, ktorú dostanú, ale nie dosť skoro, Starmera odstrčia.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame: t.me/progresivne aj na Facebooku: facebook.com/NieProgresivizmu.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.