ZBROJENIE – OTÁZKY A ODPOVEDE

Dokončenie analýzy o neutralite.

Keď Robert Fico v stredu minulého týždňa nadhodil udičku o neutralite, Andrej Danko pôsobil zmätene. Spočiatku vyzeral zaskočený, nevedel zaujať jednoznačné stanovisko a skôr sa prikláňal k tomu, že „táto otázka nie je na stole“. O dva dni sa však spamätal, akoby si spomenul na pôvodnú DNA národniarov a vyrazil do útoku. A bol to rázny Andrej Danko, ako sme ho poznali na začiatku jeho politickej kariéry. Predseda SNS zdvihol hodenú rukavicu a vyzval Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, aby sa začali vážne rozprávať o neutralite a je vraj zvedavý, či budú mať predstavitelia Smeru-SD odvahu hovoriť o vystúpení z NATO – on je na túto diskusiu pripravený. Toto bol vážne dobrý ťah, keďže SNS začala hrať vlastnú hru a všetci vieme, že Fico s Kaliňákom na túto debatu pripravení nie sú.

Vďaka prostorekosti Andreja Danka, ktorý na sneme SNS prezradil aj to, čo sa nerobí, už vieme, že na okrúhlom stole došlo k hádke o zvýšení zbrojenia na 5 percent, počas ktorej sa Peter Pellegrini rozčúlil, či tam má byť sám proti všetkým. Ak je to pravda, je to mimoriadne zbabelé stanovisko, lebo skutočná hlava štátu má stáť za každých okolností na strane svojej vlasti a záujmov jej občanov, nie ustráchane sa krčiť, čo na suverénny postoj povedia ostatní. Posmeliť by ho mohlo to, že už nie je sám.

Jeden z posledných socialistických lídrov, španielsky premiér Pedro Sánchez, odmietol 5-percentný záväzok na financovanie extrémneho zbrojenia. Kým Peter Pellegrini balamutil verejnosť, že k tomuto kroku pristupujeme nie preto, lebo to chce americký prezident, ale preto, lebo to vraj potrebujeme my, jeho španielsky kolega otvorene povedal, že 5 percent HDP na vojenské výdavky slúži Európe len na udržanie Trumpovej podpory po mesiacoch bezprecedentných diplomatických konfliktov. Zároveň však generálnemu tajomníkovi NATO písomne oznámil, že tento politický záväzok je nezlučiteľný s udržaním španielskeho sociálneho štátu a bol by dosiahnuteľný len zvýšením daní pre strednú triedu, znížením verejných služieb a zoškrtaním sociálnych dávok pre občanov. „Je legitímnym a suverénnym právom každej vlády rozhodnúť sa, či je ochotná priniesť takéto obete. My sme sa rozhodli, že to neurobíme,“ vyhlásil hrdo Pedro Sánchez.

Donald Trump odpovedal arogantne a despoticky. Vyhrážal sa uvalením ciel na každú krajinu, ktorá neposlúchne. Navyše európskym spojencom cynicky odkázal: „Všetci musíte platiť 5 percent, my nie. Už ste sa dlho priživovali na úkor amerických obranných výdavkov.“ Tieto šokujúce slová sú nielen nesmierne bezočivé, ale najmä hlboko zavádzajúce. Poviem to polopatisticky, aby tomu rozumel aj nie príliš bystrý pán Bieleho domu: astronomické vojenské výdavky Spojených štátov nie sú spôsobené tým, že by sa tak húževnato a nad rámec všetkého starali o našu bezpečnosť. Sú spôsobené tým, že Spojené štáty po celom svete vedú krvavé, protiprávne a neospravedlniteľné vojenské agresie a ešte nás nútia, aby sme po nich upratovali bordel. My nemáme nič s tým, že si zahrniete do nákladov NATO aj svoje vojenské dobrodružstvá v Iraku, Sýrii, Jemene či najnovšie v Iráne. Môžeme vám dať len jedinú radu: prestaňte viesť dobyvačné imperialistické vojny a nebudete toľko míňať. Ale za každých okolností: my nie sme povinní sa na tom akýmkoľvek spôsobom podieľať.
Stredoľavý španielsky premiér Sánchez sa v otázkach zbrojenia dlhodobo správa podobne ako slovenský premiér Fico (až ich upodozrievam, že jeden od druhého sa inšpirujú). Spočiatku nespochybňoval snahu EÚ o nový vojenský keynesianizmus a podporoval „znovuvyzbrojenie Európy“. Potom však narazil na odpor svojich koaličných partnerov z radikálnej ľavice. Sánchez postupne otočil a rozhodol sa nezúčastniť nielen na projekte „koalície ochotných“, ale nešiel s kolegami ani do Kyjeva na Deň víťazstva nad fašizmom. Na poslednú chvíľu zrušil nákup 15 miliónov nábojov od Izraela a od izraelskej invázie do Gazy zaujíma najpropalestínskejšie postoje spomedzi všetkých európskych lídrov.

Sánchez sa zároveň ako prvý európsky líder dôrazne postavil proti Rutteho plánu „vojenského keynesianizmu“, presnejšie proti dogme, že „vyššie vojenské výdavky s trvalými škrtmi v sociálnych oblastiach povedú k celkovému hospodárskemu rastu“. Túto stratégiu ostro odmietol a zdôraznil, že Rutteho plán presunu investícií z kľúčových rezortov s vyšším multiplikačným efektom (zdravotníctvo, vzdelávanie, digitálne technológie) do obranného priemyslu v skutočnosti povedie k spomaleniu tempa hospodárskeho rastu.

Podstatné je, že s jeho výhradami súhlasia aj slovenskí ekonómovia naprieč politickým spektrom. Napríklad poslanec Marián Viskupič za SaS upozornil, že všetky zbrojovky na svete dnes vyrábajú na maxime svojich kapacít (čo vidíme aj na meškajúcich dodávkach slovenských stíhačiek) a vyššie vojenské rozpočty prinesú pravdepodobnejšie než zvýšenie našej obranyschopnosti skôr drahšie nákupy. Preto sa treba oveľa viac venovať zvýšeniu efektivity vynakladaných financií na obranu.

Bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová zasa celkom logicky spochybňuje falošné ubezpečenia vládnych politikov, že extrémne zvyšovanie zbrojenia sa nedotkne sociálnych štandardov obyvateľstva. Oprávnene sa pýta vlády, z čoho to chce financovať. Možností nie je veľa a každá prináša riziká – zvýšenie daní, zníženie výdavkov na sociálnu starostlivosť alebo zvýšenie pôžičiek štátu? V každom prípade hovoriť o tom, že to občania nepocítia, je vyslovená lož.

Myslím, že si to veľmi dobre uvedomuje aj samotný premiér Fico, keď si verejne položil otázku, „do čoho nás to, preboha, všetci ťahajú“. Je trochu úsmevné, že si to všimol až teraz, lebo na tom je postavená filozofia Severoatlantickej aliancie od začiatku. Jedným z hlavných pilierov a zmyslov NATO je totiž zbrojenie a povinnosť nakupovať minimálne 20 percent zbraní zo zahraničia.

Nie je náhoda, že po gorbačovovskej ére odzbrojenia a uvoľňovania medzinárodného napätia začalo zbrojenie kontinuálne stúpať po oznámení ambície rozšíriť NATO smerom na východ v polovici deväťdesiatych rokov. V Spojených štátoch sa vytvoril na tento účel Výbor pre rozšírenie NATO, na čele ktorého stál Bruce Jackson, viceprezident jedného z najväčších zbrojárskych koncernov na svete Lockheed Martin, ktorá má najväčšiu sieť politických lobistov na svete. Mimochodom, ten istý Bruce Jackson sa niekoľko mesiacov pred americkým útokom na Irak postavil na čelo „Výboru pre oslobodenie Iraku“, ktorý sa taktiež tešil štedrej dotácii Lockheed Martin.

V každom prípade tu platí ešte viac ako o neutralite – potrebujeme poctivú, otvorenú a slobodnú diskusiu. A ak je SNS jediná parlamentná strana, ktorá principiálne odmieta nezmyselné zvyšovanie zbrojenia, potom by sme potrebovali aj odhaliť, ktorí politici sú na výplatných páskach zbrojárskych firiem.

Robert Kaliňák nehovorí pravdu, keď zavádza, že sme „mierová krajina“. Mierová krajina nevyrába rekordný počet munície (viac ako dvojnásobný oproti predchádzajúcej vláde). Mierová krajina neobchoduje s agresorom (konkrétne Izraelu nepredáva, ani od neho nekupuje vojenský materiál). Mierová krajina nechystá súhrnné zbrojárske nákupy v hodnote 4 miliárd eur. Predstavitelia mierovej krajiny sa rozhodne nesprávajú ako zbrojárski lobisti, ktorí sa v každej navštívenej krajine sústreďujú na obchody so zbraňami ako také nákupné maniačky.

Žiaľ, aj dnešné vyhlásenie premiéra, že navýšenie výdavkov na obranu v roku 2026 bude smerovať iba na projekty duálneho určenia, považujem len za odpútavací manéver, ako verejnosti predať fakt, že Slovensko sa na summite NATO podvolí diktátu Spojených štátov a bude súhlasiť so zvýšením vojenských výdavkov na 5 percent HDP.

Pre toto vás ľudia nevolili, keď chceli mier. Ešte stále je čas zísť z tejto cesty. Ešte stále je nabrať odvahu a povedať na summite v Haagu Donaldovi Trumpovi NIE. Ešte stále je čas vzoprieť sa jeho diktátu po boku predstaviteľa autentickej ľavice, ku ktorej sa formálne hlásite. Minúť štvrtinu (24,5 %) štátneho rozpočtu na vojenské výdavky túto republiku zruinuje a vy to viete. Ak sa bojíte, oprite sa o odkaz pápeža Františka alebo choďte od toho. Je to tak zásadná otázka, že v nej nemožno zbabelo lavírovať. Ak v tejto skúške zlyháte, nepriatelia vami budú pohŕdať a vaši prívrženci vám už nebudú môcť dôverovať.

Eduard Chmelár