Chce Amerika rozdeliť Bielorusko a Rusko, alebo radšej upokojiť situáciu v Európe?

Šesťhodinové stretnutie Kellogga s Lukašenkom vyvoláva otázky o zámeroch USA.

Trumpov osobitný vyslanec pre Ukrajinu Keith Kellogg sa práve stretol v Minsku s bieloruským prezidentom Alexandrom Lukašenkom, s ktorým spolu šesť hodín podrobne rokovali. Hovorca Lukašenka prezradil, že diskutovali o „sankciách USA a EÚ voči Bielorusku, konfliktoch na Ukrajine a Blízkom východe a vzťahoch Bieloruska s Ruskom a Čínou“. Toto sa deje uprostred toho, že rusko-ukrajinské rozhovory sa dostali do slepej uličky, ktorú môžu prelomiť iba USA alebo hrubá sila, ako je vysvetlené tu, a po čom nasledovalo prepustenie 14 väzňov zo strany Bieloruska.

Medzi nimi boli aj Bielorusi „odsúdení za teroristické a extrémistické aktivity“, uviedol Lukašenkov tlačový tajomník, ale boli omilostení „výlučne z humanitárnych dôvodov“. V skutočnosti však išlo takmer určite o gesto dobrej vôle od Lukašenka voči Trumpovi, ako dôrazne naznačil Kelloggov zástupca John Coale vo videu, ktoré následne zverejnil na X. Regionálny vojensko-strategický kontext, v ktorom sa to stalo, vrhá svetlo na to, prečo Lukašenko vyhovel Trumpovej údajnej žiadosti.

Ukrajina od minulého leta štrngá zbraňami pozdĺž bieloruských hraníc, napätie s Poľskom sa tiež stupňovalo, Varšava odmietla návrh Minska na vzájomné vojenské inšpekcie, Zelenskyj začal šíriť strach z jesenných cvičení Západ 2025 s Ruskom a Bielorusko sa obáva, že bude vynechané z ukrajinského mierového procesu. Tieto faktory spolu vytvorili priestor pre americko-bieloruské rozhovory, keďže USA sú spoločným hlavným partnerom Ukrajiny a Poľska a zohrávajú dôležitú úlohu v prebiehajúcom konflikte.

Bielorusko preto očakáva, že USA objasní, čo sa Ukrajina a Poľsko snažia dosiahnuť prostredníctvom svojho (koordinovaného?) tlaku pozdĺž svojich hraníc, a obmedzí ich, ak majú agresívne úmysly, zatiaľ čo USA očakávajú, že Bielorusko sa nedovolí použiť ako „odrazový mostík pre ďalšiu ruskú agresiu“. Dohoda Bieloruska s Ruskom o vzájomnej obrane a o umiestnení jeho taktických jadrových zbraní spolu s právom používať ich podľa Lukašenkovho uváženia mu dáva mimoriadny význam v rozvíjajúcej sa európskej bezpečnostnej architektúre.

Bezpečnostná dilema medzi NATO a Ruskom sa môže buď zhoršiť, ak Bielorusko zaútočia mladší partneri USA, alebo ak sa v politickej fantázii predstaví, že dovolí Rusku vtrhnúť do Suwalského koridoru, alebo sa môže zmierniť, ak dôjde k deeskalácii napätia na hraniciach (možno výmenou za stiahnutie ruských aktív z tejto krajiny, možno aj vrátane taktických jadrových zbraní). USA by uprednostnili, keby sa vyššie uvedené stiahnutie dosiahlo jednostranne, zatiaľ čo Rusko by oň malo záujem len hypoteticky ako súčasť väčšej dohody.

USA by sa preto mohli snažiť vyprovokovať rozkol medzi Ruskom a Bieloruskom tým, že by Lukašenka presvedčili, že žiadosť o plánované stiahnutie vojsk, ktoré by mohlo predchádzať čiastočnému zrušeniu západných sankcií a možnému zblíženiu, je v najlepšom záujme jeho krajiny. Je Putinovým najbližším zahraničným partnerom a ich krajiny dokonca spolupracujú na budovaní Únie, takže Lukašenko by sa nemusel nechať manipulovať tými istými silami, ktoré sa ho pred pol rokom pokúsili zvrhnúť .

Je oveľa pravdepodobnejšie, že sa s Putinom vopred zhodol na tom, že akákoľvek seriózna diskusia o možnom stiahnutí ruských aktív z Bieloruska (najmä jeho taktických jadrových zbraní) je podmienená dosiahnutím hmatateľného pokroku v deeskalácii napätia pozdĺž hraníc s Poľskom a Ukrajinou. V scenári, že USA súhlasia s protihodnotou, by sa Bielorusko mohlo stať kľúčom k zmierneniu bezpečnostnej dilemy medzi NATO a Ruskom po konečnom skončení ukrajinského konfliktu, ale je priskoro na akékoľvek predpovede.

Andrew Korybko