Lavrov uviedol tri dôležité body o ruskej vojenskej diplomacii

Je v záujme Ruska zdôrazňovať tieto body, aby sa vyrovnalo s nesprávnym prezentovaním jeho vojenskej diplomacie ako zbraní, ktoré majú zdiskreditovať ruskú politiku tým, že ju prezentujú ako nespoľahlivého partnera.

Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov sa agresívne stretol s proukrajinským aktivistom maskovaným ako novinár, ktorý počas svojej poslednej cesty do Arménska provokatívne naznačil, že použitie ruských zbraní Azerbajdžanom naznačuje podporu Moskvy Baku pred Jerevanom. Vo svojej odpovedi, ktorá je príliš dlhá na to, aby sa dala publikovať v plnom znení, ale je možné si ju prečítať tu, Lavrov uviedol tri dôležité body o ruskej vojenskej diplomacii, o ktorých stojí za to upozorniť, keďže väčšina médií ich ignorovala.

Predtým, ako budeme pokračovať, je dôležité definovať, čo sa rozumie pod pojmom vojenská diplomacia. Vzťahuje sa to na využívanie predaja zbraní na presadzovanie politických cieľov, čo v prípade Ruska vedie k takémuto predaju súperiacim krajinám v nádeji, že sa medzi nimi udrží rovnováha síl. Cieľom je povzbudiť ich, aby sa pri riešení svojich sporov spoliehali na politické prostriedky namiesto vojenských. Naproti tomu vojenská diplomacia USA sa snaží poskytnúť svojim partnerom výhody oproti ich protivníkom, aby sa namiesto toho spoliehali na vojenské prostriedky.

Rusko teda predáva zbrane Arménsku aj Azerbajdžanu, zatiaľ čo USA sa za Bidena začali odkláňať od Azerbajdžanu smerom k Arménsku a v tejto trajektórii by mohli pokračovať aj za Trumpa. Tieto fakty dopĺňajú kontext k trom dôležitým bodom, ktoré Lavrov uviedol o ruskej vojenskej diplomacii, pričom prvým je, že „mnohé krajiny majú naše zbrane, ale to neznamená, že sa vždy používajú spôsobom, ktorý je v súlade so zásadami, ktoré vyhovujú všetkým.“

Ako príklad pripomenul svojmu proukrajinskému provokatérovi, že „aj Arménsko používalo v priebehu rokov po získaní nezávislosti zbrane ruskej výroby, konkrétne na obsadenie siedmich azerbajdžanských okresov, na ktoré si nikdy oficiálne nenárokovalo.“ Druhým dôležitým bodom, ktorý Lavrov uviedol, bolo, že „nákup zbraní z iných krajín nie je problém. To je na našich arménskych priateľoch“, ale naznačil skryté motívy Arménska pri nákupe zbraní z Francúzska, ktoré je nepriateľské k Rusku.

Francúzsko praktizuje rovnakú formu vojenskej diplomacie ako USA v tom, že sa snaží poskytnúť svojim partnerom výhody oproti ich protivníkom, aby sa pri riešení svojich sporov spoliehali na vojenské prostriedky namiesto politických. Pokiaľ ide o nákup francúzskych zbraní Arménskom, naznačuje to, že arménske vedenie by mohlo stále prechovávať revanšistické ciele, ktoré by mohli vyvolať ďalší konflikt, čo dodáva obáv Azerbajdžanu dôveryhodnosť.

Predchádzajúce dva body potom priamo viedli k tretiemu, o tom, ako sa Rusko v minulosti snažilo politicky vyriešiť tento konflikt po tom, čo vyzbrojilo obe strany v súlade so svojou vysvetlenou politikou vojenskej diplomacie. Lavrov všetkým pripomenul, ako Rusko navrhlo stiahnutie Arménska z piatich okupovaných azerbajdžanských oblastí, zatiaľ čo zvyšné dve by „boli ponechané na riešenie budúcim generáciám“. Podľa jeho hodnotenia „to bolo pravdepodobne lepšie riešenie ako to, čo máme teraz“, no Arménsko ho odmietlo.

Lavrov celkovo uviedol tieto tri dôležité body o ruskej vojenskej diplomacii: 1) Rusko v konečnom dôsledku nie je zodpovedné za to, ako jeho partneri používajú jeho zbrane; 2) tí istí partneri si môžu slobodne kupovať zbrane od kohokoľvek iného (hoci to od protirusky naladených krajín vyvoláva pochybnosti); a 3) Arménsko odmietlo navrhovaný kompromis Ruska s Azerbajdžanom o Karabachu, ktorý bol založený na sprostredkovateľskej úlohe, ktorú Moskva získala prostredníctvom svojej vojenskej diplomacie s oboma krajinami.

Je v záujme Ruska zosilniť tieto vyššie uvedené body, aby sa čelilo ich nesprávnemu prezentovaniu s využitím zbraní, ktoré má zdiskreditovať ruskú politiku tým, že ju prezentuje ako nespoľahlivého partnera. Toto falošné vnímanie sa potom zneužíva na to, aby pomohol americkému vojensko-priemyselnému komplexu presadzovať sa na úkor svojho ruského konkurenta, čo v tomto prípade nadobúda podobu falošnej legitimizácie a následného urýchlenia arménskeho obratu smerom k USA, ktorý hrozí destabilizáciou regiónu.

Andrew Korybko