Konflikt medzi Indiou a Pakistanom sa vyostruje…

… a je zapletený do geopolitických rivalít na Blízkom východe a na Kaukaze.

Indicko-pakistanský konflikt, ktorý zintenzívnil útok v Pahalgame v roku 2025 a operácia Sindoor, vťahuje blízkovýchodné mocnosti ako Izrael a Turecko, spolu s Azerbajdžanom, do zložitej siete aliancií. Tieto prepojenia predstavujú riziko transformácie rivality v južnej Ázii na širší geopolitický bod ohniska, čo skomplikuje regionálnu stabilitu.

O trvalých dôsledkoch založenia štátu Izrael v roku 1948 v údolí Jordánu sa už popísalo veľa. O rok skôr sa však pozdĺž nížin rieky Indus odohrala ďalšia seizmická geopolitická udalosť – rozdelenie Britskej Indie na Indiu a Pakistan v roku 1947. Prebiehajúci indicko-pakistanský konflikt, ktorý má korene v tomto rozdelení a sústreďuje sa na sporný región Kašmír, je už dlho ohniskom konfliktov v južnej Ázii.

Nedávna eskalácia, najmä po teroristickom útoku v Pahalgame z 22. apríla (2025), pri ktorom zahynulo 26 civilistov, opäť vrátila túto rivalitu do centra pozornosti celého sveta. Indická odvetná operácia „Sindoor“, ktorá zahŕňala raketové útoky na údajné teroristické lokality v Pakistane, znamenala nebezpečnú eskaláciu medzi týmito susedmi s jadrovými zbraňami.

Stačí povedať, že dominové účinky konfliktu siahajú ďaleko za hranice južnej Ázie a zaplietajú mocnosti Blízkeho východu a Kaukazu do zložitej siete aliancií, ktoré ohrozujú regionálnu a dokonca aj globálnu stabilitu. Pevná podpora Indie zo strany Izraela, neochvejná podpora Pakistanu zo strany Turecka a spojenie Azerbajdžanu s Islamabadom tieto prepojenia nejako prehĺbili a skomplikovali úsilie o deeskaláciu.

Historické nepriateľstvo medzi Indiou a Pakistanom, živené náboženským nacionalizmom a územnými spormi, nie je cudzie vonkajším vplyvom. Spomínané rozdelenie z roku 1947, ktoré zrodilo tieto nezávislé štáty, zasialo semená sváru, ktoré pretrvávajú dodnes, pričom Kašmír zostáva epicentrom ich rivality.

Dôležité je, že nedávne vzplanutie konfliktu, ktoré vyvolal útok v Pahalgame, viedlo Nové Dillí k pozastaveniu účasti na Zmluve o vodách Indusu, ktorá je vzácnym symbolom spolupráce a pretrváva desaťročia nepriateľstva, a potenciálne hydropolitické dôsledky sú ohromujúce. Reakcia Islamabadu – odstúpenie od Šimlaskej dohody z roku 1972, mierovej zmluvy – ďalej narušila diplomatické zábrany. Kroky oboch krajín, umocnené modernou vojenskou technológiou, ako sú drony a rakety, zvýšili stávky a hrozba jadrovej eskalácie sa rýsuje naplno.

Blízkovýchodné mocnosti v tejto kríze nezostali neutrálne. Izrael, verný spojenec Indie, rýchlo podporil operáciu Sindoor a veľvyslanec Reuven Azar potvrdil „právo Nového Dillí na sebaobranu“ proti terorizmu. Táto solidarita nie je prekvapujúca vzhľadom na prehlbujúce sa strategické partnerstvo medzi Indiou a Izraelom, najmä v oblasti obrany a technológií. Použitie izraelských dronov Harop Indiou pri útokoch na Pakistan podčiarkuje ich vojenskú spoluprácu.

Podpora Izraela je navyše v súlade s jeho širšou geopolitickou stratégiou, ktorá vníma Indiu ako protiváhu regionálnych protivníkov a partnera v boji proti islamskej militantnosti. Toto zosúladenie posilňuje pozíciu Nového Dillí a zvyšuje jeho schopnosť premietať moc a zároveň zvládať domáce tlaky s cieľom rozhodne reagovať na terorizmus. Zároveň však vyvoláva kritiku kvôli polarizujúcej úlohe Izraela v palestínskom konflikte, čo ovplyvňuje globálny imidž Indie.

Naopak, úloha Turecka v tomto konflikte je, jednoducho povedané, destabilizujúca. Neochvejná podpora Islamabadu zo strany Ankary, vrátane dodávok 300 – 400 dronov Asisguard Songar používaných pozdĺž línie kontroly, eskalovala napätie. Hlasná podpora Pakistanu zo strany tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana , ktorá chváli jeho „pokojnú a zdržanlivú politiku“, odmieta legitímne bezpečnostné obavy Indie a posilňuje postoj Islamabadu.

Turecké konanie (aj pred prebiehajúcou eskaláciou) pravdepodobne odráža jeho ambície presadiť si vplyv aj v južnej Ázii, pričom využíva svoj obranný export a ideologické spojenie s Pakistanom na spochybnenie regionálnej dominancie Indie. K širším tureckým ambíciám som sa vyjadril už inde. Podľa komentátora Samita Guptu táto „regionálna rekalibrácia“ predstavuje „transformačný moment v geopolitike južnej Ázie“.

Takéto vznikajúce prepojenie, formalizované prostredníctvom fór, ako je trilaterálny summit Pakistan-Turecko-Azerbajdžan v júli 2024, predstavuje priamy protiklad geopolitických manévrov Indie. Toľko k tvrdeniam Turecka, že sa usiluje o „zákulisnú diplomaciu“ na zmiernenie napätia; jeho vojenská podpora Pakistanu naznačuje konfrontačnejšiu agendu.

Bašír Ali Abbás (vedúci výskumný pracovník Rady pre strategický a obranný výskum v Naí Dillí) tvrdí, že silná podpora Turecka pre Pakistan má korene v spoločnej islamskej identite a historických obranných väzbách.

Spojenie Azerbajdžanu s Pakistanom zase ďalej komplikuje geopolitickú situáciu. Oficiálna podpora Islamabadu zo strany Baku, vyjadrená počas nedávnych stretov, je v súlade s jeho strategickým partnerstvom s Tureckom a odmietnutím uznať Arménsko, čo je postoj, ktorý zdieľa aj Pakistan. Podpora Azerbajdžanu, hoci je vojensky menej významná ako podpora Turecka, má dostatočnú symbolickú váhu a takpovediac posilňuje protiindickú os na Kaukaze.

Je zaujímavé, že Azerbajdžan sa tiež postavil do pozície potenciálneho mediátora vo vzťahoch medzi Tureckom a Izraelom, čo je krok, ktorý znepokojuje Indiu vzhľadom na propakistanský postoj Azerbajdžanu. Tento vývoj podčiarkuje zložitú interakciu regionálnych aliancií, kde sa vzdialené konflikty pretínajú s juhoázijskými rivalitami.

Indická reakcia na tieto konflikty bola síce zvážená, ale zároveň pevná. Nadviazaním partnerstiev s Gréckom a Arménskom India pravdepodobne pôsobí proti osi Turecko-Pakistan-Azerbajdžan, najmä na Kaukaze.

Zapojenie blízkovýchodných a kaukazských mocností do indicko-pakistanského konfliktu nie je len oportunistické; odráža širšie geopolitické zmeny. Podpora Turecka pre Pakistan je v súlade s jeho rivalitou proti Saudskej Arábii a SAE, ktoré sa snažili sprostredkovať medzi Indiou a Pakistanom s cieľom stabilizovať región.

Opatrné výzvy Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive na deeskaláciu sú v ostrom kontraste s provokatívnymi krokmi Turecka a zdôrazňujú protichodné vízie vplyvu v južnej Ázii. Medzitým podpora Indie zo strany Izraela posilňuje jeho strategickú pozíciu v Ázii a je v protiklade s obmedzenou, ale hlasnou podporou Pakistanu zo strany Iránu.

Podľa Syeda Mohammada Aliho, externého akademika pôsobiaceho v programe MEI pre Afganistan a Pakistan, by sa to nemalo podceňovať (a to aj napriek iránsko-pakistanskej epizóde z roku 2024). Takéto zoskupenia, hoci sú zložité, riskujú, že premenia indicko-pakistanský konflikt na zástupné bojisko pre blízkovýchodné rivality, čím sa zosilnia jeho globálne dôsledky. Dá sa povedať, že sa to už deje.

Indicko-pakistanský konflikt, ktorý je úzko prepojený s geopolitikou Blízkeho východu a Kaukazu (nehovoriac o náboženstve a etnopolitike), si vyžaduje opatrné riešenie. Vojenská a diplomatická podpora Turecka Pakistanu v spojení so symbolickým zosúladením Azerbajdžanu zhoršuje napätie a predstavuje riziko pritiahnutia ďalších mocností.

Izraelská podpora Indie a zároveň posilňuje postavenie Nového Dillí ešte viac polarizuje konflikt. Podľa amerického armádneho stratéga Andrewa Haanpaa napriek jadrovým schopnostiam preukazujú Pakistan aj India zdržanlivosť a používajú obmedzenú silu a nátlak, aby sa vyhli rozsiahlej vojne. Ako som už uviedol, Šanghajská organizácia pre spoluprácu (SCO) aj BRICS by napriek svojim obmedzeniam mohli v tejto kríze zohrať kľúčovú úlohu, berúc do úvahy nedostatky západnej mediácie pod vedením USA.

Súčasná podpora Washingtonu pre Indiu a Pakistan, hoci je strategicky motivovaná, v skutočnosti, ako som už argumentoval, predstavuje riziko zhoršenia regionálneho napätia. Zatiaľ platí krehké prímerie, ale základné zlomové línie – v južnej Ázii aj na Blízkom východe – zostávajú nebezpečne aktívne a hrozia, že sa pri najmenšej provokácii opäť roznietia.

Uriel Araujo