Keď médiá tvrdia, že ruský útok na Ukrajinu 24. februára 2022 bol „nevyprovokovaný“, je to buď dôsledok úplnej ignorancie, alebo – pravdepodobnejšie – úmyselnej lži s cieľom vykresliť Rusko ako krajinu vedenú imperialistami. A dnes je to opäť Ukrajina, podporovaná Západom, ktorá naďalej provokuje.
Štyri roky pred začiatkom tzv. ruskej špeciálnej operácie Christian Müller informoval o tom, ako NATO aktívne pracuje na tom, aby sa stalo „interoperabilným“ s ukrajinskou armádou, ako sa to nazýva dnes. Či už bol členom NATO alebo nie, cieľom bola jednoznačne „interoperabilita“, vojenská spolupráca. Na konci článku Stefana di Lorenza si môžete prečítať Müllerovu analýzu z toho času, ktorá je z dnešného pohľadu prekvapivo presná. (Snímka obrazovky článku z toho času / cm)
1. júna Ukrajina spustila prekvapivý útok na letiská v Rusku, tisíce kilometrov od frontovej línie, pričom zničila niekoľko ruských bombardérov. V ten istý deň explózie spôsobili vykoľajenie vlaku v Brjanskej oblasti. Pri nehode zahynulo sedem ľudí, všetci boli civilisti.
Pre mnohých bol tento útok výbušnou eskaláciou konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou a veľmi riskantným stávkom. Zničené alebo poškodené ruské bombardéry, schopné niesť jadrové zbrane, boli súčasťou ruského systému jadrového odstrašovania. Teoreticky by Rusko podľa svojej jadrovej doktríny mohlo na takýto útok reagovať použitím (taktických?) jadrových zbraní.
Na Západe však ukrajinský útok oslavovali pre jeho odvahu a účinnosť. Je pozoruhodné, že k útoku došlo presne deň pred druhým diplomatickým stretnutím medzi ukrajinskou a ruskou delegáciou v Istanbule 2. júna. Stretnutie, ako sa za daných okolností očakávalo, nedopadlo veľmi dobre a trvalo menej ako hodinu. Útok, akým bol ukrajinský, určite nevyslal dobrý diplomatický signál. Obe strany sa rozišli bez zmeny svojich pozícií. Nasledujúci deň sa Ukrajina vrátila k starej posadnutosti a pokúsila sa zaútočiť aj na krymský most, ale bez väčšieho úspechu.
Vladimír Putin 4. júna 2025 vyjadril pochybnosti o životaschopnosti mierových rozhovorov. Ukrajinské útoky označil za teroristické činy proti civilistom a obvinil ukrajinskú vládu z toho, že sa premenila na teroristickú organizáciu podporovanú západnými sponzormi. „Súčasný režim v Kyjeve vôbec nepotrebuje mier,“ povedal Putin na stretnutí s vysokými predstaviteľmi. „O čom sa máme rozprávať? Ako môžeme rokovať s tými, ktorí sa spoliehajú na teror?“ Počas telefonického rozhovoru s americkým prezidentom Donaldom Trumpom Putin jasne uviedol, že Rusko musí na ukrajinský útok reagovať. Ruský prezident nešpecifikoval, ako.
„Rusko je presvedčené, že na Ukrajine je v súčasnosti pri moci teroristická skupina,“ povedal ruský politológ Sergej Markov v rozhovore pre Globalbridge. „Tento režim pácha teror voči vlastným občanom už desať rokov.“
„Tieto rokovania vyzerajú ako predstavenie pre jediného diváka, Donalda Trumpa,“ pokračuje Sergej Markov.
„Čo sa týka ruskej reakcie, Rusko nemôže použiť jadrovú zbraň. A zabiť Zelenského by bolo zbytočné. Naopak, pre Rusko je dobré, ak Zelensky zostane pri moci. Pretože Trump nemá Zelenského rád. A drvivá väčšina ukrajinského obyvateľstva teraz Zelenského nenávidí,“ povedal ruský politológ.
Eskalácia bez konca?
Britský minister obrany John Healey zároveň potvrdil dodávku 100 000 dronov Ukrajine, čo predstavuje výrazný nárast predchádzajúcej podpory. Tento vývoj zdôrazňuje rastúcu militarizáciu konfliktu a rastúcu priepasť medzi bojujúcimi stranami.
V dominantnej verejnej diskusii v Európe sa zdá, že existuje len jedna prekážka mieru na Ukrajine: Vladimir Putin. Ruský prezident je vykresľovaný ako zanietený imperialist, ktorý nemá iný zámer, ako zničiť Ukrajinu, dobyť krajinu za krajinou, posúvať hranice a zasiať nepokoje po celom svete.
Podľa tejto interpretácie existuje iba jedna morálne prijateľná stratégia: vojensky položiť „cára“ na kolená. Prímerie bez predchádzajúcej porážky Ruska by sa považovalo za kapituláciu pred zlom. V niektorých kruhoch sa otvorene sníva nielen o zvrhnutí ruského režimu, ale aj o rozdelení krajiny na etnicky alebo regionálne vymedzené časti – pod zámienkou oslobodenia jej národov.
Podľa nedávnych vyhlásení brazílskeho prezidenta Lulu v rozhovore pre francúzske noviny Le Monde, Trumpov predchodca Joe Biden veril, že Rusko musí byť zničené. Je zvláštne, že v priebehu rokov jastraby na oboch stranách Atlantiku často obviňovali Bidena, že neurobil dosť pre zabezpečenie víťazstva Ukrajiny.
Trump na druhej strane opakovane sľuboval, že vojnu dokáže ukončiť „do 24 hodín“ – čo bolo síce propagandisticky prehnané, ale znamenalo to zmenu americkej stratégie.
Pre mnohých na Západe však bola akákoľvek forma dialógu s Ruskom neprijateľná. Rusko a ruská spoločnosť boli často označované za civilizačne zaostalé – neschopné racionálneho dialógu, vnímavé iba k sankciám a násiliu. Hovorilo sa, že jediným jazykom, ktorému Rusko rozumie, je jazyk zbraní. (Poznámka redaktora)
Vždy, keď si Moskva a Washington vymieňali diplomatické signály, ozývali sa tie isté hlasy. S ledva skrývanou morálnou nadradenosťou varovali pred novým „Mníchovom 1938“, pred „ústupkami“, pred opakovaním histórie.
Putin je nový Hitler, všetci autokrati konajú podľa rovnakého vzorca a ustúpenie len povzbudí budúcu agresiu – napríklad proti pobaltským štátom. Často sa citujú správy dánskeho, britského alebo poľského tajného oddelenia, ktoré vyhlasujú akúkoľvek deeskaláciu za nebezpečnejšiu ako vojnu. Argumenty určite nie sú zvlášť nápadité – ale sú recitované s ohromujúcou vytrvalosťou a mnohým analytikom a komentátorom priniesli dlhodobé kariéry a dobre platené pozície. (Poznámka redaktora)
Rusko samozrejme nesie zodpovednosť za inváziu na Ukrajinu vo februári 2022 (vyprovokovanú Západom! pozn . red.). Moskva mohla konať inak. A predsa, z pohľadu Ruska, tento čin nebol iracionálny: Susedný štát, ktorý explicitne predefinoval svoju identitu prostredníctvom obzvlášť agresívnej formy protiruského nacionalizmu a efektívne sa integroval do západnej vojenskej aliancie (pozri vyššie, pozn. red.), bol vnímaný ako existenčná hrozba.
Putin túto červenú čiaru – Ukrajinu v rozširovaní NATO – jasne definoval už roky. Už v roku 2007 Angela Merkelová vyhlásila, že členstvo Ukrajiny v NATO bude Rusko považovať za vyhlásenie vojny. Podľa dokumentov Wikileaks vtedajší americký veľvyslanec v Moskve William Burns (šéf CIA za Bidena) v roku 2008 tiež varoval pred „vážnymi dôsledkami“ takéhoto kroku.
A napriek tomu sa Západ rozhodol úplne ignorovať všetky varovné signály. NATO sa nikdy nepovažovalo za partnera v rokovaniach, ale skôr za inštitúciu, ktorej rozhodnutia nemusí nikto diktovať – ani za cenu veľkej vojny.
Dnešné posolstvo znie: Rusko odmieta mier. Putin odmieta akékoľvek prímerie. Napriek tomu nie je v žiadnom prípade iracionálne, že Moskva skepticky reaguje na západné ponuky, ako je napríklad myšlienka 30-dňového prímeria – zatiaľ čo Ukrajina sa počas tohto obdobia môže s pomocou Západu reorganizovať a znovu vyzbrojiť. (Zoberme si napríklad obdobie Minských dohôd I a II, ktoré boli dohodnuté len na vyzbrojenie Ukrajiny. Pozn . red.)
Samozrejme, z humanitárneho hľadiska je to hrozná tragédia. Ale z vojenského hľadiska by bolo hlúpe očakávať niečo iné. Ruskí generáli to vedia. Mnohí západní komentátori však zrejme naďalej veria, že Rusko možno presvedčiť k ústupkom prostredníctvom „morálnej nadradenosti“.
Krym a ďalšie územia ako tabuizovaná téma
Ukrajinská vláda – s podporou Washingtonu, Londýna a Bruselu – odmieta čo i len rokovať o Kryme a ďalších územiach. Polostrov je de facto pod ruskou kontrolou od roku 2014. Odvtedy krymské obyvateľstvo prejavuje len malú ochotu opäť sa stať súčasťou Ukrajiny. Západné médiá však tento aspekt väčšinou ignorujú alebo ho zavrhujú ako dôsledok propagandy.
V ďalších sporných regiónoch, ako sú Doneck a Luhansk, je realistická vyhliadka na úplné znovudobytie tiež veľmi otázna. Pre Rusko nie je kľúčovou otázkou kontrola každého územia, ale zabezpečenie toho, aby sa Ukrajina nestala vojenskou základňou NATO.
NATO – nie prirodzený zákon
Je dôležité poznamenať si jeden základný princíp: vstup do NATO nie je prirodzeným právom suverénnych štátov. Je to geopolitický akt, ktorý nevyhnutne mení rovnováhu síl. Pre Rusko predstavovala Ukrajina v NATO – podobne ako kedysi Gruzínsko – strategickú hrozbu. Západ svojím trvaním na „otvorených dverách“ zámerne ignoroval bezpečnostné obavy Moskvy.
V roku 2021 sa Rusko pokúsilo vyrokovať bezpečnostné záruky so Spojenými štátmi. Ponuka bola ignorovaná. Pri spätnom pohľade sa toto odmietnutie javí ako katastrofálne. A na jar 2022 boli v Istanbule na stole konkrétne návrhy mierového plánu – bez akýchkoľvek územných predbežných podmienok. Ukrajinská vláda aj západní poradcovia však v tom čase verili, že Rusko dokážu vojensky poraziť. Kremeľ čoskoro padne a ruská armáda je neschopná – to bol všeobecný konsenzus.
Dnes, po troch rokoch vojny a státisícoch úmrtí, sa táto nádej javí ako ilúzia. Každý, kto skutočne túži po mieri, si musí uvedomiť, že za neúspech diplomatického úsilia nemožno viniť Putina a údajne večne nemennú „zlú povahu“ ruského štátu. Nestačí vyhlásiť Moskvu za jediný zdroj všetkého zla – zatiaľ čo Západ neprejavuje žiadnu ochotu zamyslieť sa nad vlastnými chybami alebo strategickými prepočtami. Ak sa dnes opäť raz objavia pokusy o blokovanie každého diplomatického otvorenia – samozrejme, vždy v mene vznešených princípov, ako je právny štát, morálka a „poriadok založený na pravidlách“ – potom si musíme uvedomiť, čo to znamená: Politické riešenie sa nielen odkladá, ale aj aktívne bráni. Vyhliadka na mier je nielen nereálna – je systematicky ničená. Predovšetkým je dôležité to pochopiť. Pretože tí, ktorí odmietajú uznať realitu, sami prispievajú k znemožneniu mieru a sú zaň čiastočne zodpovední.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.