Ako by Simion ako prezident mohol zmeniť smerovanie rumunskej štátnej politiky

Možno je priskoro povedať, či je George Simion mužom osudu, aj keby túto nedeľu vyhrával rumunské prezidentské voľby. Aby si tento prívlastok zaslúžil, musel by v úrade dosiahnuť veľké veci počas dvoch funkčných období, zvrátiť osud a úlohu svojej krajiny vo svete. Ale hoci ho delí len 105 centimetrov od historického triumfu, je určite silou v rumunskej – a čoraz viac aj v európskej – politike, keďže svoju protiestablišmentovú stranu AUR vybudoval a viedol od nuly až po súčasnosť za necelých päť rokov.

George Simion (vľavo), rumunský prezidentský kandidát a líder strany AUR, a Karol Nawrocki (v strede), riaditeľ Inštitútu národnej pamäti (IPN) a kandidát v poľských prezidentských voľbách v roku 2025, sa 13. mája 2025 zúčastnili stretnutia s miestnymi obyvateľmi v poľskom Zabrze. EPA-EFE/KASIA ZAREMBA POĽSKO VONKU

Niet pochýb o tom, že nepokojný, sebavedomý a asertívny Simion by bol pre Rumunsko prezidentom, ktorý by sa snažil zohrávať veľmi aktívnu úlohu na medzinárodnej scéne. Prezidentská funkcia sa ústavne nezameriava len na zahraničnú politiku a obranu. Je to však muž so silnými názormi a vášnivý zástanca národných záujmov svojej krajiny, ako ich vníma on sám. Pod Simionom by sme mali očakávať úplný rozchod s „tradíciou“ nenápadných rumunských prezidentov po roku 1989, ktorí sa sotva zapísali do európskych, nieto ešte do svetových záležitostí.

Americký odchod

„Obavy“, že Simion nejakým spôsobom oslabí väzby Rumunska s NATO, sú úplne umelo vytvorené jeho politickými nepriateľmi. Je to falošná stopa, ktorá sa pekne hodí k inej propagandistickej klišé, ktorá sa snaží vykresliť Simiona ako „proruského“. V oboch týchto bodoch je Simion – rovnako ako jeho strana AUR – už roky úplne jasný a konzistentný: podporuje Alianciu, je pevne proamerický a odsudzuje ruskú inváziu na Ukrajinu a jej agresívne správanie vo všeobecnosti. Ako každý rumunský nacionalista, ani Simion by si nerobil ilúzie, pokiaľ ide o Rusko, ktoré spôsobilo jeho krajine nespočetné utrpenie a ktoré väčšina Rumunov vo všeobecnosti považuje za nepriateľa.

Napriek tomu by žiadny zodpovedný štátnik z tohto problémového kúta sveta nemohol ignorovať dva nové zásadné trendy v regionálnej bezpečnosti, ktoré sa práve odohrávajú a ktoré si vyžadujú realistickú reakciu.

Prvým je jednoznačný zámer Ameriky ukončiť svoju historickú úlohu garanta bezpečnosti Európy. Možno ešte nie je úplne jasné, ako dlho bude trvať, kým sa USA úplne odklonia od tohto kontinentu a odovzdajú hlavnú zodpovednosť za jeho obranu samotným Európanom; ale nápisy sú už na stene.

Dôsledky tejto novej politiky USA v otázke odcudzenia sa od Európy nemožno preceňovať. Základný kameň odstrašovania NATO a európskej bezpečnostnej architektúry sa odstraňuje. Aliancia sa časom nevyhnutne vyprázdni, keďže článok 5 stratí dôveryhodnosť bez plnej podpory USA. Všetky tri piliere pôvodného odôvodnenia lorda Ismaya pre NATO – „držať Nemcov na zemi, Američanov vnútri a Rusov vonku“ – sa teraz rozpadajú: Nemecko znovuzbrojuje (hlúpo povzbudzované historicky negramotnými pozorovateľmi), USA sa odkláňajú a Rusko vedie vojnu na európskej pôde.

Je fantáziou veriť, že „Európania“ – vrátane Spojeného kráľovstva – budú skutočne schopní zaplniť medzeru, ktorú zanechali USA, a kompenzovať americkú vojenskú a politickú moc, ktorá riadila európske bezpečnostné záležitosti posledných 80 rokov. Nie je ani zďaleka dostatok peňazí, politickej jednoty ani verejnej podpory (vrátane sociokultúrnej štruktúry dnešných morálne odzbrojených západných národov) na vybudovanie a ucelenosť riadnej, spoločnej „európskej obrany“ – napriek nekonečným súčasným a budúcim diskusiám o nej medzi „odborníkmi“, politikmi a podobnými ľuďmi.

Namiesto podobnej náhrady – európskej za americkú moc – ktorá by zachovala starý monolitický bezpečnostný poriadok zameraný na NATO, sa s najväčšou pravdepodobnosťou časom stane fragmentácia európskej bezpečnosti do subregionálnych dohôd. Bez externého hegemóna, akým sú USA, ktorý by pôsobil ako sprostredkovateľ a arbiter bezpečnostnej politiky na kontinente, jediné vzdialene politicky životaschopné obranné konštrukty možno organizovať iba v rámci podskupín európskych krajín.

Toto sa už deje, pričom sa v škandinávsko-baltskej oblasti od Spojeného kráľovstva po Poľsko a Fínsko formuje Severná aliancia. Obranná spolupráca a politická koordinácia v rámci tohto zoskupenia národov nemá v Európe obdobu. Maďarsko nedávno uzavrelo obrannú dohodu so Srbskom, hneď po novom trojstrannom pakte medzi Chorvátskom, Albánskom a Kosovom. Preto sa na oboch koncoch východného krídla NATO, na severe aj na Balkáne, vynakladá značné úsilie na prehodnotenie priorít a lokálnych aliancií mimo politiky NATO.

Medzitým sa rumunské štátnické umenie na tejto novej mape aktivít Európy nikde nenachádza – zamrzlo ako jeleň v svetlách reflektorov.

Dlhodobá ruská hrozba

Druhým strategickým vývojom – v skutočnosti lepšie chápaným ako trend – je dlhodobé posilňovanie ruskej vojenskej sily, a teda aj geopolitického vplyvu. Ruská armáda sa zväčšuje, nie zmenšuje, a jej vybavenie sa modernizuje, zatiaľ čo generálny štáb spotrebúva svoje staré zásoby zbraní z čias studenej vojny. Podobne ako Ukrajinci a na rozdiel od západných armád, aj Rusi očividne získavajú dôležité bojové skúsenosti. Ruská ekonomika a veľká časť spoločnosti sú tiež čoraz viac militarizované, čo umožňuje krajine udržiavať ofenzívnu politiku dlhý čas, možno na neurčito. Okrem toho Putinovo „partnerstvo bez hraníc“ so Si Ťin-pchingom jasne zabezpečilo čínsku „záštitu“ pre ruské vojnové úsilie – a možno aj pre jeho ďalšie ambície v oblasti Čierneho mora.

Nič z toho neznamená, že Rusko je v pozícii, aby mohlo vojnu na Ukrajine „vyhrať“ akýmkoľvek rozhodujúcim spôsobom. Obrovské sumy európskych peňazí, ktoré sa nalievajú na Ukrajinu na podporu jej hospodárstva a verejných služieb, spolu so spoločnou americko-európskou vojenskou podporou – vrátane dôležitých spravodajských informácií – poskytovanou ozbrojeným silám Ukrajiny, Rusku veľmi sťažujú dosiahnutie akéhokoľvek významného pokroku vo vojne. Všetka táto pomoc je však darovaná európskymi a americkými vládami, aby ju dali Kyjevu – alebo mu ju vzali, ak sa zmení politická situácia.

Veď koniec koncov, nikto v NATO nemá s Ukrajinou skutočnú zmluvu o vzájomnej obrane, teda zmluvný právny záväzok voči tejto krajine, demokraticky ratifikovaný parlamentom. Všetko sa to deje na základe jednostranných politických záväzkov prijatých súčasnými politickými lídrami, od Spojeného kráľovstva cez Estónsko až po Rumunsko, ktoré sa musia v každom prípade prenášať z jednej vládnej väčšiny na druhú. Opäť ide o dosť neistú situáciu, ktorú môžu zmeniť politické udalosti. Môže ísť o veci ako mierová dohoda, zmena politiky USA, vznik iných kríz alebo priorít v domácej alebo zahraničnej politike, ktoré súperia o spojenecké zdroje.

To všetko naznačuje, že dlhodobá geopolitická pozícia Ukrajiny môže byť menej silná a istá, než sa v súčasnosti zdá. Zadržať Rusov a dosiahnuť, aby sa to zakotvilo v mierovej dohode, je len prvá úloha a tá je už sama o sebe dosť náročná. Pre Kyjev je ešte ťažšie získať dlhodobé bezpečnostné záruky (zatiaľ čo žiadne skutočné, seriózne riešenia nie sú na dohľad) a potom sa z konfliktu zotaviť, keď sa začnú vytrácať toky peňazí zo Západu z vojnového obdobia.

Nakoniec, toto všetko sa musí diať za predpokladu, že Rusko takmer určite použije celú škálu svojich taktík „hybridnej vojny“, aby zmarilo vyhliadky Ukrajiny. Koniec vojny by mohol byť len začiatkom iného druhu problémov pre ukrajinský štát – a začiatkom nového cyklu ruskej vojenskej a politickej projekcie moci v regióne.

Pokiaľ ide o Rumunsko, bude sa musieť s týmto novým bezpečnostným kontextom efektívne vyrovnať samo, hneď ako USA naberú na obrátkach a odklone od Európy.

Reakcia Rumunska

Medzitým sa na Balkáne schyľuje k problémom. Maďarsko a Srbsko – západní susedia Rumunska – sú priateľskí k Rusku a Číne a zbližujú sa. Bulharsko, ktoré leží na južnej hranici Rumunska, zostáva miestom silného ruského kultúrneho a politického vplyvu. Moldavsko na východe so svojou veľkou proruskou menšinou a zmrazeným konfliktom v Podnestersku je tradičným bojiskom „šedej zóny“ proti vplyvu Kremľa. Skrátka, geostrategická izolácia Rumunska sa neustále zväčšuje; slučka sa uťahuje.

Niet divu, že v rumunských zahraničnopolitických kruhoch teraz panuje hlboký pocit krízy , hraničiaci so zúfalstvom. Kto v nasledujúcich rokoch ochráni Rumunsko pred potenciálnou ruskou agresiou (alebo dokonca – ktovie – ukrajinskými excesmi)? Američania to už neurobia; a Európania to nedokážu, ani teraz, ani pravdepodobne nikdy.

Riešenie tejto strategickej dilemy si bude vyžadovať kompletnú revíziu rumunskej zahraničnej politiky, takmer od základných princípov. Neustále rumunské rešpektovanie jastrabieho „európskeho konsenzu“ stanoveného v Bruseli, s pokynmi z Paríža a Berlína, bude musieť byť urýchlene nahradené mierovou politikou „Rumunsko na prvom mieste“, ktorá bude v prvom rade založená na národnom záujme . V praxi to znamená, že Simionova administratíva bude musieť urýchlene prehodnotiť medzinárodné postavenie krajiny a uprednostniť svoje partnerstvá a politické zosúladenie podľa toho, čo je výlučne v priamom záujme Rumunska, nie podľa toho, čo sa páči západným kancelárskym úradom a mainstreamovej tlači.

Aby Rumunsko prežilo a prosperovalo v novom kontexte štrukturálnej neistoty vo svojom vlastnom regióne, musí prijať stratégiu maximálnej flexibility a snažiť sa vyvažovať medzi rôznymi geopolitickými silami okolo seba, a nie zostať uväznené v rigidných zoskupeniach. To by bol len návrat k tradičnejšiemu spôsobu rumunského štátnictva, ktorý sa zdokonaľoval počas stáročného boja o politické prežitie na križovatke medzi Habsburskou, Ruskou a Osmanskou ríšou.

Koniec bezpečnostnej primáty USA v Európe spolu s perspektívnou geostrategickou fragmentáciou európskej bezpečnosti pod ruským a čínskym tlakom, ako aj s endemickými zlyhaniami samotnej Európy, znovu vytvára multipolárne geopolitické podmienky v rumunskom regióne, ktoré sú podobné tým z raného novoveku. Historická skúsenosť z tejto oblasti sa preto opäť stáva veľmi relevantnou.

V rámci novej stratégie vyváženia by mal rumunský štátnik fungujúci na princípoch maximálnej flexibility venovať viac pozornosti uvoľneniu napätia ako politickej reakcii na vznikajúce geopolitické reality v regióne. Ako už bolo na týchto stránkach podrobne uvedené , akékoľvek seriózne úsilie o uvoľnenie napätia musí byť sprevádzané značným posilnením obrany.

Po druhé, v krátkodobom horizonte je Simionovo prezidentstvo pripravené na odvážne činy príležitosťou na posunutie strategickej osi rumunského štátnictva z orientácie Východ-Západ na novú líniu úsilia Sever-Juh. Namiesto snahy získať si priazeň krajín ako Francúzsko a Nemecko a posadnutosti takzvaným „prozápadným smerovaním“ – obavou, ktorá pretrváva z čias, keď sa Rumunsko ešte stále obávalo prijatia do „západného klubu“, ale ktorá sa teraz stala zbytočnou – by sa rumunskí politici mali snažiť o rozvoj špecificky rumunského aliančného ekosystému vo vlastnom prostredí krajiny – t. j. v juhovýchodnej Európe a mimo nej.

Spriaznenosť Rumunska so Západom nie je spochybňovaná, keďže ide o latinskoamerickú krajinu s kultúrou, ktorú prevažne formoval kontakt so západným svetom (najmä s Francúzskom), a s obyvateľstvom, ktorého primárnou, kvázi univerzálnou túžbou po páde komunizmu bolo opätovné začlenenie sa do „civilizovaného Západu“. To je však aj dôvod, prečo má Rumunsko väčší priestor na bezpečné preskúmanie iných možností a využitie ďalších aspektov svojej veľmi bohatej kultúrnej tapisérie – najmä svojho byzantského dedičstva, ktoré sa najlepšie prejavuje v jeho pravoslávnych tradíciách a bohatých historických skúsenostiach s Balkánom a Tureckom.

Práve na juh by sa mala rumunská diplomacia v nasledujúcich rokoch dobre sústrediť. Ak má byť budúcnosťou európskej bezpečnosti zoskupenie a aliancia subregionálnych skupín a aliancií, Rumunsko zúfalo potrebuje vytvoriť si vlastné zoskupenia a aliancie vo svojom regióne – alebo aspoň tvrdo pracovať na spoločnom vytvorení jedného.

Projekt by mal zahŕňať Grécko aj Turecko – Bukurešť dokáže nájsť spôsoby, ako medzi nimi vyvážiť situáciu, najmä ak bude dostatočne inteligentná na to, aby sa koordinovala s britskou diplomaciou, najmä v Ankare, vzhľadom na viac ako dvestoročné skúsenosti Británie s veľmi zručným zaobchádzaním s Tureckom. Britské námorné znalosti a záujem o záležitosti Čierneho mora by sa mali tiež začleniť do plánovania rumunskej politiky.

Z rumunského pohľadu by sa otvorenie Turecka malo stať ústredným bodom novej zahraničnej politiky Bukurešti. Je to preto, že Turecko je jediným dostupným potenciálnym bezpečnostným sponzorom Rumunska pri Čiernom mori, keďže záujem USA o túto oblasť klesá. Výzvu rumunskej diplomacie pri riešení komplexnej siete tureckých záujmov okolo Čierneho mora a na Balkáne by sme nemali podceňovať. Rumunsko a Turecko však môžu nájsť spoločnú reč v mnohých otázkach v regióne, čo sa potom dá v budúcnosti využiť na budovanie čoraz silnejšieho a efektívnejšieho partnerstva medzi Bukurešťou a Ankarou.

Je dôležité, aby sa nový geopolitický rámec Rumunska rozšíril až do Izraela. Najmä Izrael by mal byť jasnejšie uznaný ako kľúčový rumunský spojenec, a to nielen preto, že Izrael sa môže a mal by stať oveľa významnejším dodávateľom vojenského vybavenia pre rumunské ozbrojené sily. Ak by sa rumunská vláda rozhodla alebo by na ňu EÚ vyvíjal tlak, aby prestala obstarávať americké zbraňové systémy, bezprostrednou alternatívou by, pokiaľ je to možné, mali byť izraelské – nie európske – vybavenie.

Na severe, mierne mimo tejto hlavnej oblasti záujmu, by sa malo Poľsko tiež zapojiť do tejto potenciálnej severojužnej geopolitickej osi vedenej Rumunskom, a to nielen preto, že niektoré základy pre poľsko-rumunsko-bulharsko-grécke prepojenie už boli položené prostredníctvom Iniciatívy troch morí.

Mimo európskeho priestoru môže rumunské štátnictvo pod vedením energického mladého nového prezidenta konečne začať dlho odkladanú prácu na rozvoji riadnej zahraničnej politiky a nakoniec aj plnohodnotnejšieho globálneho postoja pre svoj obchod a diplomaciu. Niet pochýb o tom, že niečo také je možné: Rumunsko v skutočnosti za svojich komunistických čias, za Ceausescuovho režimu, uplatňovalo rozsiahlu medzinárodnú politiku, pričom svoje obchodné záujmy a diplomatický vplyv premietalo z Afriky na Blízky východ a do Číny.

Dnešné Rumunsko, demokratickejšie, bohatšie a súčasťou silnejšieho západného aliančného systému, môže určite dosiahnuť ešte viac a oveľa rýchlejšie. Aby sa to však dosiahlo, systém krajiny potrebuje reštart a nová generácia lídrov a tvorcov politík sa musí ujať vedenia – nie podľa toho, čo chce Brusel alebo ktokoľvek iný, ale podľa toho, čo Rumunsko potrebuje. George Simion je šancou, ako to dosiahnuť.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/05/how-a-simion-presidency-can-reboot-romanian-statecraft/