KEBY AUTORITATÍVNY ŠTEFÁNIK PREŽIL, JE PRAVDEPODOBNÉ, ŽE SLOVENSKO BY SKÔR ROZDEĽOVAL AKO SPÁJAL

Priznám sa, že ma prekvapilo (ale v dobrom), koľko priestoru včera venovali politici vládnej koalície 106. výročiu úmrtia Milana Rastislava Štefánika. Po rokoch úplnej ignorácie našich významných výročí zo strany štátu to beriem ako signál, že sa v tejto veci blýska na lepšie časy, aj keď väčšina statusov sa obmedzila iba na banálne frázy. Jediné, čo stojí za zmienku, je výrok premiéra Fica, že generál Štefánik je náš pevný bod, o ktorý sa môžeme vždy oprieť. Áno, to je dosť presné, nemôžeme porozumieť našim dejinám, našim zápasom a našej identite bez Štefánika. Lenže…

Lenže napriek nesporným gigantickým zásluhám tohto velikána o založenie republiky by sme pre pochopenie jeho miesta v dejinách urobili viac, keby sme sa na neho nepozerali ako na božstvo na kamennom podstavci, ale ako na človeka z mäsa a kostí, ktorý nielen veril, ale aj pochyboval, ktorý nielen spájal, ale aj rozdeľoval a ktorý robil nielen správne rozhodnutia, ale aj ťažké chyby.

Pri príprave na svoju novú knihu som narazil na jeden list Janka Jesenského (v tom čase legionára v Rusku), v ktorom zatrpknuto píše, že má veľmi ťažké srdce na Štefánika a že sa chystal proti nemu po návrate domov napísať ostrý článok, od ktorého ho napokon odradila jeho smrť. Vieme, že nebol sám z popredných predstaviteľov slovenského národného hnutia, ktorý sa na neho díval cez prsty, lenže informácie tohto druhu boli pri budovaní Štefánikovho kultu zámerne zatláčané do úzadia.

Z Jesenského spomienok sa dozvedáme, že na Štefánikovi mu najviac prekážal jeho autoritatívny štýl. Keď sa 18. novembra 1918 uskutočnil v Omsku prevrat a admirál Kolčak rozpustil direktórium a vyhlásil sa za diktátora, medzi česko-slovenskými legionármi sa rozšírila zvesť, že sa tak stalo so súhlasom nového ministra vojny generála M. R. Štefánika. Pre legionárov to bol silný tabak. Rozčuľovali sa, že ak bojovali proti boľševickej diktatúre iba preto, aby pomohli vytvoriť novú, tak v tom nevidia žiadny význam. S cieľom upokojiť situáciu preto Odbočka Česko-slovenskej národnej rady v Rusku po dlhej porade vydala vyhlásenie, v ktorom prevrat odsúdila a vyhlásila, že česko-slovenská armáda, ktorá bojuje za slobodu a demokraciu, nemôže a nebude podporovať násilné prevraty, ktoré sa priečia týmto zásadám. Vojaci prestali chápať, za čo majú ešte bojovať a zotrvávať v Rusku. Tým skôr, že doma bolo treba brániť Slovensko pred maďarským vojskom, ktoré ho nechcelo opustiť.

Lenže keď 8. decembra 1918 konečne dorazil do Jekaterinburgu dlhoočakávaný generál Štefánik, pre mnohých bol obrovským sklamaním. Admirála Kolčaka síce nenavštívil, aby nezahanbil predstaviteľov Odbočky za ich protest proti prevratu, sám bol však veľmi odmeraný. Na nadšené reči, ktorými ho pozdravili slovenskí krajania, vôbec neodpovedal. Janko Jesenský si k tomu poznamenal: „Čakali sme ho ako Mojžiša, ktorý povedie svoj sibírsky národ domov, ale i Mojžiš i národ sa akosi rozčarovali, Mojžiš v národe, národ v Mojžišovi.“

Sklamaným legionárom oznámil, že sa ešte nemôžu vrátiť, že svojou prítomnosťou v Rusku posilnia pozície nášho nového štátu na mierovej konferencii, že je to pre nich česť, a keď sa ozvali nesúhlasné výkriky, vyhováral sa, že je to rozkaz prezidenta Masaryka. Unavených a demotivovaných vojakov však tým nepresvedčil. Pokúsil sa im vysvetliť, že nijaká spojenecká pomoc nepríde, proti čomu legionári namietali, že prezident Masaryk im v liste zo 14. novembra sľúbil, že spojenci im pomôžu. Štefánik trval na tom, že sem spojenci neprídu, no aby ich utíšil, začal im dávať falošné nádeje, že sa robia prípravy ofenzívy na Moskvu a že v Rumunsku sa sústreďuje niekoľko francúzskych divízií s tankami smerujúcimi na Rusko, len vytrvať… Napokon im Štefánik nasľuboval ako typický politik: „Presekáme sa domov, so mnou v čele. Ja pôjdem domov s vami, alebo zostanem tu s vami. Bez vás nepôjdem!“ Napriek týmto slovám už vtedy vedel, že tento sľub nesplní a o niekoľko dní odišiel. Legionári boli sklamaní a nahnevaní. Janko Jesenský zhrnul ich výhrady takto:

Podľa Štefánika vedie cesta domov len cez boj, bez priamej spojeneckej pomoci. Pred nami boj, za nami boj. Toto sa nikomu nebude páčiť. Legionári odsúdili diktatúru Kolčaka, Štefánik odsúdil legionárov za ich protest proti prevratu. „To bola dedinská politika!“ zúril. „Na také veci má právo iba pražská vláda!“ Legionári chceli vyjednávať, minister vojny chcel bojovať. Legionári si zvolili členov do vedenia odbočky Česko-slovenskej národnej rady v Rusku, Štefánik odbočku rozpustil a vyhlásil, že politizovať môže len Národné zhromaždenie v Prahe. Socialistické krídlo členov Odbočky (Dávid, Janík, Král, Kysela, Polák) však namietalo, že boli zvolení vojenským revolučným zjazdom a len nový snem ich môže zbaviť mandátov a zlikvidovať Odbočku. Štefánik to arogantne označil za nezmysel. „Jedna vláda, jeden snem,“ skonštatoval sucho. Socialisti však namietali, že Praha je ďaleko, tunajšie pomery sú rozhárané a centrálna vláda nedokáže pružne zasahovať do tunajšieho vývoja.

„Na to som tu ja, minister vojny,“ odpovedal stroho Štefánik.
„To bude diktatúra,“ búrili sa legionári.
„To je príkaz prezidenta,“ pokrčil plecami Štefánik.

Nielen Janko Jesenský, ale aj viacero jeho druhov označilo takéto správanie za „kolčakovskú diktatúru v česko-slovenskom vydaní“. Štefánik sa im stal nesympatickým, nedemokratickým, elitárskym západným generálom starého systému, ktorý príliš často „udieral na svoju šabľu“. Vyčítali mu, že to, čo tak ťažko staval pred dvoma rokmi v Petrohrade (Odbočku Česko-slovenskej národnej rady v Rusku), teraz zničil za pár minút v Jekaterinburgu. Vrcholom poníženia Janka Jesenského bolo, keď generálovi odovzdával prikázaný abdikačný list člena Odbočky a Štefánik mu povedal: „Keď sa vrátime na Slovensko, napíšeš nám veršík.“ Spisovateľa to rozhnevalo. „Čože??“ vybuchol. „Veršík, brat minister?? Na nič iného nie som súci, len veršíky písať??“ Urazený a zahanbený Janko Jesenský považoval písanie veršov až za poslednú vec, keď už nemal inej roboty, za akúsi zábavu podobnú poháru vína vo veselej spoločnosti. Teraz dal generál majstrovi slova najavo, za čo ho má.

Nebol to však jediný incident. Za najväčší spor medzi slovenskými legionármi a Milanom Rastislavom Štefánikom sa považuje požiadavka, ktorú Janko Jesenský predniesol generálovi v salónnom vozni počas voľného rozhovoru. Pripomenul mu, že Slováci žiadajú, aby im rozkazy čítali v slovenskom jazyku. Štefánik to rázne odmietol so slovami „Reč vo vojsku musí byť len jedna!“ a pozrel sa na Jesenského takými prísnymi očami, že sa nezmohol na odpor. Tým sa však boj za slovenčinu ako veliaci jazyk v česko-slovenskom vojsku neskončil. Najviac o ňu zápasil istý kapitán Rudolf Viest – tí, ktorí ste v ňom spoznali budúceho vojenského veliteľa Slovenského národného povstania generála Viesta, hádate správne. Autoritu a vôľu generála Štefánika však nezlomil ani on. Na tomto mieste mi nedá nespomenúť, že okolo Štefánika a jeho národného presvedčenia panuje veľa mýtov. Často si ho privlastňujú nacionalisti a ľudáci ho v čase vojnového Slovenského štátu dokonca propagandisticky označovali za „slovenského Hitlera“. Lenže Milan Rastislav Štefánik bol v skutočnosti tvrdý čechoslovakista. Dokumentoval to už ako mladík v roku 1903, keď do moravského denníka Čas napísal článok Československá jednota, v ktorom sa vyznával z lásky k budúcnosti „dvojjediného národa československého“. Na tejto pozícii zotrval až do konca života.

Občas sa špekuluje, ako by sa Štefánik správal a profiloval, keby prežil návrat do vlasti. Historici otázky tohto typu nemajú radi, ale tentoraz urobím malú výnimku a zašpekulujem si. Na rozdiel od Masaryka bol Štefánik nielen konzervatívnejší, ale aj autoritatívnejší. Nezniesol akýkoľvek odpor, odmietal volebné právo pre ženy, bol stúpencom monarchie a Slovákov považoval za nepripravených na demokraciu. O jeho plánoch v novom štáte sa nám zachovala spomienka česko-slovenského vojenského pridelenca v Taliansku Jana Šeba, jedného z posledných ľudí, ktorí videli Štefánika živého: „Štefánik bol individualita sily, ktorú zriedkakedy nachádzame. Mal tak silnú vôľu, že ňou premáhal chorobu, ktorá ho zdolávala, a len silou tej vôle držal sa snáď pri živote. Ak by sa vrátil živý, veľa by pravdepodobne v republike horelo. Aspoň sa pripravoval, že do všeličoho hlasno prehovorí, a už po ceste vyhŕňal rukávy. Pripravoval sa šľahnúť do všetkých sektorov; mal som však dojem, že „naľavo“ bude pri tom viac potlesku ako „napravo“. Hovorili sme si často o sebe my, ktorí sme boli v Rusku pred i po revolúcii, že Rusko nás „zľavelo“. Pri poslednom stretnutí som niekoľkokrát prekvapene skonštatoval, že i generál Štefánik tam „zľavel“ a veľa… Najmä pre Slovensko mal celý rad organizačných námetov.“

Ide o ojedinelý zaujímavý historický prameň, ku ktorému však musíme pristupovať kriticky. Predovšetkým, výraz „ľavý“ znamená v tomto prípade skôr liberálny ako ľavicový. A aj o tom veľmi pochybujem, nemáme žiadnu inú zmienku o tom, že by svoje politické názory na konci života zmenil, práve naopak. Vážnejšie treba brať jeho ambície po návrate domov. Myslím, že by sa dostal do ostrého sporu s Masarykom, že by oslabil vplyv Hlinku a že by súperil s Benešom o post prezidenta republiky. Politicky by pripomínal skôr poľského maršala Piłsudského, takže nie je vylúčené, že by sa pokúsil nastoliť diktatúru. Napokon, obľuba silných vodcov je pre moderné slovenské dejiny typická. Je preto pravdepodobné, že keby Štefánik prežil vznik republiky, Slovensko by skôr rozdeľoval ako spájal, kultovú postavu z neho urobila až jeho nevyjasnená smrť.

V každom prípade, ani historické zásluhy Milana Rastislava Štefánika o vznik Česko-slovenskej republiky, špeciálne pri vybudovaní vojska a diplomatickom uznaní nového štátu, by nás nemali zastaviť pred tým, aby sme ho skúmali celostne a aby sme sa na jeho výnimočnú osobnosť pozreli triezvym a ak to bude potrebné aj kritickým pohľadom. Jeho významu to neublíži a nášmu sebareflexívnemu pohľadu na to, odkiaľ a kam kráčame, to iba pomôže.

Eduard Chmelár