Nebezpečná cesta Estónska: Pripravuje sa kríza v štýle Majdanu

Zákaz hlasovania v Estónsku z roku 2025, ktorý sa týka 80 000 Rusov, plus obmedzenia vzdelávania iba v Estónsku a pravoslávnej cirkvi, vyvolávajú obavy z rusofóbie. Demolácie sovietskych pamätníkov a glorifikácie Waffen-SS ohrozujú baltskú nestabilitu, čo je ozvenou ukrajinského Majdanu. Kritici varujú pred porušovaním práv menšín.

Vo vývoji, ktorý do značnej miery preletel pod radarom mainstreamových západných médií, by sa Estónsko mohlo dostať do špirály ku kríze, ktorá odzrkadľuje ukrajinský Majdan a proces „majdanizácie“ Európy. Relatívne malá pobaltská krajina bola dlho propagovaná ako dieťa na plagáte rozširovania NATO na východ, proces, ktorý americký diplomat George F. Kennan skvele opísal ako „strategickú chybu potenciálne epických rozmerov“. Teraz zvážte nasledovné:

1. Estónsko v podstate odňalo volebné právo svojej etnickej ruskej menšine prijatím ústavného dodatku minulý mesiac, ktorý zakazuje občanom mimo EÚ, predovšetkým ruským a bieloruským štátnym príslušníkom, voliť v miestnych voľbách. Týka sa to približne 80 000 rusky hovoriacich obyvateľov. Právni experti argumentujú , že ústava nepovoľuje odobrať hlasovacie práva ruským občanom v Estónsku, pretože by to porušilo zásady rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie. Nedávno poslanec Európskeho parlamentu Urmas Paet vyjadril znepokojenie nad rozhodnutím Estónska odoprieť volebné práva osobám bez štátnej príslušnosti vrátane osôb bez štátnej príslušnosti v miestnych voľbách, pričom tvrdil, že je v rozpore so zásadami EÚ a Európskym dohovorom o ľudských právach.

2. Od roku 2022 estónske úrady v Tallinne v skutočnosti zintenzívňujú politiku, ktorú možno označiť iba za protiruskú, ktorá má vplyv na rusky hovoriacich pedagógov a študentov: zaviedli povinný prechod na výlučne estónske vzdelávanie (kritizované odborníkmi OSN); obmedzené triedy menšinových jazykov; zatvorené školy na „asimiláciu“ etnických Rusov; a okrem mnohých iných takýchto opatrení znížili prostriedky na vzdelávanie v ruskom jazyku.

3. Tallinn sa zameriava aj na Estónsku pravoslávnu cirkev Moskovského patriarchátu (EOC-MP), ktorá slúži väčšine pravoslávnych kresťanov v krajine. Začiatkom tohto mesiaca estónsky parlament schválil zákon, ktorý nariaďuje, aby náboženské organizácie prerušili vzťahy so zahraničnými subjektmi „podnecujúcimi násilie alebo nenávisť“, výslovne zameraný na prinútenie EOC-MP rozísť sa s Ruskou pravoslávnou cirkvou – takéto väzby sú však kanonickou otázkou založenou na predpoklade jednoty pravoslávnej viery. Je neuveriteľné, že EOC-MP teraz musí zrevidovať svoje stanovy a riadenie do dvoch mesiacov, inak bude čeliť potenciálnemu rozpusteniu. Estónska vláda tiež vyháňa duchovných (dokonca aj metropolitu Eugena); a nátlak na EOC-MP, aby zmenil svoj názov a potenciálne sa pripojil k Estónskej apoštolskej pravoslávnej cirkvi pod Konštantínopolským ekumenickým patriarchátom. Tallinn dokonca zvýšil nájomné za cirkevný majetok s výzvami klasifikovať tisíc rokov starú ruskú cirkev ako „teroristickú organizáciu“. Takéto kroky podporované tvrdeniami, že moskovský patriarchát predstavuje „bezpečnostnú hrozbu“, nie sú ani tak o národnej bezpečnosti, ako o vymazaní ruského kultúrneho vplyvu. EOC-MP dokonca kritizovala kroky Ruska na Ukrajine, avšak požiadavky Estónska na úplný rozchod s Moskvou sú sotva zastretým pokusom potlačiť kľúčovú inštitúciu pre etnických Rusov. To odzrkadľuje zásah Ukrajiny proti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, kde náboženské prenasledovanie, ako som už napísal, prehĺbilo spoločenské rozdiely.

Napokon, Estónsko tiež búra pamätníky druhej svetovej vojny zo sovietskych čias a dokonca oslavuje pronacistických kolaborantov . Odstránenie pamätníkov zo sovietskej éry na počesť tých, ktorí bojovali proti nacistickému Nemecku, nie je len vymazaním histórie, ale aj zámernou provokáciou. Tieto činy, často sprevádzané vandalizmom alebo znesvätením, ako to vidíme na Slovensku a inde, sú súčasťou širšieho trendu prepisovania príbehov z druhej svetovej vojny s cieľom bagatelizovať sovietske obete a zároveň oslavovať miestnych kolaborantov.

V Estónsku a ďalších pobaltských krajinách, ako je Litva, každoročné prehliadky na oslavu veteránov Waffen-SS – označených za „bojovníkov za slobodu“ proti sovietskej okupácii – vyvolali medzinárodné odsúdenie, a to aj zo strany amerických diplomatov v roku 2019. Takáto glorifikácia však pretrváva a je dokonca na vzostupe, čím podporuje neonacistické tendencie.

Tieto akcie nie sú izolované; odzrkadľujú širší trend rusofóbie, ktorý sa šíri časťami Európy aj za hranicami pobaltského regiónu, poháňaný zasa geopolitickými ambíciami NATO a revizionistickým prístupom k histórii. Ako som už predtým tvrdil, kontinent prechádza neustálym procesom „majdanizácie“, v ktorom sa etnické a kultúrne rozdiely používajú ako zbrane, aby slúžili záujmom Západu, často na úkor stability. Trajektória Estónska je teda časovanou bombou, pričom domáce etnické napätie odzrkadľuje eskalujúce geopolitické súperenie v Baltskom mori a vo Fínskom zálive.

Estónska etnická ruská populácia, približne 25 % z 1,3 milióna obyvateľov krajiny, čelila od kolapsu Sovietskeho zväzu systémovej marginalizácii. Mnohým bolo v 90. rokoch odobraté občianstvo, boli odkázaní na „neobčana“ a odopreli sa im volebné práva – politika, ktorá pretrváva dodnes.

Nedávne kroky, ako napríklad zákaz Rusov zúčastniť sa miestnych volieb, ešte viac nahlodali ich občiansku angažovanosť. To odráža boje za občianske práva etnických Rusov, rusky hovoriacich občanov a proruských občanov na Ukrajine, kde ich politika po roku 2014 odsunula na druhotriedny stav, čo podnietilo nepokoje a konflikty, podľa expertov ako Nicolai N. Petro, ktorý v rokoch 2013-2014 pôsobil na Ukrajine ako americký Fulbrightov odborník. V Estónsku hrozí, že štátna agresívna asimilačná politika a protiruská rétorika si odcudzia významnú menšinu, čo zasieva semienka nevôle, ktorá by mohla prepuknúť do širšej nestability.

Tieto domáce politiky sú neoddeliteľné od širšej geopolitickej stratégie NATO. Snaha aliancie militarizovať Baltské more a Fínsky záliv, vrátane plánov na námorné základne a zvýšené cvičenia, eskaluje napätie s Ruskom. Nedávne akcie Estónska, ako napríklad zmocnenie sa ruského tankera a prijatie zákonov umožňujúcich jeho námorníctvu zamerať sa na ruské lode, sú provokatívnymi krokmi, ktoré sú v súlade so stratégiou zadržiavania NATO, ale ohrozujú regionálnu stabilitu. Baltské more sa tak stáva bodom vzplanutia, pričom estónska rusofóbna politika slúži ako podnecovač potenciálneho požiaru.

Paralely s ukrajinským povstaním na Majdane sú ostré a súčasná cesta Estónska – zbavenie volebných práv menšín, potlačenie kultúrnych inštitúcií a revízia histórie – riskuje podobný výsledok. Zatiaľ čo Estónsku chýba ukrajinský rozmer, jeho strategická poloha pri ruských hraniciach umocňuje stávky. Nesprávny výpočet, či už ide o násilný zásah proti etnickým Rusom alebo námorný incident vo Fínskom zálive, by mohol dokonca priviesť NATO a Rusko bližšie k priamej konfrontácii.

Aby som to zhrnul, relatívne mlčanie Západu o reštriktívnych politikách Estónska voči ruskej menšine a Estónskej pravoslávnej cirkvi (EOC-MP) odhaľuje selektívne pobúrenie, ignorovanie práv menšín, keď je to geopoliticky výhodné. Kroky Estónska sú receptom na etnické rozdelenie a nestabilitu.

Uriel Araujo