V SVÄTEJ ZEMI NIET VEĽKONOČNÉHO POKOJA

Včerajšie veľkonočné ráno som strávil na hradisku v Mikulčiciach, jednom z najvýznamnejších centier Veľkomoravskej ríše, kde si konkurovalo hlboko zakorenené staroslovanské duchovno s nárokmi kresťanskej moci. V magickej krajine pri starom koryte Moravy bol ideálny priestor na rozjímanie a premýšľanie o zlyhaní všetkých pokusov urobiť ľudstvo lepším. Človek môže svoj život postaviť na svojich pravidlách, na svojich zásadách, na svojich cnostiach – alebo ho stavia na svojej skúsenosti, na zážitku podmaňujúcej viery, ktorá do jeho života vošla ako bezpodmienečná výzva. Vlastne, práve tu sa dotýkame rozdielu medzi humanizmom a vierou.

V dnešnom svete sa však viera v človeka zdá byť rovnakou, ak nie nebezpečnejšou ilúziou ako viera v boha. A tak nám zostala naša v mnohom obmedzená racionalita. Nič lepšie nemáme. Preto nám nezostáva nič iné ako vecne a pokiaľ je to možné statočne niesť svoje prehry a pokorne svoje malé víťazstvá. Z tohto hľadiska je mýtus o Sizyfovi podľa mojej mienky reálnejšou alternatívou odpovede na tie najdôležitejšie ľudské otázky než mýtus o Kristovi. Neponúka nám spasenie odpúšťajúcou láskou a vytrhnutím zo smrti. Sizyfos totiž vie, že ho nikto nespasí, že nenastane žiadne spočinutie v spáse ani v konečnom cieli a zmysle dejín, ale že nemôže vzdať nikdy sa nekončiace, žiadnym víťazným vencom korunované, ustavičné riešenie problémov. Takýto človek triezvo, racionálne prijíma svoj údel a rovnako racionálne ho nesie i rieši.

Ako celoživotnému bojovníkovi proti všetkým kultom – náboženským i politickým – sa mi ťažko akceptuje úprimnosť viery v zmŕtvychvstanie u ľudí, ktorým je ľahostajné utrpenie v Svätej zemi. Rovnako ako neverím tým, ktorým sa máli veľkonočné prímerie na Ukrajine, no ani slovom neodsúdili genocídu v Gaze vymykajúcu sa ľudskej predstavivosti. V Palestíne nie je žiadne veľkonočné prímerie. Izrael vyvraždil na Veľký piatok ďalšie desiatky Palestínčanov, vrátane detí. Priznám sa, že mi už dochádza predstavivosť a schopnosť vcítiť sa do postojov ľudí, ktorí toto schvaľujú. Humanitárni pracovníci sa zhodujú, že utrpenie palestínskeho obyvateľstva spojené s odopieraním základných ľudských potrieb je v súčasnosti najväčšie od začiatku konfliktu. Izraelská vláda blokuje vstup humanitárnej pomoci (vodu, jedlo, lieky a energie) do pásma Gazy rovnakým spôsobom ako nacisti počas blokády Leningradu. To nie je „kontroverzné“, to je zločin proti ľudskosti a pošliapanie medzinárodného práva. Podporujem všetky formy pomoci, ale ak nevyvinieme naozajstný nátlak na vlády, ak nedôjde k razantnému zásahu medzinárodného spoločenstva, títo ľudia nebudú zachránení. Už aj mnohí izraelskí intelektuáli varujú západné štáty, že bezvýhradnou podporou súčasného Izraela škodia samotným Židom a rodiny zadržiavaných rukojemníkov rozhnevane konfrontujú premiéra Netanjahua, že nehovorí v ich mene.

Palestínska veľvyslankyňa na Slovensku sa mi oficiálne a verejne poďakovala za podporu a úprimnosť, s akou dlhodobo vyjadrujem solidaritu s palestínskym ľudom. V príspevku, ktorý zverejnila pod mojím statusom o genocíde v Gaze, okrem iného napísala: „Dúfame, že vaše slová inšpirujú ďalšie hlavné médiá a politikov na Slovensku, aby sa pevne postavili proti porušovaniu medzinárodného práva a ľudských práv okupačnou mocou Izraela proti palestínskemu ľudu, ako to robia pre iné národy. Žiadame Slovensko a ďalšie štáty EÚ, aby podnikli kroky proti vojnovým zločinom páchaným každý deň v Gaze.“ Mlčanie slovenskej politickej reprezentácie (tak koalície ako aj opozície) je vrcholne hanebné, je v rozpore s našou historickou skúsenosťou malého národa čeliaceho útlaku, neslobode a popieraniu základných práv. K výzve palestínskeho veľvyslanectva sa pripájam. Nemôžem precítiť odkaz Veľkej noci s tými, ktorým je ľahostajný osud Svätej zeme.

Eduard Chmelár