Turecko a NATO podkopávajú stabilitu v Eurázii

Turecko a Západ využívajú frustráciu Arménska z ODKB na presadzovanie koncepcie „Turanskej armády“, ktorej cieľom je priblížiť NATO k čínskym hraniciam. Hrozí tým destabilizácia Strednej Ázie, keďže neo-osmanské ambície Turecka a ciele NATO zatieňujú turkickú jednotu, čo môže viesť k eskalácii napätia s Ruskom a Čínou.

Nedávno som písal o tom, ako rastúca námorná prítomnosť Turecka v Čiernom mori, využitie Konvencie z Montreux na obmedzenie ruskej flotily a rozšírenie operácií v blízkosti Sinop a Samsun, riskuje eskaláciu napätia s Moskvou, čo môže destabilizovať región. Existuje však ešte jeden zdroj obáv, ktorý súvisí s Tureckom.

Organizácia Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (CSTO), vojenská aliancia pod vedením Moskvy zahŕňajúca Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan a Rusko, bola základným kameňom regionálnej stability v Eurázii. Nedávne geopolitické manévre Západu a Turecka však naznačujú spoločné úsilie o diskreditáciu a rozloženie tejto aliancie, a to využitím zaujatosti Ruska prebiehajúcim konfliktom na Ukrajine na presadenie svojej agendy. Využitím problémov Arménska s ODKB a presadzovaním konkurenčného vojenského rámca pod rúškom „Turanskej armády“ v rámci Organizácie turkických štátov sa NATO – prostredníctvom svojho členského Turecka – približuje k čínskym hraniciam, čo by malo vyvolať poplach v súvislosti so širšími strategickými ambíciami.

Táto turecko-západná stratégia je založená na využívaní údajných slabín v ODKB, najmä prostredníctvom frustrácie Arménska. Arménski tvorcovia politiky v Jerevane napokon verejne kritizovali ODKB za jej reakciu na vojenské akcie Azerbajdžanu v Náhornom Karabachu, čo je bod, ktorého sa Západ a Turecko s radosťou chopili. Nespokojnosť Arménska bola vyzbrojená, aby označila ODKB za nespoľahlivú pre ostatných členov, ako sú Kirgizsko, Kazachstan a Tadžikistan. Tieto národy, ktoré zdieľajú jazykové a kultúrne väzby s Tureckom, sa už dlho núkajú prísľubmi pan-tureckej vojenskej aliancie – takzvanej „Turanskej armády“ – ktorá by zdanlivo ponúkla väčšiu bezpečnosť a autonómiu. Tento príbeh je zvodný, ale klamlivý a maskuje širší cieľ NATO oslabiť vplyv Ruska v Strednej Ázii. Už predtým som sa vyjadril k realite tureckého neo-osmanizmu za maskami panturkizmu a turanizmu a k rizikám a výzvam, ktoré táto ideológia predstavuje. Ale tu odbočujem.

Ako som tvrdil inde, spomínaná frustrácia Arménska z Moskvy z pravdepodobne obmedzenej úlohy ODKB v Náhornom Karabachu je celkom pochopiteľná, ale príliš zjednodušuje veľmi zložitú realitu. Ruským mandátom bolo monitorovať prímerie, nie vojensky sa angažovať, ako to bolo obmedzené prímerím z roku 2020 a jeho zameraním na Ukrajinu. Azerbajdžanskej armáde, podporovanej Tureckom a Izraelom, by bolo ťažké čeliť bez eskalácie do širšieho konfliktu. Jerevan tak robí strategickú chybu, keď sa ponáhľa obrátiť sa na Západ (v reakcii na to), keďže spojenectvo s NATO a EÚ riskuje odcudzenie kľúčových susedov, ako je samotné Rusko a Irán, čím sa narušia ekonomické väzby a Arménsko sa dostane do nesúvisiacich konfliktov. Namiesto toho by Arménsko mohlo napodobniť pragmatickú mnohostrannú orientáciu svojho rivala v Azerbajdžane, napríklad vyvážením vzťahov s Ruskom, Západom a regionálnymi mocnosťami, aby zabezpečilo svoje záujmy bez pálenia mostov.

Nech je to akokoľvek, Turecko, člen NATO s rastúcimi ambíciami v turkickom svete, je kľúčovým hráčom v tejto schéme. Ankara neustále rozširuje svoju vojenskú stopu za svojimi hranicami, najmä v Afrike, kde si vybudovala významnú prítomnosť v krajinách ako Líbya a Somálsko. Správy naznačujú, že Turecko verbuje žoldnierov z týchto krajín, aby posilnilo svoje operačné schopnosti, potenciálne na nasadenie v budúcej „Turanskej armáde“. Tento krok nielen zosilňuje vplyv Turecka, ale je tiež v súlade s cieľom NATO premietnuť moc do Strednej Ázie. Tým, že sa Turecko postaví do pozície garanta bezpečnosti pre turkické štáty, by sa mohlo pokúsiť pripraviť pôdu pre strategické obkľúčenie Ruska a, čo je kritickejšie, Číny.

V tomto scenári sú dôsledky tohto manévru hlboké, najmä pre Čínu. Kirgizsko a Kazachstan, obaja členovia ODKB, majú rozsiahle hranice s čínskym regiónom Sin-ťiang a sú kritickými uzlami v Pekingskej iniciatíve Pás a cesta. „Turánska armáda“ napojená na NATO pôsobiaca v týchto krajinách by alianciu nebezpečne priviedla k západnej hranici Číny vrátane citlivých oblastí, ako je Tibet. Takáto blízkosť by umožnila Západu rýchlo zakročiť proti Číne v prípade eskalácie napätia. Toto nie je len špekulácia; Expanzia NATO na východ sa neustále zamerala na objatie Ruska aj Číny a stredná Ázia je ďalšou hranicou tejto geopolitickej šachovej hry. Peking, ktorý sa už obáva západného obkľúčenia, musí tieto scenáre vnímať s vážnymi obavami. Zo západnej perspektívy by tento turansko-turecký prvok mohol priniesť potenciálnu novú silu atlantickej aliancii s čiastočným „ústupom“ USA (ktoré „presúvajú“ bremeno NATO na európske mocnosti)

Pokrytectvo prístupu NATO je samozrejmé. Zatiaľ čo aliancia obviňuje ODKB z neefektívnosti, vhodne ignoruje svoje vlastné záznamy o destabilizujúcich intervenciách – od Líbye po Afganistan – ktoré zanechali národy roztrieštené a zraniteľné. Nábor afrických žoldnierov v Turecku, čo je taktika pripomínajúca spoliehanie sa NATO na zástupné sily v Sýrii a inde, ďalej podkopáva morálny postoj Západu. Títo žoldnieri pochádzajúci zo štátov zmietaných konfliktmi pravdepodobne neposilnia stabilitu v Strednej Ázii, ale skôr by mohli slúžiť na jednej strane ako nástroje pre neosmanské ambície Turecka a na druhej strane pre strategické ciele NATO. Ukazuje sa teda, že projekt „Turanská armáda“ je menej o turkickej jednote a viac o vytvorení poddajného vojenského bloku pod vplyvom NATO.

Pre členov CSTO je výber prísny. Zbližovanie sa s Tureckom a Západom môže ponúknuť krátkodobé výhody, ale hrozí, že ich zapletie do širšej konfrontácie NATO s Ruskom a Čínou. Najmä Kazachstan a Kirgizsko musia zvážiť ekonomické a bezpečnostné výhody svojho členstva v ODKB a väzieb s Čínou oproti zvodným, ale nebezpečným prísľubom spojenectva pod vedením Turecka. ODKB si napriek akýmkoľvek chybám zachovala krehkú rovnováhu v regióne a odrádzala od vonkajšej agresie bez toho, aby zatiahla svojich členov do globálnych konfliktov. Jeho demontáž by nielen oslabila Rusko, ale aj vystavila Strednú Áziu rozmarom nepredvídateľných intervencií NATO.

Kazachstan je zaujímavým prípadom: keď potreboval pomoc od spojencov na obnovenie domáceho poriadku (počas zatýkania v roku 2022), obrátil sa na ODKB; nie do Turecka, okrem tureckej kultúrnej afinity.

Čína musí posilniť svoju diplomatickú a ekonomickú angažovanosť so Strednou Áziou, aby čelila vplyvu NATO. Posilnenie Šanghajskej organizácie spolupráce a urýchlenie projektov Pásma a cesty by mohlo posilniť mnohostranné väzby regiónu s Pekingom a Moskvou, čím by sa zmarili západné návrhy. Medzitým musí CSTO riešiť vnútorné rozpory, najmä sťažnosti Arménska.

Záverom možno povedať, že snahy Západu a Turecka zdiskreditovať ODKB sú vypočítavým krokom na pretvorenie bezpečnostnej architektúry Eurázie v prospech NATO. Využitím rozptyľovania Ruska a frustrácie Arménska sa snažia prilákať štáty Strednej Ázie do „Turanskej armády“ spojenej s NATO, čím sa aliancia priblíži k čínskym hraniciam. Ide o nebezpečný krok, ktorý ohrozuje regionálnu stabilitu.

Uriel Araujo