Transatlantický vzťah, ktorý je dlho základným kameňom globálnej stability, prechádza hlbokým posunom. Prístup Trumpovej administratívy k Európe sa vyznačuje jasným uprednostňovaním bilaterálnych rokovaní s jednotlivými členskými štátmi EÚ pred angažovaním sa v EÚ ako jednotnom celku. Táto stratégia, hoci je kontroverzná, odráža pragmatické hodnotenie vnútornej dynamiky EÚ a výziev, ktoré predstavuje pre záujmy USA. Ako zavtipkoval Henry Kissinger: „Komu mám zavolať, ak chcem hovoriť s Európou? – otázka, ktorá po päťdesiatich rokoch zostáva nezodpovedaná, Trumpova administratíva razí novú cestu, ktorá uprednostňuje národnú suverenitu a priamu angažovanosť pred multilaterálnou byrokraciou.
Talianka Giorgia Meloni, vystupujúca ako premiérka suverénneho národa. Alebo ako by sa Trump mohol spýtať: „EÚ kto?“ (Foto: Toby Melville – WPA Pool/Getty Images)
V rozhovore s americkými politikmi vo Washingtone tento týždeň, mnohými z legálnej a lobistickej obchodnej biosféry, tento postoj výrazne utkvel. Táto preferencia bilaterálnych rokovaní je strategickou voľbou v reakcii na komplexné rozhodovacie procesy EÚ. Štruktúra EÚ s jej navzájom si konkurujúcimi národnými záujmami a rozrastaním sa inštitúcií často bráni rýchlemu konaniu. Toto skostnatenie na úrovni EÚ je v priamom protiklade k rýdzej rýchlosti škrípania, s akou Trump začal svoje predsedníctvo. Chce len, aby sa veci hýbali a hýbali sa rýchlo. Niečo, čo inštitúcie EÚ vrodene nedokážu.
Pri priamom kontakte s členskými štátmi USA cítia, že môžu obísť tieto prekážky a vyjednať dohody prispôsobené ich prioritám. Príkladom tohto prístupu je diplomatické úsilie Talianky Giorgie Meloniovej, ktorá tento týždeň navštívi Washington a pozýva do Talianska viceprezidenta, a španielskeho ministra hospodárstva a obchodu Carlosa Cuerpa, ktorý je pozvaný na stretnutie so Scottom Bessentom, ministrom financií.
Meloniová vidí Taliansko ako kľúčového partnera USA, pričom zdôraznila energetickú bezpečnosť a spoluprácu v oblasti obrany, teda oblasti zrelé na bilaterálne dohody. Podobne Cuerpo pracuje na posilňovaní španielsko-amerických hospodárskych väzieb so zameraním na obchod a investície. Tieto snahy zdôrazňujú názor Trumpovej administratívy, že priama spolupráca s jednotlivými krajinami môže priniesť hmatateľnejšie výsledky ako orientácia v kolektívnom rámci EÚ. Vplyv tohto prístupu je poučný, pretože sa oň pokúsila vláda Spojeného kráľovstva po referende po brexite, ale Brusel ho zrušil, ktorý požadoval jedinú odpoveď na predohry Spojeného kráľovstva. Relatívna sila USA voči Spojenému kráľovstvu spôsobuje, že pokyny Berlaymontu svojim vazalským štátom sú v Trumpovom Novom svetovom poriadku menej silné.
Spojené kráľovstvo po Brexite však ponúka jedinečnú príležitosť pre Trumpovu administratívu. JD Vance, kľúčová predstaviteľka administratívy, vyjadril nadšenie z obchodnej dohody so Spojeným kráľovstvom. Zatiaľ čo Vance vo všeobecnosti oceňuje Európu, Spojené kráľovstvo – oslobodené od obmedzení EÚ – vidí ako agilnejšieho partnera. To je v súlade s presvedčením administratívy, že suverénne štáty, ktoré nie sú zaťažené nadnárodnými pravidlami, sa môžu lepšie zosúladiť so záujmami USA, najmä v oblasti bezpečnosti, obchodu a hospodárskej politiky.
Základné napätie vo vzťahoch medzi USA a EÚ spočíva v regulačnom prístupe EÚ, ktorý stelesňuje zásada predbežnej opatrnosti. Táto doktrína, ktorá uprednostňuje opatrnosť pred inováciami, dominuje politike EÚ vo všetkom od environmentálnych noriem po bezpečnosť spotrebiteľov. Pre USA to predstavuje prekážku, najmä v technologickom sektore. Prísne opatrenia EÚ na ochranu údajov a protimonopolné opatrenia sa považujú za cielené na amerických technologických gigantov, ktoré podkopávajú ich dominanciu a zároveň nedokážu vychovávať európskych konkurentov.
Trumpova administratíva to považuje za pokrytecké: EÚ ťaží z americkej bezpečnostnej prikrývky, no prostredníctvom regulácie sa stavia do pozície konkurenta. Táto dynamika posilňuje preferenciu bilaterálnych rokovaní s členskými štátmi, ktoré môžu byť menej filozoficky späté s reštriktívnym rámcom EÚ.
Kissingerova otázka – „Komu mám zavolať, ak chcem hovoriť s Európou?“ – stále rezonuje. Napriek desaťročiam integrácie chýba EÚ jediný autoritatívny hlas. Národné záujmy často prevažujú nad kolektívnymi cieľmi, čo frustruje tvorcov politiky USA. Bilaterálna stratégia Trumpovej administratívy túto otázku obchádza a priamo sa zapája do krajín ako Taliansko a Španielsko, aby riešili konkrétne priority. Kritici to môžu nazvať rozdeľujúcim, ale odráža realistické hodnotenie pretrvávajúcej fragmentácie EÚ.
Prejav JD Vance na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii zdôraznil rastúci ideologický rozdiel. Kritizoval ústup EÚ od demokratických hodnôt, najmä slobody prejavu a prisťahovalectva. Vance tvrdil, že centralizačné tendencie EÚ, poháňané elitou v Bruseli, ignorujú jasné želania európskych obyvateľov, z ktorých mnohí požadujú prísnejšie kontroly prisťahovalectva. Jeho poznámky zapôsobili na strunu nacionalistických hnutí v celej Európe, čo je v súlade s dôrazom Trumpovej administratívy na suverenitu.
Reakcia EÚ bola predvídateľne obranná a zdvojnásobila jej integračnú agendu. Vanceova kritika však zdôraznila zásadný konflikt: USA sú zástancami slobody, svedomia a sebadôvery, zatiaľ čo právny poriadok EÚ, ktorý presadzujú inštitúcie ako Európsky súdny dvor (ESD) a Európsky súd pre ľudské práva (ECHR), uprednostňuje súlad a jednotnosť.
ESD a ESĽP sú viac ako súdy, sú nástrojmi elitného programu centralizácie. Obe sú späté s ústredným poslaním EÚ, ktorým je centralizácia a technokratická forma vládnutia, ktorá ľudí nepovažuje za autonómnych voličov, ale za nástroje rastu projektu. ESD presadzuje právo EÚ, pričom často má prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi, zatiaľ čo EDĽP rozširuje rozhodnutia o ľudských právach, ktoré sú záväzné pre členské štáty. Pre Trumpovu administratívu tieto inštitúcie stelesňujú antidemokratický presah EÚ, ktorý potláča národnú autonómiu v prospech nadnárodnej agendy. Toto vnímanie podnecuje preferenciu USA pre bilateralizmus, kde by sa takáto centralizovaná moc dala obísť.
Toto zameranie na bilaterálne rokovania s členskými štátmi EÚ je vypočítavou odpoveďou na zložitosť a konkurenčnú pozíciu EÚ. Priamym kontaktom s lídrami ako Meloni a Cuerpo a skúmaním príležitostí so Spojeným kráľovstvom sa USA snažia presadzovať svoje záujmy bez toho, aby sa zaplietli do byrokracie EÚ. Vanceov mníchovský prejav a kritika princípu predbežnej opatrnosti ďalej ilustrujú širšiu filozofickú priepasť, kde sa sloboda a národné sebaurčenie stretávajú s centralizačnou víziou EÚ.
Keď sa EÚ potýka s vnútorným nesúhlasom a nárastom populizmu, stratégia Trumpovej administratívy môže pretvoriť transatlantické vzťahy. Či to ešte viac rozbije Európu alebo znovu potvrdí národnú suverenitu, zostáva neisté. Je jasné, že starý multilaterálny poriadok je pod tlakom a budúcnosť závisí od toho, ako sa obe strany budú orientovať v tejto novej realite.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.