Švajčiarsky vedec Heinrich Anker, autor nasledujúceho textu, to nazýva „esejistická invektíva proti katastrofe storočia“, „Tiráda“. To je falošná skromnosť: Málokedy sa dá tak koncentrovane prečítať, čo vlastne neoliberalizmus propagovaný predovšetkým USA je, a na koho dobro či zlo sa šíri. Uznávame, že nasledujúci text nie je až taký krátky, ale stojí za prečítanie!
Milton Friedman, narodený v USA ako syn židovských imigrantov z Ukrajiny, bol popri Friedrichovi Hayekovi jedným z najvýraznejších propagátorov neoliberalizmu ako „tvorca politiky“ a podobne ako Hayek pôsobil v tejto funkcii aj v Čile za čias diktátora Pinocheta. V roku 1976 mu bola udelená „Nobelova cena“ za ekonomické vedy, aj keď treba poznamenať, že TÚTO takzvanú Nobelovu cenu neudeľuje obvyklý volebný orgán, ale švédska Riksbank.
Krátke zhrnutie (abstrakt)
Neoliberalizmus alebo trhový radikalizmus je ideológia, ktorá sa prezentuje ako (prírodná) veda a ruší individuálnu slobodu, ktorú propaguje zadnými dvierkami v prospech trhového fundamentalistického svetonázoru. Ide o ideológiu a jej protagonistov sektu, ktorá má deštruktívny vplyv na ľudí, demokratické spoločnosti a prírodné prostredie, no snaží sa to ospravedlniť vytváraním bezprecedentného materiálneho blahobytu – bez toho, aby sa pýtali, či to ľudia skutočne považujú za šťastie svojho života a či sú ochotní za to zaplatiť. Trhový radikalizmus nie je baštou slobody, ktorú si predáva vo svojej propagande, ale skôr Leviatan, všemocný diktátor, ktorý nás chce zo všetkých síl uväzniť vo svojom sociálnom darwinistickom (zvieracom) svete: V poriadku pre plutokratov tohto sveta! Ak skúmame ideologický obsah neoliberalizmu alebo trhového radikalizmu, na jednej strane vidíme jeho „nihilistický univerzalizmus“ – „Všetko je ekonomika!“ Počíta sa len zisk!» -, na druhej strane jeho filozofický zmätok.
O pôvode neoliberalizmu a trhového radikalizmu
Termín neoliberalizmus a jeho prvé inštitucionálne začiatky siahajú k americkému publicistovi Walterovi Lippmannovi (1889 – 1974). Známym sa stal najmä dielom „Verejná mienka“ (1922). Považuje sa za základný text v oblasti žurnalistiky/propagandy, politológie a sociálnej psychológie. Lippmann bol okrem iného poradcom amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, razil pojmy ako „studená vojna“ a bol kritikom kolektivizmu na jednej strane a laissez-faire liberalizmu na strane druhej. Vo svojom nemenej známom diele „Dobrá spoločnosť“ [1937] ostro kritizoval New Deal a totalitné ideológie a podnietil snahy o vytvorenie obnoveného liberálneho poriadku.
Dôležitú úlohu v tom zohral „Colloque Walter Lippmann“, pomenovaný po ňom. Konalo sa v Paríži od 26. do 30. augusta 1938. Stretnutie zorganizoval francúzsky filozof Louis Rougier. Vzhľadom na politické a ekonomické krízy medzivojnového obdobia a vzostup totalitných systémov bolo potrebné liberalizmus redefinovať a ďalej rozvíjať. V tejto súvislosti sa objavil aj pojem „neoliberalizmus“. Cieľom bolo odlíšiť ho od klasického laissez-faire liberalizmu a od kolektivistických ideológií ako socializmus, národný socializmus a fašizmus. Kolokvium bolo pomenované po Lippmannovi, pretože jeho práca Dobrá spoločnosť [1937] tvorila základ diskusie. Povedzme si to jasne: Neoliberalizmus alebo trhový radikalizmus je protiprojektom k socialistickým, národnosocialistickým a fašistickým ideológiám, a preto patrí do oblasti ideológií (a nie primárne do oblasti vedy).
Po skončení vojny, v roku 1947, sa Friedrich Hayek opäť chopil oprát a založil „Spoločnosť Mont Pèlerin“ (MPS) za prítomnosti známych ekonómov ako Wilhelm Röpke, Karl Popper, Lionel Robbins, Michael Polanyi (brat Karla von Polanyiho), Walter Eucken, Milwig Friice Maches a George Luis. Stigler. Walter Lippmann nebol pozvaný – považovali ho za príliš „zásadového“. Prítomní boli vplyvní novinári z Le Monde, Neue Zürcher Zeitung, Wall Street Journal, Newsweek, Fortune atď. K MPS možno priradiť najmenej osem nositeľov „Nobelovej ceny za ekonómiu“ (ktorú sponzoruje švédska Riksbank).
Oceľovým ramenom Mont Pèlerin Society je jej zastrešujúca organizácia atlasnetwork.org, ktorá má v súčasnosti 598 think-tankov a partnerských organizácií, medzi nimi také známe a vplyvné mená ako Cato Institute, Heritage Foundation, Canadian Fraser Institute, British Institute of Economic Affairs (IEA), s ktorými bola úzko spojená Margaret Thatcherová, a predovšetkým nadácia za slobodu Friedricha (Pouttdama).
Rýchly a výrazný vzostup Spoločnosti Mont Pèlerin má vedecký aj ideologický dôvod. Vedecký pohľad: Vzostup trhových radikálov alebo neoliberálov začal stagfláciou, ktorá sa začala koncom 60. rokov a preliala sa do 70. rokov 20. storočia. V tomto kontexte sa keynesiánske deficitné výdavky ukázali ako kontraproduktívne – začala sa veľká éra monetaristov z Chicagskej školy na čele s Miltonom Friedmanom a Karlom Brunnerom. Ideologický dôvod: Keynesiánstvo, respektíve jeho štátny zásah do ekonomiky, bol vždy červenou handrou najbohatších z bohatých v USA. Pod ich tlakom využil krízu aj prezident Richard Nixon na vybudovanie „pravicového protiestablišmentu“ [Gibbs 2024, s. 3-7] a na tento účel angažoval MPS. To urobilo z MPS neoliberálov ako Friedrich Hayek a Milton Friedman tvorcami politiky na vysokej politickej úrovni. Hoci ich priekopníkom bol Nixon, rozhodujúca politická zmena sa podľa Gibbsa udiala za demokrata Jimmyho Cartera: liberalizácia finančného sektora, deregulácia v priemysle, úsporné programy na úkor životnej úrovne robotníckej triedy, zníženie vplyvu odborov, zvýšenie vojenských výdavkov. Prezident Ronald Reagan zdôraznil posun doprava, ktorý inicioval Nixon, ale ktorý demokrati začali dôsledne realizovať s Jimmym Carterom (prezidentom v rokoch 1977 až 1981). Dôležitý ukazovateľ konkrétnych účinkov tejto neoliberálnej politiky: Od Carterovho funkčného obdobia sa rast produktivity v ekonomike USA zvýšil podstatne viac ako rast miezd (kľúčové slovo: rozdiely v príjmoch a bohatstve). So zrušením oddelenia bánk v roku 1999 prezident Bill Clinton, ďalší demokrat, zapálil prídavné spaľovanie neoliberalizmu a trhového finančného radikalizmu: USA a následne ďalšie známe západné ekonomiky, vrátane vysoko industrializovanej nemeckej ekonomiky.
Neoliberalizmus – filozofický skrat
Neoliberalizmus alebo trhový radikalizmus je výsledkom fatálneho filozofického skratu: Vysvetľuje sa to tradíciou západného, kresťansko-židovského myslenia v dichotómiách, t. j. v neriešiteľných protikladoch medzi čiernou a bielou, dobrom a zlom, inštinktívnosťou verzus sebaovládanie, hmotou verzus duchom, citom verzus myslenie, egoizmom verzus altruizmus, ktorý uspel v tomto tvrdení, zatratením a salváciou. dichotómia: Neoliberáli vidia riešenie v dynamickej rovnováhe „trhu“. V tom sa podľa ich chápania rušia antagonistické snahy ľudí proti sebe, inými slovami: eliminujú. Neoliberáli pripisujú fakt, že totálny chaos sebeckého boja každého proti všetkým ostatným, v totálnu harmóniu, teda v (dynamickú) rovnováhu na trhu, zázračnému dielu „neviditeľnej ruky“ – toto v nepochopenom odkaze na Adama Smitha: Výraz „neviditeľná ruka“ použil iba raz v každom zo svojich dvoch 9 monumentálnych diel 19 Morálnych7 „The Sentiment“ Nations“ (1776), a to skôr nenútene, zatiaľ čo neoliberáli zakladajú celý svoj trhový radikalizmus na tejto „neviditeľnej ruke“.
V svetonázore neoliberalizmu numinózna – racionálne nevysvetliteľná, nemerateľná, vedecky neudržateľná – prozreteľnosť v podobe „neviditeľnej ruky“ zabezpečuje, že egoistické, samoúčelné, zvieracie – „zlé“ – snahy jednotlivcov povedú k dynamickej rovnováhe na trhu. V tejto rovnováhe neoliberáli vidia najväčšie možné spoločné dobro, harmóniu a mier, inými slovami: absolútne „dobro“, „spásu“. Je to preto, že prospech všetkých účastníkov trhu v dynamickej rovnováhe trhu je maximálny možný pre všetkých, a preto žiadny účastník trhu nemá potrebu na tom čokoľvek meniť – a to vždy za úplne racionálneho predpokladu všetkých účastníkov trhu.
Neoliberáli vidia ľudskú slobodu v úplnej súťaži všetkých proti všetkým. Tento koncept slobody je však čisto kruhový – predpokladá, aký by mal byť skutočný výsledok. Neoliberálny argument znie takto: Ak je homo oeconomicus racionálna bytosť – a neoliberáli to predpokladajú ako podmienku –, verí v racionálny rozum trhu a vďaka svojmu racionálnemu nadhľadu sa z vlastnej vôle podriaďuje jeho „zákonom“. Človek je teda slobodný len vtedy, ak sa podriadi úplnej konkurencii (radikálnej, nekompromisnej honbe za vlastným záujmom), „zákonom trhu“, t. j. fungovaniu „neviditeľnej ruky“ a postulátu úplnej racionality.
Toto je nezvyčajný koncept slobody – je to koncept sebapodrobenia. Podľa mysliteľov slobody ako Luther, Hobbes a Adam Smith môže byť individuálna sloboda v zmysle osvietenstva ospravedlnená len tým, že človek nie je vnímaný len ako „zlý“ alebo nielen ako „dobrý“, ale ako ambivalentná bytosť schopná „dobra“ aj „zla“. Iba v napätí medzi „dobrom“ a „zlom“ má človek alternatívy, teda slobodu vybrať si jedno alebo druhé a niesť za toto rozhodnutie zodpovednosť. Neoliberalizmus má iný prístup: v zásade vidí ľudí ako sebecké, zvieracie, pôvodne „zlé“ a „hriešne“ bytosti. Mizne aspekt „dobra“, ktorého je podľa Luthera atď. schopný aj človek, a s ním aj napätie medzi „dobrom“ a „zlom“ a následne aj sloboda človeka vybrať si jedno alebo druhé. V neoliberálnom chápaní „neviditeľná ruka“ alebo jej výsledok: „trh“ v (dynamickej) rovnováhe zabezpečuje „dobro“. Autorita, ktorá podľa Luthera a Adama Smitha vedie ľudí v ich rozhodnutiach, svedomí alebo etike, je ľuďom v neoliberalizme odňatá a delegovaná na „trh“, na vonkajšiu silu a moc, ktorá stojí nad ľuďmi: „Trh vie najlepšie! Buď jeho vôľa! On je autoritou absolútneho „dobra“.
Najaktívnejší zo všetkých trhových liberálov Friedrich Hayek [2011, s. 80] urobil z „trhu“ svetské, sekulárne náboženstvo, t. j. povýšil trh na transcendenciu: „V doslovnom zmysle sa [transcendentno], samozrejme, vzťahuje na to, čo ďaleko presahuje naše chápanie, naše túžby a ciele, ako aj naše zmyslové vnímanie, a na to, čo obsahuje a vytvára znalosti, ktoré nemôže vlastniť ani jeden mozog, ani žiadna jediná organizácia. Jasne sa to ukazuje v náboženskom význame slova, ako to vidíme v modlitbe Otčenáš, kde je jedna prosba: „Buď vôľa tvoja (teda nie moja) tak na zemi ako v nebi“ alebo v evanjeliovom úryvku, ktorý hovorí: „Nie vy ste si ma vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“ (Ján 15). Ale [sic!] Ešte výstižnejší príklad transcendentného poriadku, príklad, ktorý sa náhodou vzťahuje na čisto naturalistický poriadok (v tom zmysle, že nie je odvodený od žiadnej nadprirodzenej sily), menovite na evolúciu, nevyžaduje animizmus, ktorý je stále prítomný v náboženstve: myšlienku, že vládnuť a usporiadať môže jediný mozog alebo jediná vôľa (napríklad vševedúceho Boha).
Celé to pseudonáboženské vierovyznanie šialenstvo, podľa ktorého sa nedeje moja vôľa, ale vôľa boha zvaného „trh“… Hayek však do transcendentna nekladie len „trh“, ale aj „kapitalizmus“ alebo to, čo pod ním rozumie. Považuje ho tiež za nevyhnutný evolučný údel a nie za inštitúciu vytvorenú ľuďmi a formovanú ľuďmi – pre neho je to fenomén vyššej moci. Walter Otto Ötsch [2019, s. 89]: „Hayek vidí (…) kapitalizmus ako nevyhnutný výsledok kultúrnej evolúcie ľudstva, ku ktorej došlo „spontánne“ a bez vedomého plánovania.“
Tvrdenie, že „trh“ a kapitalizmus sú koncovými bodmi evolúcie, je sektárske: neoliberálne spoločenstvo verí, že vlastní nevyvrátiteľnú a konečnú, teda večne platnú absolútnu pravdu. To je nezlučiteľné s Karlom Popperom – podieľal sa na založení MPS v roku 1947 – a chápaním vedy, ktoré rozvinul: poznanie – „pravda“ – je vo vedách vždy provizórne poznanie, čo znamená, že vedy neustále smerujú k pravde. Hayek a jeho kolegovia to s ohľadom na „trh“ a kapitalizmus vylučujú.
Vrcholné filozofické salto trhových radikálov
Trhový radikalizmus má teraz v zásobe ešte jedno ultimátne dogmatické kotrmelce: Ak je „trh“ – a s ním aj kapitalizmus – stelesnením „dobra“, dokonca božského, potom účastníci trhu MUSIA konať čisto sebecky bez akýchkoľvek ak a ale bojovať proti sebe v totálnej konkurencii – inak „neviditeľná ruka“ nedokáže zabezpečiť „dobro“, rovnováhu na „trhu“. Inými slovami: Neoliberálny homo economicus MUSÍ a MÔŽE konať iba čisto racionálnym a egoistickým spôsobom. To neznamená nič iné, ako to, že neoliberalizmus redefinuje radikálnu snahu jednotlivcov o vlastný záujem z pôvodného „zla“ na cnosť, na nevyhnutné POZITÍVNE NORMY konania – na „dobro“. Kto nie je sebecký, kto nedáva voľný priebeh svojim sebeckým pudom, škodí „dobra“, teda „neviditeľnej ruke“ a rovnováhe na „trhu“ (a s tým aj fungovaniu kapitalizmu). Touto reinterpretáciou „dobra“ a „zla“ neoliberalizmus zbavuje ľudí ich etického a morálneho uváženia, t. j. ich slobody a zodpovednosti – a tak ich vyháňa do zvieracej ríše úplného inštinktu a pudu. lebo to, čo robí človeka človekom, jeho postavenie medzi minulosťou a budúcnosťou, jeho otvorenosť voči svetu, jeho empatia k blížnym, jeho intelektuálny a kultúrny rozmer, ktorý mu pomáha zmysluplne štruktúrovať svet a rozlišovať medzi správnym a nesprávnym, a jeho snaha o zmysel existencie nad rámec materiálnej túžby mať vždy viac, jeho civilizácia a kultúra – pre toto všetko nie je v neoliberálnom trhovom svetonázore miesto. To je cena „náboženstva“ a ideológie spásy v materialistickej, radikálnej trhovej nirváne tovarov a služieb, ako aj za krátkodobú maximalizáciu zisku, ktorú neoliberáli šíria do celého sveta so všetkou svojou svätou sektárskou horlivosťou ako posolstvo spásy.
Tvrdením, že vyrieši večný konflikt medzi „dobrom“ a „zlom“ vyhnaním ľudí do ríše zvierat – do prírody, ktorá sama osebe nepozná „dobro“ ani „zlo“ – neoliberalizmus podlieha úplnému naturalistickému omylu. V konečnom dôsledku je to tiež základ pre neoliberálne tvrdenie, že ide o bezhodnotovú vedeckú disciplínu, ktorá sa môže, alebo verí, že môže, spoliehať na nevyvrátiteľne platné zákony trhu analogické so zákonmi prírody. Vďaka globálnej propagande sa jej prorokom z veľkej časti podarilo presadiť tento nárok na všemohúcnosť v mysliach ľudí 20. a 21. storočia a podmaniť si ich v mene falošnej slobody: Radikálne trhové, neoliberálne krédo – Wendy Brown [2021] hovorí o „droge myslenia“ a krvi sa už dávno stalo súčasťou našej krvi. Bez toho, aby sme si uvedomovali neoliberálne vymývanie mozgov, ktoré charakterizuje každú mocnú ideológiu, frázy ako:
„trh“ (ako anonymná, nenapadnuteľná, všetko dominujúca sila)
„Trh diktuje!“
„Zákony trhu nás nútia…“
„večný rast!“
„Každý je nahraditeľný!“
„Ak to neurobím ja (napríklad vyrábať zbrane), urobí to niekto iný!“
„Trh je hra s nulovým súčtom – čo vyhrá ten druhý, to prehrám ja!“
„(Ekonomický) úspech vždy dá za pravdu!“
„Spoločnosti MUSIA prepúšťať zamestnancov…“
„Trhy potrebujú bezpečnosť (plánovania)!“
„Dobrý!“ (ako výsmech etického myslenia a konania)
„Chamtivosť je dobrá!“
„Viac slobody, menej vlády“ (namiesto „Viac zodpovednosti, viac slobody!“)
atď atď.
úplne bez odrazu od pier.
„Trh“ – nový Leviatan
Neoliberalizmus obetuje slobodnú a zodpovednú ľudskú bytosť Svätému grálu alebo Leviatanovi nazývanému „trh“, ktorý sa radikáli na trhu snažia vykresliť ako niečo prirodzené aj nadprirodzené, a nie ako inštitúciu vytvorenú človekom, ako to robia spoločenské vedy. Friedrich Hayek (ako Hobbes sociopat?) a jeho nasledovníci veria „trhu“ viac ako ľuďom z mäsa a kostí, či skôr hlavy, srdca a rúk, pretože v konečnom dôsledku ľudia v sebe nesú jadro slobody a nepredvídateľnosti. To odporuje neoliberálnej koncepcii „trhu“ ako úplne predvídateľného (prírodného) javu podľa newtonovskej fyziky – kľúčové slovo: „rovnováha“. V súlade s newtonovskou mechanikou a prírodnou vedou a ich zákonitosťami sa radikáli na trhu snažia urobiť z ľudí úplne predvídateľné prírodné bytosti, teda zredukovať ich na – zvieracích! – návrat do prirodzeného stavu. Trhoví radikáli sa o to pokúšajú pomocou psychologických stimulov a podmieňovania[xi], aby prinútili ľudí vstúpiť do arény „totálnej konkurencie“, do vojny všetkých proti všetkým a všetkých proti všetkým, v ktorej na seba útočia bez akéhokoľvek svedomia a zábran – v súlade so zákonom najsilnejšieho, ktorý platí v prírode. Neoliberalizmus preto robí všetko pre to, aby pomohol vyhrať silným – nič nesmie brániť prirodzenému výberu! To znamená, že neoliberalizmus nie je len sociálny darwinistický koncept, ale darwinistický projekt v procese implementácie.
Trhoví liberáli popierajú, že by mali sociálne darwinistické zmýšľanie, ale pohľad na ich (ekonomicko)politickú sadu nástrojov ich odhaľuje ako čistých sociálnych darvinistov: Majú k dispozícii celý arzenál nástrojov na prerozdeľovanie zdola nahor, t. j. od (mnohých) slabých po (málo) silných:
privatizácia
deregulácia
Zníženie štátnej kvóty
Podpora voľného trhu
minimálny zásah vlády
Finančná globalizácia
Obmedzenie vládnych výdavkov
Zníženie rozpočtových deficitov
daňové úľavy pre vysoké a najvyššie príjmy
Bojujte proti odborom
Mzdový tlak
Kontrola nad ekonomicky a politicky vplyvnými médiami
Financovanie neoliberálnych/radikálnych trhových think-tankov, profesúr a mimovládnych organizácií
atď atď.
Na tomto pozadí nemecký politológ Rainer Mausfeld [2018] hovorí o „neoliberálnej revolúcii zhora“, ktorá – nota bene! – bolo „vo veľkej miere vykonávané sociálnodemokratickými stranami“, ako to bolo v Nemecku od roku 1999, a to „znížením sadzby dane z príjmu právnických osôb, najvyššej sadzby dane, zrážkovej dane, zrušením dane z kapitálových výnosov, zrušením dane z dedičstva pre dedičov spoločnosti, Hartz IV, masívnym rozšírením sektora s nízkymi mzdami, dočasným zamestnaním“. K mocenským nástrojom neoliberalizmu patria podľa Stubbsa a kol.: [2021] aj inštitúcie ako MMF, Gatt, WTO, OECD a Svetová banka, ktoré sa riadia neoliberálnou funkčnou logikou.
Racionálny, samoúčelný každý proti všetkým a všetci proti všetkým, redukcia človeka na bezvedomého, samoúčelného, racionálneho mudrovania zvaného homo economicus, odstránenie všetkej slobody a zodpovednosti, uväznenie v čisto materialistickom svete tovarov a služieb – všeobecne badateľný rozklad solidarity v západných spoločnostiach je neoliberálnym sebanaplňujúcim sa štádiom naplnenia jeho proroctva. Ikona trhového radikalizmu Margaret Thatcherová [1987] zhrnula program do legendárneho výroku: „Nič také ako spoločnosť neexistuje, sú len muži, ženy a rodiny!“ Budovanie celého ekonomického, politického a sociálneho svetonázoru na racionálnom, sebeckom homo economicus je sociálne deštruktívna doktrína: spoločnosť podľa tejto doktríny pozostáva len zo solipsistických monád, ktoré sa spájajú za účelom ekonomickej výmeny a potom – po uzavretí „obchodu“ – sa opäť oddeľujú. A nielen pre samotnú ekonomiku, ale pre všetky oblasti života majú trhoví radikáli pripravenú ekonomiku: ekonomiku zločinu, rodiny, legislatívy, politiky, náboženstva, zdravia, vzdelávania, rodiny, dobročinnosti, šťastia, romantických vzťahov, lásky… presne ako Brecht: „Od skutočnej lásky k tovaru lásky“; Neexistuje žiadna provincia ľudskosti, ktorú by sa trhoví radikáli vo svojom ekonomickom zápale nepokúsili obsadiť – v prípade trhových radikálov a neoliberálov však nejde len o slepý, „idiotský“ ekonomizmus, ale o vysoko sofistikovaný nárok na ekonomickú autokraciu, inými slovami: na totalitu.
Neoliberalizmus – záznam biedy a ničenia
Čo priniesol neoliberalizmus alebo trhový radikalizmus ľuďom a svetu? So svojou slávnou esejou [Friedman 1970] „Friedmanova doktrína – spoločenská zodpovednosť podnikania má zvýšiť svoje zisky“, uverejnenej 13. septembra 1970 v New York Times Magazine, Milton Friedman, ktorý bol v roku 1976 ocenený „Nobelovou cenou za ekonómiu“ (čo nie je totálna Nobelova cena). honba za ziskom na uzde: honbu za ziskom vyhlásil za najvyššiu zásadu podnikania: „(…) v slobodnej spoločnosti (…) existuje jedna jediná spoločenská zodpovednosť podnikania – využívať svoje zdroje a zapájať sa do aktivít, ktorých cieľom je zvýšiť zisky, pokiaľ to zostane v medziach pravidiel hry, to znamená, že sa zapojí do otvorenej a voľnej súťaže bez podvodov a podvodov.
Kým kedysi bolo bežné, že spoločnosti vyrábali užitočné veci ako ponožky, chlieb, mobilita atď., najvyššou prioritou teraz bolo a je „zarábať peniaze“ – v duchu Nixonovho „pravicového protiestablišmentu“ a amerických plutokratov za ním. Friedman tak ideologicky oddelil ekonomický svet od jeho úlohy slúžiť ľuďom a spoločnosti – od úlohy, v akej ho vnímali už od filozofov starovekého Grécka. Zo služobníka spoločnosti sa stal aj vládcom spoločnosti v režime neoliberalizmu: Sociálny darvinizmus považujú trhoví radikáli nielen za princíp formovania ekonomiky, ale aj všetkých oblastí života vrátane spoločnosti a kultúry.
V roku 2011 Mark Kramer a Michael E. Porter, posledne menovaný svetoznámy učiteľ ekonómie na Harvard University Business School a sám, hoci sebakritický, neoliberal, zhodnotili 40 rokov neoliberalizmu takto: „(…) V posledných rokoch sa podnikanie čoraz viac považuje za hlavnú príčinu sociálnych, environmentálnych a ekonomických problémov. (…) Legitimita podnikania klesla na úroveň, ktorá v nedávnej histórii nebola zaznamenaná (…) Veľká časť problému spočíva v samotných spoločnostiach, ktoré zostávajú uväznené v zastaranom prístupe k vytváraniu hodnôt (…) Naďalej sa pozerajú na tvorbu hodnôt úzko, optimalizujú krátkodobú finančnú výkonnosť v bubline, pričom ignorujú širšie vplyvy, ktoré určujú ich dlhodobý úspech. Nasledujúce príklady poskytujú predstavu o tom, k čomu to viedlo a stále vedie a aké škody spôsobujú zbrane hromadného ničenia Wall Street – „vojnovej miestnosti“ neoliberálov:
Chemická katastrofa v Bhópále (India), 1984: V závislosti od odhadov zomrelo 3 800 až 25 000 ľudí v dôsledku úniku plynu v chemickom závode kontrolovanom americkou spoločnosťou Union Carbide. Dôvod: Úspora – za účelom maximalizácie Friedmanovho zisku – na bezpečnostných opatreniach.
Keď sa v Českej republike zvýšili zdravotné náklady spojené s fajčením, uvažovalo sa o zvýšení daní z tabaku. Aby tomu zabránil, Philipp Morris predložil analýzu nákladov a prínosov, ktorá ukázala, že štát viac získava z fajčenia ako stráca: pokiaľ fajčiari žijú s liečbou, spôsobujú štátu náklady. Keďže však fajčiari zomierajú skôr, štát v konečnom dôsledku ušetrí viac na dôchodkoch a starostlivosti o seniorov, ako vynakladá na lekársku starostlivosť o fajčiarov – umieranie pre zisk [Sandel, 2013, s. 61].
Boeing Max, 2018/2019: Aby spoločnosť ušetrila náklady na úplne nový vývoj v konkurencii Airbusu, upravila dlhoročný Boeing 737, čo sa však negatívne odrazilo na jeho letovom správaní. Na zlepšenie toho Boeing vyvinul riadiaci softvér (MCAS), ktorý viedol k havárii dvoch lietadiel. O život prišlo 346 ľudí. Boeing považoval výcvik pilotov na MCAS za zbytočný – šetrenie a umieranie pre zisk.
Tieto príklady predstavujú milióny ďalších ľudí, ktorí ochoreli alebo zomreli v dôsledku rastúcich rozdielov v príjmoch a bohatstve alebo chudoby, ako aj v dôsledku tvrdých pracovných podmienok, škodlivých produktov a zničeného životného prostredia v záujme krátkodobého zisku.
Dôsledky neoliberalizmu a trhového radikalizmu sa prelievajú z ekonomiky do spoločenského života: Treba myslieť na milióny ľudí, ktorí si už nevedia nájsť cestu v dnešnom západnom svete, pretože samoúčelný boj všetkých proti všetkým, riadený trhovým radikalizmom, podkopáva sociálnu súdržnosť a oddeľuje ľudí od seba a podnecuje ich proti sebe do takej miery, že v konečnom dôsledku strácajú zmysel svojej existencie. Pretože v konečnom dôsledku to spočíva vo vedomí byť pre niekoho alebo niečo dobrý, byť človekom medzi ľuďmi a ako taký mať miesto v živote bez toho, aby sme to museli podrobnejšie zdôvodňovať – najmä nie ekonomickou užitočnosťou. Ideológia neoliberalizmu alebo trhového radikalizmu, koncept trhovej spoločnosti, zasiahne a otrasie ľudí až do základov.
Neoliberalizmus sa pokúša ospravedlniť všetky katastrofické účinky svojej ideológie opísanej vyššie rastúcou materiálnou prosperitou, aj keď už dlho produkuje oveľa viac tovarov a služieb, ako väčšina ľudí zjavne skutočne potrebuje pre svoje šťastie:
Šťastie ľudí v západnom svete už dávno prestalo pozitívne korelovať s rastom HDP, t.j. koreluje s rastúcim množstvom dostupných tovarov a služieb. Podľa Mathiasa Binswangera [2010, s. 28] sa reálny hrubý domáci produkt (množstvo všetkých tovarov a služieb vyrobených na domácom trhu) na obyvateľa v USA od 2. svetovej vojny viac ako strojnásobil, ale od roku 1956 percento tých, ktorí sa označujú ako „veľmi šťastní“, neustále klesá; V Japonsku sa HDP od druhej svetovej vojny zvýšil šesťnásobne, ale percento ľudí, ktorí sa označujú ako „veľmi šťastní“, zostalo nezmenené. Od 70. rokov 20. storočia existujú aj údaje z Európy: aj tu zostala miera šťastia konštantná napriek rastúcemu HDP. V dnešnom západnom svete už neexistuje pozitívna súvislosť medzi materiálnym bohatstvom a šťastím. Inými slovami: ekonomika v podstate produkuje oveľa viac, ako ľudia skutočne potrebujú na to, aby boli šťastní – produkuje bez toho, aby brala ohľad na ľudí. Podľa Portera/Kramera [2011] je to na úkor ľudí, spoločnosti, prírodného prostredia a samotného ekonomického sveta.
Herman Daly, bývalý hlavný ekonóm environmentálneho oddelenia Svetovej banky, prichádza k záveru, že dnešný ekonomický rast je prestrelkou, ktorej environmentálne a sociálne náklady sú vyššie ako prínosy výroby. Spoločnosti to viac škodí ako pomáha [Klingholz 2014, s. 70].
Trhový radikalizmus odsudzuje ľudí k materiálnemu šťastiu tovarov a služieb bez toho, aby sa ich opýtali, či to chcú, koľko, či je to skutočne ich šťastie a či sú pripravení za to zaplatiť cenu. V Jeremym Benthamovi (1748 – 1832), utilitaristovi, ktorý stál na začiatku rozvoja dnešného neoliberalizmu, videl Peter F. Drucker jedného z „najnebezpečnejších zo všetkých liberálnych totalitárov, ktorý mal tisíc nápadov zotročiť svet pre svoje dobro“ [Malik 2004, s. 32]. Dodnes sa nič nezmenilo: Na postavách Thalera a Sunsteina si súčasná behaviorálna ekonómia kladie za cieľ „pomôcť jednotlivcom viesť dlhší a zdravší život“[xvi] – čo však jednotlivci, ktorým to má pomôcť, chápať, zostáva nejasné – svet je v rukách ideológie sekty, ktorá chce ľudstvo prinútiť alebo odsúdiť k šťastiu, ktoré len ono považuje za šťastie…
Už od roku 1873 ekonómovia vedia, že šťastie nemožno zámerne hľadať, vynútiť si ho alebo ho použiť ako závislú premennú pri výpočtoch šťastia a úžitku: John Stuart Mill (1806-1873) to zaznamenal vo svojom odkaze, svojej autobiografii, vydanej v roku 1873, v roku jeho smrti: „Spýtaj sa sám seba, či si taký šťastný, a prestaneš byť šťastný. Jedinou šancou je považovať nie šťastie, ale nejaký koniec mimo neho, za zmysel života.“ [Mill 1952 (1873), s. 120] – Inými slovami: Ten, kto sa ženie za šťastím, zostane pozadu, neoliberáli a radikáli z voľného trhu sa ho snažia chytiť aj dnes – za každú cenu…
Postavte ekonomický svet späť na nohy!
Ako nájdeme cestu von z neoliberálneho bežiaceho pásu paternalistického, ba až diktátorsky nanúteného (ne)šťastia, ktoré je tak nepriateľské voči ľudstvu a spoločnosti? V zásade ide o to, aby sa ekonomický svet opäť obrátil naruby, t. j. oslobodil ho od nihilistického cieľa samého o sebe od primátu maximalizácie zisku (porovnaj Milton Friedman) a vrátil ho späť do služieb ľuďom a spoločnosti tým, že zabezpečí, aby svet podnikania produkoval to, čo je pre nich užitočné. To si vyžaduje, aby sa korporátny svet nanovo definoval zvonku, od potrieb ľudí a spoločnosti, a nie zvnútra (zo svojho jediného a sebeckého cieľa maximalizácie zisku) smerom von. Z tohto pohľadu je to, čo Jim Clemmer [2017] nazýva „ziskový paradox“, všetko, len nie paradoxné:
„To je paradox, ktorý treba riadiť; spoločnosti, ktoré existujú len preto, aby produkovali zisk, netrvajú dlho. A spoločnosti, ktoré nevenujú pozornosť ziskom, nemôžu existovať, aby naplnili svoj dlhodobý účel. Sledovanie zisku bez vyššieho účelu alebo sledovanie účelu bez zisku sú rovnako fatálne stratégie. Nie sú to pozície, medzi ktorými by ste si mohli vybrať. Sú a/alebo sú potrebné štúdie, aby sme dosiahli, aby boli zisky vyvážené.“ a na prvom mieste je splnenie účelu, potom zisky závisia od hodnoty služby, ktorú sme poskytli ostatným.
Inými slovami: Kontrolujte príčiny úspechu, nie úspech samotný! Podnikateľská samozrejmosť, na ktorú neoklasický neoliberalizmus dovolil úplne zabudnúť – chcel nechať zabudnúť v mene sociálneho darwinistického konceptu slobody, ktorý znamená slobodu niekoľkých na úkor mnohých. Svet, v ktorom sa chudobní a biedni musia uspokojiť so svojou chudobou a biedou – veď podľa neoliberálneho chápania si za to môžu sami – a v ktorom nemožno klásť žiadne hranice, ani materiálne, ani etické, čoraz väčšej túžbe niekoľkých bohatých. Toto zaobchádzanie s chudobnými a biednymi, ich ponižovanie a ich beznádej sú vstupnou bránou pre pravicový populizmus takmer všade v západnom svete: V niektorých prípadoch to vážne otriasa mocenskými pozíciami neoliberálov, no má aj neoliberálne stránky, v neposlednom rade sociálne darwinistické. Neoliberáliami predčasne vyhlásený koniec dejín po rozpade ZSSR sa nekoná; skôr by sa mohlo stať, že neoliberalizmus sa tiež blíži ku koncu – uväznený vo svojich vlastných protiľudských a protispoločenských dogmách. História pokračuje – duch človeka, duch slobody a zodpovednosti, vždy prerazí: „Trh“ a kapitalizmus, ako ho interpretujú neoliberáli a trhoví radikáli, nie sú koncom evolúcie a histórie.
O autorovi Heinrichovi Ankerovi:
Heinrich Anker (* 1952) najskôr absolvoval učňovské vzdelanie ako novinár a reportér vo švajčiarskom denníku. Potom vyštudoval históriu, sociológiu a mediálne štúdiá na univerzite v Berne a štúdium zavŕšil magisterským titulom z ekonómie. Potom pracoval pre verejnoprávne vysielanie vo Švajčiarsku v oblasti empirického sociálneho výskumu (výskum publika a vývoj programov), o ktorom napísal aj dizertačnú prácu a publikoval v rôznych časopisoch. Od roku 2008 pôsobí v oblasti analýzy a rozvoja firemnej kultúry a v tejto oblasti pôsobí aj ako vysokoškolský pedagóg a autor. Jeho najdôležitejšie publikácie:
Používanie rádia od roku 1975 do roku 1992, ako sa odráža vo výskume publika SRG, Nakladateľstvo Sauerländer, Aarau, 1995.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.