Rozšírenie Európskej únie ju roztrhá zvnútra

Prieskum verejnej mienky v Poľsku, uskutočnený medzi 2. a 12. júlom, vyvolal v Bruseli znepokojenie. Výskum štátneho centra pre výskum verejnej mienky Centrum Badania Opinii Społecznej (CBOS) ukázal, že podpora vstupu Ukrajiny do Európskej únie medzi Poliakmi dramaticky klesla. Kým v marci 2022 ju podporovalo až 90 % respondentov, dnes je to už len 50 %. Ešte výraznejší je nárast odporcov: ich podiel vzrástol z iba 2 % na 40 %.

Podpredsedníčka Európskej komisie, vysoká predstaviteľka pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Kaja Kallasová a predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová sa rozprávajú s médiami v Berlaymonte, sídle Európskej komisie, 10. júna 2025 v Bruseli v Belgicku. Thierry Monasse/Getty Images

Tieto čísla poukazujú na problém, ktorému bude Ukrajina pri snahe o vstup do Európskej únie čeliť. Ak sa proti jej členstvu začína stavať Poľsko, ktoré patrilo medzi jej najväčších podporovateľov, ako presvedčí krajiny, ktoré boli voči nej už doteraz podstatne chladnejšie?

Je samozrejme možné, že iné štáty využijú rastúci poľský skepticizmus ako ochranný štít a samy nebudú musieť otvorene vystupovať proti rozširovaniu. Podobne ako sa v minulosti viaceré vlády skrývali za odpor Viktora Orbána voči rozhodnutiam Bruselu.

Možno však Poľsku budú ešte vďačné. Ďalšie rozširovanie Európskej únie by totiž podľa autora mohlo predstavovať jej smrteľný úder. Dokonca aj predchádzajúce vlny rozširovania sú podľa neho akousi časovanou bombou, ktorá môže v nasledujúcich desaťročiach explodovať a stiahnuť so sebou celý európsky projekt.

Európska únia v dnešnej podobe neexistovala pred rokom 1992, keď bola podpísaná Maastrichtská zmluva. Vznikla až po zániku sovietskej alternatívy k liberálnemu medzinárodnému poriadku vedenému Spojenými štátmi po víťazstve USA v studenej vojne. Počas celej svojej existencie fungovala pod jadrovým dáždnikom Spojených štátov.

Prakticky každá krajina, ktorá po roku 1992 vstúpila do EÚ a NATO, sa najprv stala členom NATO, hoci niekedy len o niekoľko mesiacov skôr. Výnimkou boli iba štáty s tradičnou neutralitou, ako Rakúsko a Malta, bývalo neutrálne Fínsko a Švédsko, alebo Cyprus, rozdelený zamrznutým konfliktom.

Toto rýchle rozširovanie priviedlo do Európskej únie krajiny, ktoré sa historicky nikdy nepovažovali za súčasť Západu. Autor ako príklad uvádza pobaltské štáty, ktoré boli dlhodobo hraničným priestorom medzi dvoma civilizačnými svetmi. Napriek tomu si ich EÚ osvojila ako súčasť vlastného priestoru.

Pod americkou bezpečnostnou ochranou to bolo jednoduché. Pobaltské krajiny vstúpili do EÚ v roku 2004, keď Rusko nemalo silu ich integrácii zabrániť. Keď sa o dva roky skôr pripravoval ich vstup do NATO, americký prezident George W. Bush vo Vilniuse vyhlásil, že Litva a jej susedia sú „potrební v Severoatlantickej aliancii“ a prispejú k spoločnej bezpečnosti.

Autor však tvrdí, že hoci sú pobaltské krajiny moderné, krásne a majú bohatú históriu, v skutočnosti k spoločnej bezpečnosti významne neprispievajú.

Ako príklad uvádza Estónsko, ktoré v roku 2026 zvýšilo obranné výdavky na 5,4 % HDP, čo patrí k najvyšším podielom v NATO. V absolútnych číslach však ide len o približne 2,4 miliardy eur. Na porovnanie, americký štát Pensylvánia plánuje vo fiškálnom roku 2026/2027 minúť na samotný väzenský systém približne 3 miliardy eur.

Podľa autora boli pobaltské štáty prijaté predovšetkým ako ochranný val proti Rusku. Išlo o snahu posunúť sféru západného vplyvu čo najďalej na východ v období, keď bolo Rusko slabé. Kým existoval americký bezpečnostný dáždnik, nepredstavovalo to veľké riziko.

Situácia sa však mení. Autor tvrdí, že Spojené štáty postupne obmedzujú svoju európsku angažovanosť. A keď sa americký ochranný dáždik začne vytrácať, vychádza najavo základný problém Európskej únie: je to zmes národných záujmov, ktoré majú často len málo spoločného.

Už dnes sú viditeľné rozpory medzi hlavnými mocnosťami EÚ, Nemeckom a Francúzskom. Tie sú však podľa autora zanedbateľné v porovnaní s rozdielmi medzi záujmami Portugalska a Estónska alebo Belgicka a Lotyšska.

Ďalší problém vidí v ochote Európanov brániť svoju krajinu. Prieskum univerzity Rīga Stradiņš ukázal, že v Nemecku, Taliansku a Holandsku by za svoju krajinu bojovala menej než tretina mladých ľudí. Situácia je síce o niečo priaznivejšia vo východnej Európe, no ani tam nie je presvedčivá.

V Poľsku by podľa prieskumu agentúry IBRiS bolo ochotných vziať do rúk zbraň iba 18 % mladých ľudí vo veku 18 až 29 rokov.

Autor preto uzatvára otázkou:

Kto bude ochotný brániť pobaltské štáty, ak mladí Európania nie sú pripravení brániť ani vlastné krajiny a susedov?

Zdroj: The European Union’s enlargement will pull it apart – Brussels Signal