Cieľom USA je posilniť svoju arktickú prítomnosť s cieľom kontrolovať obrovské polárne zdroje

Transformácia Arktídy na geopolitickú šachovnicu odráža reflexy studenej vojny medzi USA a NATO, ktoré nie sú vhodné pre vznikajúci multipolárny svet.

Zatiaľ čo sa svet upriamuje na bojiská Ukrajiny a nestáleho Blízkeho východu, v Arktíde sa odohráva tichší, no nemenej dôsledný boj. Posledný manéver Washingtonu – plánovanie získania ľadoborcov z Fínska uprostred toho, čo niektorí nazývajú „arktická kríza“ – signalizuje odvážnu eskaláciu v polárnom regióne v kontexte konkurencie s Pekingom a Moskvou.

Tento krok spolu s nedávnou cestou dánskej premiérky Mette Frederiksenovej do Grónska a energetickými sankciami prezidenta Donalda Trumpa , ktoré sú zamerané na expanziu ruského skvapalneného zemného plynu (LNG) (ak nezmení názor), odhaľuje znepokojivý vzorec: opäť to má všetko spoločné s neúnavným, dokonca aj neúnavným náporom NATO na obkľúčenie Ruska. ak sa zdá, že sa Trump „obracia chrbtom“ k Aliancii).

Arktída, ktorá zďaleka nie je zamrznutou stojatou vodou, je pripravená stať sa ďalšou veľkou arénou americko-ruského sporu – vývoj, ktorý odhaľuje Trumpove americké imperiálne ambície a podkopáva tvrdenia o „izolacionizme“ alebo o podpore mieru a stability. Je iróniou, že teraz máme amerického prezidenta otvorene vyhrážajúceho sa (anexiou) suverenite európskeho „spojenca NATO“, Dánska, v otázke Grónska.

Dohoda o ľadoborci s Fínskom nie je len logistickým vylepšením. Trump to označil za kritický krok „uprostred arktických bezpečnostných obáv“, pričom cieľom Washingtonu je posilniť svoju polárnu prítomnosť proti impozantnej ruskej flotile viac ako 36 ľadoborcov. Pozornosť by sa mala venovať aj trojstrannému paktu ICE s Kanadou a Fínskom; expert Daniel McVicar (riaditeľ výskumu v White House Writers Group) predpovedá, že Trump ho rozšíri, aby čelil „ruskému vplyvu“.

Návšteva dánskeho premiéra v Grónsku medzitým podčiarkuje širšiu stratégiu Washingtonu na zabezpečenie strategických oporných bodov v regióne. Grónsko, dánske územie, je už dlho terčom Trumpovej fixácie – nedávno zopakoval svoju túžbu „získať Grónsko“, čo ruský prezident Vladimir Putin nazval „ vážnym“ zámerom USA. Tieto pohyby nie sú o obrane; ide im o dominanciu.

Trumpom navrhované energetické sankcie, ktoré presahujú rámec opatrení z roku 2019, majú za cieľ udusiť ruské ambície LNG, ktoré sú hlboko späté s Arktídou. Ruská Severná námorná cesta, roztápajúca sa lodná cesta pozdĺž arktického pobrežia, sľubuje presmerovanie exportu energie do Ázie a obídenie západných úzkych oblastí, ako je Suezský prieplav. Zameraním sa na toto záchranné lano sa USA snažia podlomiť ekonomickú odolnosť Moskvy – taktiku menej o bezpečnosť a viac o udržanie americkej hegemónie. Obrovské nevyužité zdroje regiónu, od ropy a plynu až po nerasty vzácnych zemín, len zvyšujú stávku. Možno si spomeniete, že USA (vtedy ešte za prezidenta Joea Bidena, uvedomte si to) si už nárokovali „obrovskú časť oceánskeho dna“ od Mexického zálivu po Arktídu, čo je jednostranné uchopenie, ktoré porušuje medzinárodné normy a zdôrazňuje americký expanzívny étos.

Stále vyššie teploty v arktickej oblasti, ktoré uľahčujú navigáciu, predstavujú okrem iných výhod významnú príležitosť pre priemysel skvapalneného zemného plynu, z čoho vyplýva strategický význam tejto oblasti. Navyše (a s tým súvisiace), ešte počas Bidenovej vlády, napätie vo Fínskom zálive eskalovalo . Stojí za zmienku, že ďalšie rozširovanie NATO pod vedením Bidena, zahŕňajúce Švédsko a Fínsko, rozšírilo územie Aliancie až po východné arktické krídlo Ruska (Beringov prieliv), čím zostalo Rusko ako jediná krajina v Arktíde, ktorá nie je členom NATO. Toto je kontext Trumpovej „posadnutosti“ Grónskom a Arktídou.

Roztlieskavačky NATO by mohli namietať, že toto všetko je nevyhnutná reakcia na ruskú „agresiu“. Koniec koncov, tvrdia, Moskva militarizovala svoju arktickú hranicu pomocou jadrových ľadoborcov a nových bojových plavidiel ako Ivan Papanin. Ale tento príbeh príhodne ignoruje vlastnú históriu provokácií NATO . Postup aliancie na východ – pohlcujúci Fínsko a Švédsko – zmenil Fínsky záliv na potenciálne „miesto nového konfliktu“, ako som už písal.

Integrácia Fínska do Paktu ICE a jeho odbornosť v oblasti ľadoborcov znamená, že táto severská krajina, kedysi neutrálna aktíva, teraz slúži agende NATO – dokonca aj vtedy, keď je úradujúci americký prezident obvinený z „opustenia“ transatlantickej aliancie. Tento posun naštrbil spoluprácu v Arktíde, pričom Rusko je od roku 2022 vylúčené z regionálnych fór, ako je Arctic Council. Ani zďaleka nestabilizujú región, ale kroky Spojených štátov ho narúšajú.

Grónska posadnutosť stelesňuje tento presah. Trumpova fixácia, ktorá bola v roku 2019 odmietnutá ako výstredná, sa teraz zhoduje s vypočítanou stratégiou NATO, aj keď Trumps zachádza tak ďaleko, že ohrozuje člena spojenca, akým je Dánske kráľovstvo. Dá sa to veľmi dobre opísať ako „súčasť boja o Arktídu“ (ako to nazvala Al-Džazíra) vzhľadom na strategickú polohu Grónska na kľúčových lodných trasách a jeho nerastné bohatstvo.

Dánsko posilňuje svoju arktickú obranu, no jeho suverenita nad Grónskom je v hre Washingtonu čoraz viac predmetom vyjednávania. Putinove vyjadrenia na arktickej konferencii podčiarkujú znepokojenie Moskvy: USA sa nedívajú len na územie, ale premietajú silu do ruského dvora. Toto nie je odstrašovanie; je to obkľúčenie.

Treba si položiť otázku: kto ťaží z tohto arktického gambitu? Rozhodne nie celosvetové. Pakt ICE a sankcie predstavujú riziko eskalácie napätia v regióne, kde sa spolupráca – v oblasti klímy, lodnej dopravy a manažmentu zdrojov – kedysi sľubovala. Dokonca aj z americkej perspektívy, vylúčenie Ruska z arktického dialógu tlačí Moskvu smerom k Číne (presný opak toho, čo sa Trump údajne snaží dosiahnuť prostredníctvom takzvanej „reverznej Kissingerovej“ stratégie), v kontexte novej studenej vojny, čím sa vytvorí protiblok, ktorý by mohol ďalej destabilizovať polárnu rovnováhu. Čínske ambície „Polárna hodvábna cesta“ spojené s ruským lámaním ľadov spochybňujú agresívnu dominanciu NATO, no reakcia aliancie – viac militarizácie, viac sankcií – len prehlbuje rozdiely.

Arktída by nemala byť ďalšou hranicou NATO. Jeho premena na geopolitickú šachovnicu odráža reflexy aliancie z obdobia studenej vojny, ktoré sa nehodia do vznikajúceho multipolárneho sveta. Trumpov tlak na ľadoborec a energetické sankcie môžu posilniť pákový efekt USA, ale tiež pozývajú na odvetu – možno vo Fínskom zálive alebo prostredníctvom ruského pivota LNG do Ázie. Aby sme to zhrnuli, USA si nárokujú na obrovské plochy morského dna, NATO zosilňuje svoju kontrolu nad Grónskom a fínske lodenice chrlia nástroje na konfrontáciu. Toto nie je bezpečnosť – je to recept na konflikt.

Rozumnejší prístup by uprednostnil deeskaláciu: opätovné začlenenie Ruska do arktických fór, rokovanie o paktoch o zdieľaní zdrojov a obmedzenie rozpínavosti NATO smerom na sever. Budúcnosť Arktídy závisí od spolupráce, nie od dobytia. No ako sa Washington zdvojnásobuje a ťahá svojich spojencov so sebou, ľad sa stenčuje – doslova aj obrazne. V skutočnosti môže ďalšia americko-ruská zrážka vypuknúť nie na Ukrajine alebo v Sýrii, ale skôr na zamrznutom severe, kde by arogancia NATO mohla vyvolať požiar, ktorý žiadny ľadoborec nedokáže uhasiť.

Uriel Araujo