Zahraničná politika USA? Musíte sa pýtať, či sa o to Amerika vôbec pokúša

Ach, Spojené štáty a zahraničná politika – príbeh starý ako čas, alebo aspoň taký starý ako štrnásť bodov Woodrowa Wilsona. Máme tu národ, ktorý obkolesuje zemeguľu ako kolos, no napriek tomu dokáže so znepokojivou pravidelnosťou zakopávať o vlastné šnúrky. Otázka neznie, či je Amerika dobrá v zahraničnej politike, ale či sa o to vôbec snaží.

Americké ministerstvo sezamu. V roku 2009 Obamov osobitný vyslanec v Sudáne veril, že najlepším spôsobom, ako sa vysporiadať s vašimi nepriateľmi, je rozdávať sušienky. Naozaj. (Foto od FilmMagic/FilmMagic)

Začnime tým, čo je zrejmé: Amerika je impérium, čo sama popiera. Na rozdiel od Britov, ktorí mali aspoň tú slušnosť priznať, že reláciu riadia, USA uprednostňujú maskovanie svojich ambícií v jazyku demokracie, slobody a, samozrejme, koláčikov. Áno, cookies. Pretože nič nevypovedá o „diplomacii“ ako správať sa k svojim protivníkom ako k predškolákom, ktorí potrebujú zlatú hviezdu a smajlíka. No, v roku 2009 Obamov osobitný vyslanec v Sudáne, generálmajor letectva na dôchodku J. Scott Gration veril, že najlepší spôsob, ako sa vysporiadať so svojimi nepriateľmi, je zaobchádzať s nimi ako s deťmi: „Musíme myslieť na rozdávanie koláčikov“ a že „deti, krajiny – reagujú na zlaté hviezdy, smajlíky, podanie rúk, dohody, rozhovory, zasnúbenie.“ Kanadský autor Mark Steyn to opísal ako „sesamezáciu“ zahraničnej politiky (na základe televíznej relácie Sesame Street): „To nesie primárnu zodpovednosť za to, čo kanadský bloger Binky nazýva demonsterizáciou detstva – myšlienku, že na okrajoch mapy nie sú žiadne zlé príšery, len strapaté stvorenia, ktoré vyzerajú trochu smiešne a môžu byť niekedy trochu mrzuté, aby sa z nich ľudia naučili rozmanitosť. Priateľské Monster ide recyklovať.“

Ďalším príkladom by mohla byť politika USA voči Afganistanu. Tri šálky čaju od Grega Mortensena sa stali Bibliou americkej afganskej politiky a šírili očarujúcu, no klamlivú myšlienku, že na premenu kmeňovej, vojnou zničenej spoločnosti na severskú utópiu stačí pár kôl chai a niekoľko dobre mienených školských budov. Nevadí, že imperialisti 19. storočia – muži ako Lord Curzon alebo Cecil Rhodes – by sa takejto naivite vysmiali. Pochopili, že kultúry sú zásadne odlišné a že nie každý chce byť západným liberálnym demokratom. Ale Amerika? Amerika uprednostňuje vieru, že svet je plný potenciálnych priateľov, ktorí jednoducho neboli dostatočne objatí.

Toto nie je nový fenomén. Vracia sa to k Roosveltovi (FDR), ktorý vo svojej túžbe vyhovieť Stalinovi prakticky odovzdal Sovietskemu zväzu kľúče od východnej Európy na striebornom podnose. Ako Sean McMeekin podrobne opisuje Stalinovu vojnu , Rooseveltova administratíva bola prešpikovaná sovietskymi agentmi a jeho politika umožnila Stalinovi vyjsť z druhej svetovej vojny ako superveľmoc. FDR dokonca uvažoval o sovietizácii Indie, pretože prečo nie? Muž, ktorý nenávidel britský imperializmus viac ako sovietsky rozpínavosť, bol chodiacim protikladom – a zároveň nebezpečným.

A potom je tu Čína. Nixonovo otvorenie sa Pekingu malo byť majstrovským ťahom realpolitiky, no pri spätnom pohľade je ťažké vidieť niečo iné ako kolosálnu chybu. USA pomohli zmeniť Čínu na ekonomického a vojenského molocha, akým je dnes, pričom ignorovali skutočnosť, že Komunistická strana Číny nemá záujem hrať podľa západných pravidiel. To isté platí pre radikálny islam, ktorý Amerika kedysi považovala za užitočný nástroj proti Sovietom. To dopadlo dobre, nie?

Problém je, samozrejme, v tom, že americká zahraničná politika osciluje medzi izolacionizmom a idealizmom, pričom medzi nimi je len málo priestoru pre realizmus. Wilsonov sen „urobiť svet bezpečným pre demokraciu“ bol ušľachtilý, ale je to aj recept na katastrofu. USA môžu vyhrať vojny – stačí sa spýtať Saddáma alebo Talibanu – ale netuší, čo robiť s mierom. Viera, že samotné voľby magicky vytvoria liberálne demokracie, nie je len naivná; je to nebezpečné.

A predsa, napriek všetkým svojim chybám, Amerika zostáva nepostrádateľná. Jej vojenská sila je bezkonkurenčná a jej spojenectvá – akokoľvek napäté – sú stále základom globálnej stability. Ale ide o to: priatelia dráždia, nevyhrážajú sa. Zvyk Trumpovej administratívy zvádzať boje s Európou a Kanadou bol rovnako mätúci ako kontraproduktívny. Ak chce Washington, aby sa jeho spojenci zintenzívnili, dobre – ale hovoriť o anexii Grónska alebo premene Kanady na 51. štát nie je spôsob, ako to urobiť.

Je teda Amerika zlá v zahraničnej politike? Odpoveď je, žiaľ, áno – ale nie pre nedostatok sily alebo potenciálu. Je to zlé, pretože odmieta akceptovať realitu sveta, ktorý obýva. Briti možno získali svoje impérium v „záchvate nedostatku mysle“, ale keď ho už mali, hrali hru s nemilosrdnou efektívnosťou. Zdá sa, že Amerika je naproti tomu odhodlaná tápať v histórii, vyzbrojená koláčikmi, čajom a tvrdohlavým presvedčením, že svet len čaká na prerobenie na svoj obraz.

Pravdou je, že svet je chaotické, komplikované miesto a nie každý chce byť vaším priateľom. Kým sa Amerika túto lekciu nenaučí, jej zahraničná politika zostane tragikomédiou omylov – takou, ktorú sme my ostatní nútení sledovať, či sa nám to páči alebo nie.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/04/us-foreign-policy-you-have-to-wonder-if-america-is-even-trying/